V minulej katechéze sme sa pozreli na to, čo hovoria najnovšie výsledky vedeckého skúmania a teraz sa pozrieme, čo hovorí a učí biblia o Stvorení sveta. Zistíme, že nie sme žiadni spiatočníci, pokiaľ veríme Písmu. Začneme textom, o ktorom si možno myslíte, že ho už dobre poznáte: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1,1) Skúsme z tohto textu vyťažiť maximum informácie. Chceme nakŕmiť ani nie tak rozum, ako srdce, pretože hlavné miesto Božieho Slova je naše srdce. Treba tieto informácie previesť z hlavy do srdca.
„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Písmo sväté hovorí o počiatku všetkého. Je tu Boh, ktorý existuje pred počiatkom všetkého. Absolútne Vedomie nie je obmedzené ani časom, ani priestorom, ale je Všemohúcim Základom a Podstatou všetkého, čo je. Kvantová fyzika počíta s tým, že hmotný svet leží v silovom poli vedomia. Vedomie Absolútna nie je omedzené ani časom, ani priestorom, ale je Všemohúcim Základom a Podstatou všetkého co je.
„…stvoril…..“ V tomto texte je užité Hebrejské sloveso „bara“, ktoré sa nikdy neužíva o diele človeka. Je to slovo, ktoré vyjadruje špeciálne a výhradne Božiu činnosť. Už ono nám dáva predstavu novej a predivnej udalosti. Božie stvorenie je naozaj jedinečné a nezrovnateľné. Čo nebolo dostáva podobu a zmysel. Boh pozýva k existencii, dáva poslanie a kladie cieľ svojmu stvoreniu. Stvorenie sveta z „ničoho“ zároveň hlása, že Boh sa stvorením nemení. Nič z neho neubúda, ani Mu nič nepribúda, ale svet sa akýmsi tajomným spôsobom opiera o plnosť Božej existencie a odtiaľ dostáva silu k bytiu.
Svet slúži k tomu, aby sme poznali Boha. Prostredníctvom viditeľných vecí prechádzame k láske k veciam neviditeľným. Predstavte si stvorenie sveta z ničoho. Niekto povie: „Ja si to nedokážem predstaviť. Ja mu namietnem, že si to dokážeš jedine predstaviť. Totiž, keď si niečo predstavujeme, tak to v určitom zmysle voláme z „ničoty“ k existencii. Je pravdou, že naša predstavivosť nikdy netvorí z ničoho a ani nevie dať vznik tomu, čo nebolo, lebo vždy čerpá z toho, čo už existuje. Jedine Boh dokáže svojou stvoriteľskou predstavivosťou dať vznik tomu čo nie je.
Sv. Ján tvrdí: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.” (Jn 1,1-4) Hovoríme o Slove ako o II. Božskej Osobe. Boží Slovo je Kristus. Podobne sa vyjadruje i apoštol Pavol: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho..“ (Kol 1,15-16)
Keď prijmeme fakt, že priestorom pre stvorenie je fantázia Absolútneho Ducha, tak zistíme, že by sme vlastne Boha nikdy nemohli poznať, keby to On sám nechcel. Ale On všetko stvoril svojím Všemohúcim Slovom a tak celé Stvorenie hovorí o Božej vznešenosti. Boh sa vo svojom Slove Vyslovil Stvorením. „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.“ (Ž 19,2-6)
Kniha Múdrosti takto charakterizuje Božie dielo stvorenia: „Lebo miluješ všetko, čo je, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril. Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel ty? Ako by sa bolo zachovalo niečo, keby si to nebol ty k jestvovaniu povolal? Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života; veď tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom.“ (Mudr 11,25-12,1)
Kniha Múdrosti učí, že Boh miluje všetko, čo stvoril. Toto vyplýva z Božej zvrchovanosti, z dokonalej slobody. Boh netvorí ako remeselník, ktorého k práci vedie nutnosť. Pracuje ako umelec, úplne slobodne a s nadšením. Dokonca ani nepotrebuje svet ku svojmu šťastiu, pretože je dokonale blažený sám zo seba. Preto pohnútkou jeho stvoriteľskej aktivity môže byť jedine Láska.
