Pokúsme sa objasniť, čo Ignác rozumie týmito slovami, najskôr jeho vlastnými slovami. „Dobrý i zlý duch je schopný tešiť dušu prostredníctvom nejakej druhotnej príčiny. Jedine Boh môže dať duši útechu bez predchádzajúcej príčiny. Lebo je vlastné Stvoriteľovi vchádzať do nej, vychádzať z nej a pôsobiť v nej hnutia tak, že ju úplne priťahuje k láske svojej božskej Velebnosti. Hovorím „bez príčiny“: bez akéhokoľvek predchádzajúceho zmyslového alebo rozumového poznania nejakého predmetu, skrze ktorý by táto útecha prišla prostredníctvom vlastných úkonov rozumu a vôle.“ A konečne s veľkou istotou a neomylne: „Ak je útecha bez príčiny, nie je v nej žiaden klam, lebo ako bolo povedané, pochádza od samého Boha, nášho Pána.“ Ľudská bytosť je teda „vydaná“ len Bohu samému.
Ako máme rozumieť tejto Božej bezprostrednosti? Ignác z Loyoly hovorí: „Boh sa zjavuje duši ako Utešiteľ.“ Predpokladom – podľa predchádzajúcej úvahy je – že duša – vedome alebo nevedome – po Bohu túži. Len tak môže Boha vnímať ako Utešiteľa. Pri svojom stave – zamerania sa na Boha – koná človek svoje obvyklé zamestnanie, pracuje, debatuje s druhými, stará sa o nich, vychádza do prírody. Náhle pocíti vo všetkom prejasnenie, vzduch je čistejší, farby sviežejšie, srdce buši rýchlejšie a človek je pre všetko otvorenejší. Cíti, že i napriek svojej krehkosti, vstúpil do „Úplne Iného“. Ignác bez váhania tvrdí: „To pôsobí Boh!“
Ignác z Loyoly tu hovorí o „božskom hnutí“ duše, ktoré bez pochýb pochádza od samého Boha. Pri ňom sa odohráva „prvotná evidencia božského“ v rámci určitej útechy. Takáto udalosť musí nutne mať neodvoditeľnú povahu. Boh môže byť bezprostredne zakúšaný len Bohom. Prvou, a dokonca môžeme povedať jedinou známkou bezprostrednej útechy skrze Boha, je podla toho „bezpredmetnosť“ zážitku, skutočnosť, že nie je spôsobený žiadnou stvorenou skutočnosťou vo vlastnom zmysle.
Boží impulz v ľudskom duchu pôsobí, že sa človek otvára a naťahuje nad seba samého, že je stále nespokojný s tým, čo už dosiahol. Tento Boží impulz je skôr zakúšaný negatívne: Dáva človeku poznať, že obmedzené veci mu nestačia, že je vždy sklamaný tým, čo doteraz dosiahol a uskutočnil. To všetko nám môže poslúžiť ako náznak odpovedi na otázku, čo je to „útecha bez príčiny“ a prečo je najistejším znamením Božej prítomnosti v duši. Božou milosťou sa môže uskutočniť.
Boh „zosiela“ súčasne svoju príťažlivosť a uvedomíme si, že Boh bol s nami už od počiatku, že sme Boha v každom okamžiku „spolu-uvažovali“ (evidovali), bez toho aby sme si ho výslovne uvedomovali. Takýto zážitok nám potom pripadá „bezdôvodný“ (neodôvodniteľný) a skutočne ho nemožno nijak odvodiť z ničoho obsažného alebo ináč prežitého. Príťažlivosť Božia je obecne dôvodom všetkých poznatkov, je teda sama seba zdôvodňujúca, niečím, čo nemožno odvodiť z žiadneho iného dôvodu. Preto je „bezdôvodnosť“ útechy, vlastným a istým dôkazom toho, že to je sám Boh, ktorý nás utešuje.