Boh chce stvorenie a nikdy to neodvolá, lebo Božie Slovo je neodvolateľné a nezrušiteľné. Je veľmi dôležité zabudovať túto pravdu o Božej Láske hlboko do svojho srdca, lebo ona nám zjavuje akú máme cenu v Božích očiach. Ak by sme neboli Bohom milovaní, aký zmysel by mal potom Jeho príkaz lásky k Nemu a náš zápas o priblíženie sa k nemu. Vedome Božej lásky nám dáva vedomie vlastnej ceny.
„…Boh…“ Prvá veta Písma Svätého nám hlása skutočnosť, že Boh existuje. Táto myšlienka je velikým darom Starého Zákona ľudstvu. Na tejto istote viery je postavené celé biblické svedectvo. Boh je Prvý a Posledný, Stvoriteľ a Pán všetkého. Nedá sa o ňom povedať, žeby bol niekým utvorený, ako to často čítame o pohanských božstvách. Na nikoho a nič nie je viazaný, ale všetko závisí od neho. Je Vedomím, ktoré všetkému, čo je, dáva bytie a zmysel.
Hebrejský text na tomto mieste užíva pre Boha označení „Elohim“, teda akýsi obecný pojem Boha a nie Božie meno „YHWH“. V pohanských mytológiách sú „stvoritelia“ bohovia vystupujúci vždy pod určitými menami. Keby Mojžiš užil v tomto texte meno „YHWH“ mohlo by to vypadať akoby šlo len o jedného z mnohých stvoriteľov. Preto se v texte musí v odvahe viery povedať, že je len jeden Stvoriteľ, je len jeden Boh, neexistujú iní.
„nebo a zem.“ Toto slovo hovorí, že svet nie je dielom náhody, ani slepých síl osudu. V tom spočíva jedinečnosť tohto posolstva. Svet povstal Božím Slovom. Slovo je vyjadrením múdrosti. V základoch sveta je Informácia, Program a dokonca Život. Termín informácia zneje trošku studene, preto je lepšie vrátiť sa k biblickému termínu „Slovo“. Za tým lepšie vnímame Toho, kto Slovo vyslovuje a nám dáva, ako prejav lásky a dôvernosti.
Vedci tvrdia, že singulárny bod, z ktorého podľa teórie veľkého tresku expandoval celý svet, obsahoval v sebe informáciu o veľkosti 1090 bajtov, teda informáciu o celom vývoji vesmíru. Naša počítačová éra nám dáva lepšie tušiť, koľko programov funguje v celom vesmíre a zvlášť aké prepracované programy v živých bytostiach. Čo všetko musia technici zvážiť, keď chcú napodobniť ľudskú chôdzu. Svet nejde od náhody k náhode, ale svet má zmysel.
Krása tejto správy o stvorení sveta nám najlepšie vynikne, ak si prečítame nejakú mytológiu pohanských národov. Podľa niektorých mytológii je stvorenie sveta niečím náhodným, čo vzniklo ako vedľajší a neplánovaný produkt bojov alebo zábavy medzi bohmi. Do tohto zmätku vyvolaného starovekými mýtami i novodobými filozofiami, zaznievajú slová knihy Genezis ako jasné svetlo. Svet nie je vedľajším produktom božích zmätkov ale svet je dielom osobného a rozumného Stvoriteľa. Zmätok do neho privádzajú démoni a ľudia. Boh všetko, čo stvoril charakterizuje ako dobré.
„Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh: „Buď svetlo!” a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. A Boh nazval svetlo „dňom” a tmu nazval „nocou”. A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý (jeden)”. (Gn 1,2-5) Talmud popisuje slovo „tma” ako čierny oheň, čiernu energiu, alebo druh energie, ktorá je tak silná, že ju nie je vidieť. Toto isté slovo v Genezis 1,4 je vysvetlené ako temnota, to znamená neprítomnosť svetla. Niektoré iné slová taktiež nie sú chápané bežným spôsobom. Napríklad slovo „voda” nielen znamená vodu ako takú, ale i základný kameň Univerza.
Výraz v Genezis 1,5 „a bol večer, a bolo ráno, (prvý) deň jeden” po prvýkrát popisuje pojem dňa. Zdalo by sa, že „večer” bude znamenať západ a „ráno” východ slnka. Avšak slnko sa po prvýkrát zmieňuje až na štvrtý deň. Slovo „večer” v hebrejčine znamená tiež chaos, zmiešanie, neusporiadanosť a je použité v tom zmysle, že keď slnko zapadá, viditeľnosť je nejasná až rozmazaná. Preto doslovný význam výrazu „bol večer” znamená „bol chaos”. Slovo „ráno” má opačný význam. Keď slnko vychádza, predmety sú jasné, rozoznateľne usporiadané. Preto spomínaná pasáž „a bol večer, a bolo ráno” znamená postup od neusporiadanosti k poriadku, od chaosu ku kozmosu. Preto sa o slnku nebolo treba počas prvých troch dní zmieňovať.
Táto postupnosť od chaosu k poriadku podľa vedcov nikdy nenastane v neriadenom procese. Poriadok nikdy nemôže vzniknúť z neporiadku spontánne alebo nejakými náhodnými reakciami. Pravdepodobnosť je taká nízka, že ju vedci považujú za nulovú. Dôležité z týchto veršov je však to, že chcú poukázať na postupnosť usporiadanosti začínajúc chaotickou plazmou a končiac symfóniou života. Deň za dňom sa Univerzum dostávalo stále na vyššiu úroveň z chaosu do poriadku. Narastá informácia.
Každý deň stvorenia je očíslovaný. Avšak je rozdiel medzi číslovaním úvodného dňa s ostatnými. Genezis 1,5 v hebrejčine hovorí: „A bol večer, a bolo ráno, deň jeden.” Je použitá základná číslovka „jeden”. Ďalšie dni sú číslované radovými číslovkami: „A bol večer, a bolo ráno, druhý deň, … tretí deň, atď.”. Jedine úvodný deň je označený ako „deň jeden”. Mnohé preklady Biblie píšu „prvý deň.” Možno preto, aby to bolo zhodné s číslovaním ostatných dní, avšak tým sa stráca veľmi dôležité posolstvo. Je totiž rozdiel medzi výrazom „jeden” a „prvý”. Výraz „jeden” je absolútny, zatiaľ čo „prvý” je relatívny výraz. Toto zdôraznenie pojmu „jeden” má v sebe obsiahnuté posolstvo, že na deň „jeden” bol stvorený čas. A to sa presne zhoduje s tým, čo sa hovorí v Teórii relativity o vzniku časopriestoru. („Age of the Universe” od Dr. Geralda Schrodera.)
Aká je vedecká hodnota týchto textov, môžeme posúdiť z povedaného. Ale pri štúdiu týchto veľmi starých náboženských textov musíme mať vždy na zreteli, že boli tvorené „proti pohanským mýtom“. Mojžiš na mnohých miestach v knihe Genezis zámerne užíva mytologické termíny pohanských národov, aby svet svojej epochy demytologizoval.
V hebrejčine sa v správe o stvorení objavujú termíny, ktoré pre okolité národy predstavovali božstvá. V Egypte uctievali slnko, v Babylone sa zasa klaňali mesiacu. Mojžiš v odvahe viery hovorí, že toto nie sú bohovia, ktorým by sme sa mali klaňať alebo im prinášať obety. Sú to božie stvorenia, ktoré máme prijímať s úctou ako Boží dar, ale jedine JHVH je Boh a stojí nad nimi. Aj v našich časoch, hlavne v misiách, kde ešte ľudia žijú v zajatí rôznych povier a tabu, zneje toto Starozákonné posolstvo veľmi oslobodzujúco. A tak ho chápali aj Izraeliti.
V tejto prednáške by bolo vhodné pozrieť sa na jedno dielko, ktoré akoby chcelo byť ľudskou odpoveďou na dielo Stvorenia a teda môže byť aj našou odpoveďou na to, čo sme počuli. Ide o „Pieseň brata slnka“, alebo „Chválospev stvorenia“. Podľa jednomyseľného svedectva životopisných prameňov túto pieseň sv. František zložil v San Damiane približne dva roky pred svojou smrťou po noci naplnenej neuveriteľným trápením, keď ho Boh zázračne potešil uistením o jeho spáse. Táto pieseň nie je predovšetkým oslavou tvorov, ale kozmickou liturgiou, veľkou vesmírnou výzvou k chvále Stvoriteľa, ako to chápal už Tomáš z Celana, ktorý v jednej stati Prvého životopisu prezrádza: „Ako kedysi traja mládenci v ohnivej peci vyzývali všetky živly k chvále a oslave Stvoriteľa vesmíru, tak ani tento muž plný Božieho Ducha neprestával vo všetkých živloch a tvoroch oslavovať, chváliť a dobrorečiť Stvoriteľovi a Vládcovi všetkých” (1 Cel 80-81).