Je treba ešte upozorniť na dôležitú vec. Prežívaná Božia blízkosť, prenikajúca do ľudského vedomia ako „bezdôvodná útecha“, je skutočne „útecha“, o ktorej nie je možné pochybovať. Človek sa v nej utišuje. „Boh sám stačí!“, ako hovorila sv. Terézia z Avily. Je úplne dostačujúca. Nie je to prídavný sprievodný pocit zakúšanej Božej blízkosti. Tu platí bez obmedzenia (a len tu), že pokoj, radosť, kľud a pocit obšťastnenia sú neomylné známky Božej prítomnosti.“ Ak prepadne „človeka priepastná, bezdôvodná blaženosť“, nie je to nič iného než vedomé prežitie toho, čím ako kresťan v skutočnosti úž stále je. Ignác nás nenecháva v pochybnostiach: „Boh je nekonečná blaženosť a život v spojení s ním je oblažením. Životnou úlohou kresťana je túto blaženosť zakúšať a vyžarovať do sveta. Kresťan má povinnosť byť blažený.“
Ako môže poznať človek – zaviazaný Bohu – to znamená človek, ktorý má dobrú vôľu pokračovať od dobrého k lepšiemu, čo od neho Boh v danej situácii očakáva? Má hľadať blaženosť, všetko ostatné sa prihodí samosebou. Božia vôľa sa nájde experimentom útechy.
Pre naše myslenia má v tejto súvislosti význam nasledujúce konštatovanie: Blaženosť patrí k ľudskému bytiu. Vykúpená existencia je bytím plným útechy. Čo v súčasnej dobe chýba, je zdôvodnená, solídne premyslená filozofia nádeje. Ľudia majú právo získavať útechu a to i v oblasti myslenia. Budeme vďační filozofovi, ktorý vráti súčasnému človeku „radosť z bytia“. Nemôžeme tu bohužiaľ prebrať všetky podrobnosti ignaciánskeho „Rozlišovania duchov“. Zdôraznime však to, čo sa nám zdá podstatne. Okrem týchto podstatných veci je možne nájsť aj inštrukcie, ktoré môžu pomáhať v rôznych životných situáciach. O niektorých by sme sa chceli v krátkosti zmieniť:
„V dobe neútechy nerobiť nikdy žiadnu radikálnu zmenu, ale zostať pevným a vytrvalým v predsavzatiach a v rozhodnutiach, ktoré si človek predsavzal predošlého dňa, pred takouto neútechou alebo rozhodnutiu, ktoré urobil človek v predchádzajúcej úteche.“ Alebo: „Kto sa nachádza v neúteche, nech uvažuje, že môže s pomocou Božou, ktorá sa mu stále dostáva, i keď ju zreteľne nepociťuje, premôcť útoky nepriateľa, pretože mu Pán… ponechal dostačujúcu milosť k večnej Spáse.“ A zasa znovu: „Kto sa nachádza v úteche, nech premýšľa nad tým, ako sa zachová v neúteche, ktorá príde neskôr, a nech zhromažďuje pre tú dobu nové sily.“ Konečne: „Keď človek … poznal nepriateľa ľudskej prirodzenosti …, tak je pre neho prospešné hneď sa pozrieť na priebeh dobrých myšlienok … Takto sa má na základe skúsenosti v budúcnosti vyvarovať jeho obvyklých klamov.“
V týchto poznámkach sa prejavuje človek, ktorého duša bola zapálená Bohom: človek, ktorý bol v istom zmysle slepý pre svet a ktorý súčasne kľudne, jasne, vecne a trochu i s ľahkým humorom – ktorý je väčšinou znamením opravdovosti – mohol sprostredkovať svoju mystickú skúsenosť druhým ľudom pre ich konkrétny život. Akokoľvek zaujímave môžu byt tieto inštrukcie, nie sú tak dôležité ako uvedený základný pohľad: Ak je existencia človeka podnecovaná dynamikou milosti, ak je v zhode s Bohom a jeho anjelmi, potom blaženosť je neklamným znamením, že konkrétne rozhodnutie vedie správnym smerom. To je základná smernica pre nachádzanie konkrétnej vôle Božej. Ignác z Loyoly tým chce povedať exercitantovi:
„Rozhodol si sa vo svojom živote pre určitý poriadok. Chceš pokračovať od dobrého k lepšiemu a nezostávať len v danom stave. Chceš vedieť, ako poznáš vždy to lepšie. Často sa ocitneš v situácii, keď nebudeš vedieť ani čo je správne, a nieto ešte to, čo je lepšie. Ak však zostaneš verný svojmu základnému postoju, je pre teba otvorená priama cesta. Kontroluj svoje budúce jednotlivé rozhodnutia podla miery svojej vnútornej blaženosti. Buď pritom však neúprosne čestný. Ak zistíš, že tvoje rozhodnutie obšťastňuje celú tvoju kresťanskú existenciu, učiň ho – choď smerom, ktorý ti tvoja blaženosť ukáže. Boh ta povedie – buď sám alebo skrze svojho dobrého anjela.“
Čo však Ignác z Loyoly myslí pod pojmom blaženosť, alebo, ako sa vyjadruje, pod pojmom útecha? Z rôznych pravidiel môžeme zostaviť prehlad druhov útech: vnútorný mier, duchovná radosť, vzplanutie duše, slzy nad Kristovým utrpením, nad vlastnými hriechmi a nad hriechmi druhých, skutky slúžiace priamo k Božej oslave, miernosť, pevnosť, jemnosť, vzlet ducha, vnútorný jas. Do „ignaciánskej blaženosti“ sa teda vojde i pokánie, súcit s Kristom a nezištné sebaobetovanie. Ignácovi ide o skutočnú blaženosť, ktorá dušu uschopňuje k pokroku, čistote, láske a istote. Človek hľadajúci Boha tak postupne dospeje k tej existencii, v ktorej ho Boh chce mat – ku svojej vlastnej svätosti, ktorú nemôže uskutočniť nikto iný.
Každým – i keď možno váhavým – krokom sa človek približuje k uskutočneniu toho, čo s nim Boh pri stvorení zamýšľal: byť človekom omilosteným, pevne zakotveným v Bohu a „podopierajúcim“ svet. Znovu pripomeniem: „Blaženosť, o ktorej hovorí Ignác, nie je v rozpore s telesnou bolesťou, pozemským smútkom a hmotnými stratami. Môže obstáť i uprostred najväčších každodenných ťažkostí, v únave a duševnej vyprahnutosti, v najhroznejších temnotách existenciálnej biedy, dokonca i v opustenosti od Boha.
Je totiž v podstate kľudným vedomím, že človek je v konečnom základe svojej existencie skrytý v Božej láske a spasený. Jeho bytie nie je v žiadnom prípade fádne. Je to otvorenie duše voči Bohu, skúsenosť, že bytie je v podstate dobré a život stoji za to žiť, že nič, čo nie je nebom, nemôže preniknúť do najhlbšieho vnútra ľudskej existencie. S uvedomením si svojej konečnej skrytosti v Bohu by mal kresťan kontrolovať svoje jednotlive rozhodnutia. Ak nejaké – samo o sebe dobre – rozhodnutie tomuto vedomiu neprospieva, je lepšie nerealizovať ho a poobzerať sa po iných možnostiach. Takéto hľadanie by však malo byt prevádzané v kľudnej a rozvážnej jasnosti.
Posledné slovo v našich skutočne kresťanských, večnej spásy sa týkajúcich, rozhodnutiach ma mať aj tak blaženosť, to znamená náš pocit – vedomie bezpečia v Bohu. To najposlednejšie sa nedá vypočítať. Pocit bezpečia je tiež cieľom snahy pomôcť svojim myslením iným. Filozof by mal dosiahnuť to, aby ľudí privádzal naspäť k ich prazákladu, k podstate podstatného, k Bohu. Kresťanský mysliteľ pritom už vie: na všetky naše otázky existuje odpoveď, riešenia sú už dane, len ich musíme nájsť. Existuje konečné bezpečie i v myslení.