Pozrime sa na jednotlivé verše tejto piesne: „Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane, tebe patria chvály, sláva i česť a každé dobrorečenie, len tebe patria, Najvyšší; a nijaký človek nie je hoden vysloviť tvoje meno.“ Prvý verš ukazuje, komu patrí chvála, sláva a česť a všetko dobrorečenie. To sú skutočnosti, ktoré človek často Bohu odopiera. Obyčajne si spomenie len vtedy, keď niečo v tomto svete zlyháva. Nechce uznať, že Boha treba chváliť a oslavovať. Táto pieseň je akousi eucharistiou, vďakočinením sv. Františka. Vzdávanie vďaky už teraz a tu. Nielen za svet, ktorý raz príde, ale i za svet, ktorý je a aký je.
Podobne ako Ježiš slávil svoju eucharistiu v úzkosti a bolesti, tak aj sv. František spieva túto pieseň v dobe svojho umierania. Tento spev sa v ňom objavil, keď mu bolo zjavené, že toto všetko vedie ku Spáse. Svet bez Boha si takú vďačnosť nezaslúži, ale svet ako predsieň k Bohu vedie k úcte a vďačnosti voči Bohu, ktorý ho stvoril.
„Buď pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom, najmä s pánom bratom slnkom, ktorý je dňom a skrze neho nám dávaš svetlo. A on je krásny a žiari veľkým jasom; o tebe, Najvyšší, je [nám] znamením. Buď pochválený, môj Pane, za sestru lunu a hviezdy; na nebi si ich utvoril jasné, vzácne a krásne.“ Chesterton hovorí, že všetko je príliš veľkolepé vzhľadom na ničotu, z ktorej to Boh stvoril. Človek pochopí úžasnosť stvorenia až vtedy, keď si uvedomí, že nič okrem Boha neexistovalo a ani nemuselo existovať. Nič ani priestor a ani čas. Len chudobní dokážu vidieť túto krásu stvorenia, lebo len oni sa dokážu sústrediť. Bohatí sú rozptyľovaní množstvom vecí. Pre nás stvoril nesmierne Galaxie, plné hviezd. Slnko nazýva František znamením Najvyššieho, ktorý je Svetlom Sveta.
„Buď pochválený, môj Pane, za brata vietor, za vzduch i mračná, za jasnú oblohu i každé počasie, čím dávaš svojim tvorom obživu.“ Každým dychom prejavme svoju vďačnosť voči Bohu. Náš pozemský život závisí od dýchania vzduchu v takej miere, že stačí pár minút bez vzduchu a my umierame. Dýchanie je predobrazom viery. Nebáť sa Boha, v ktorom žijeme ako v ovzduší. Boh nám dáva vietor, vzduch i mračná. Dáva nám oblohu i počasie, ktoré spôsobuje, že sa stále čosi pre nás urodí, aby sme mali z čoho žiť. Buďme vďační za vzduch, ktorý dýchame.
„Buď pochválený, môj Pane, za sestru vodu, ktorá je veľmi užitočná, pokorná, vzácna a čistá.“ Ako by sme vyzerali bez vody. Špinaví a smradľaví. Voda je tak pokorná, že všetku špinu vezme na seba i do seba a odnesie ju preč, aby sme nemuseli žiť na hnojisku. Chváľme Boha za vodu, ktorá je takým veľkým zázrakom, že vo sviatosti krstu dokonca zmýva aj dedičný hriech. Nový život prichádza skrze vodu a Ducha.
„Buď pochválený môj Pane, za brata oheň, ktorým osvetľuješ noc. Aj on je krásny, veselý i silný a mocný.“ Chváľme Boha so sv. Františkom za oheň, ktorý nás zohrieva a osvetľuje noc. Dokáže očistiť, rozohriať i uvariť. Je symbolom Ducha Svätého, ktorý v podobe ohňa zostúpil na apoštolov. Nech aj nás zapáli Božou Láskou.
„Buď pochválený, môj Pane, za sestru našu matku zem, ktorá nás živí a stará sa o nás a vydáva rozličné plody s farebnými kvetmi i trávu.“ František nazýva zem podobne ako cirkev „našou matkou“. Matka, ktorá nás živí a opatruje. V minulosti takéto vnímanie zeme existovalo aj v našej kultúre. Zem sa žehnala, dokonca bozkávala. Zem bola matičkou.
Dnes ľudia znečisťujú zem rôznymi spôsobmi. Začína to už u malých detí a ako dospelí likvidujeme zeleň a vytvárame ozónovú dieru a potom sa čudujeme, že sa zem začína pod nami otriasať, akoby nás nevďačných chcela striasť zo svojho povrchu. Podľa sv. Františka je zem našou matkou a tak sa máme k nej chovať. Koľko sladkého ovocia a krásnych kvetov a tvorov nám Boh spolu so zemou dal. Chváľme Boha spolu so sv. Františkom za zem, ktorú nám dal, zvlášť dnes, keď si uvedomujeme, že táto modrá planéta je jedinečná vo vesmíre.
Ďalšie slohy si rozoberieme v inej prednáške. Nemožno si nepovšimnúť posledný verš: „Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu, ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou!“ Tu možno badať prechod od Boha, ktorému boli adresované chvály, k ľudským poslucháčom, ku ktorým sa obracia výzva. Tento prechod potvrdzuje v samotnom texte mnohoraký účel, pre ktorý Pieseň vytryskla z Františkovej mysle a srdca. V meditácii spolu so sv. Františkom aj my chváľme Boha za zázraky stvorenia. Oslavujme ho za priestor a čas, za matériu, za svetlo, za život v rôznych podobách. A nakoniec môžeme povedať tak ako sv. Klára: „Bože, ďakujem Ti, že si ma stvoril!“ Možno aj toto je jeden zo zmyslov očistnej púšte, ktorú nás Boh často vedie, aby sme pochopili hodnotu tých vecí, ktoré sme už od neho prijali.
Katechizmus hovorí: „Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je plodom žiadnej nutnosti, slepého osudu alebo náhody. Veríme, že svet pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel, aby sa stvorenie podieľalo na jeho bytí, na jeho múdrosti a na jeho dobrote: „Pane, stvoril si všetko, z tvojej vôle to povstalo“ (Zj 4,11) Veríme, že ku stvoreniu Boh nepotrebuje nič, čo by už predtým existovalo a ani žiadnej pomoci. Stvorenie nie je ani žiadny nutný výron božskej podstaty. Boh tvorí slobodne „z ničoho“.
Viera v stvorenie „z ničoho“ je dosvedčená v Písme ako pravda plná prísľubov a nádeje. Takto povzbudzuje matka z knihy Makabejských svojich synov k mučeníctvu: „Neviem, ako ste vznikli v mojom lone, ja som vám nedarovala ducha a život, ani som nikomu z vás nedala dokopy všetky údy tela. Preto teda Stvoriteľ sveta, ktorý dáva vzniknúť človeku pri zrodení a pozná pôvod všetkých vecí, vám vo svojej milosti daruje život znova, keď teraz dávate prednosť jeho zákonom pred sebou samými. .. Prosím ťa, dieťa, pozri k nebu i na zemi, na všetko, čo je tu vidieť, a vedz, že to Boh urobil nie z toho, čo bolo, a že aj ľudský rod takto povstal.“ (Mak 7,22 -23.28)
Keď Boh stvoril svet múdro, dal stvoreniu poriadok: „Ty si všetko usporiadal s mierou, počtom a váhou“ (Mudr 11,20) Stvorenie urobené skrze večné Slovo a v ňom, ktoré je „obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) je určené a zamerané na človeka, Boží obraz, ktorý je povolaný k osobnému vzťahu s Bohom. Pretože náš rozum sa podieľa na svetle božského intelektu, môže chápať, čo nám Boh hovorí skrze svoje stvorenie, aj keď iste len s veľkým úsilím a v duchu pokory a úcty pred Stvoriteľom a Jeho dielom. Stvorenie, ktoré vzišlo z Božej dobroty, má na tejto dobrote účasť: „A videl Boh, že je to dobré.“ Veď Boh chcel Stvorenie ako dar človeku, ako dedičstvo, ktoré mu určil a zveril. Cirkev často musela obhajovať pravdu o tom, že stvorenie, vrátane hmotného sveta, je dobré.