Hovorili sme si, že modlitba je rozhovor s Bohom. V každom normálnom vzťahu, keď sa pripravujeme na jednanie s niekým, chceme dopredu vedieť a usilujeme sa zistiť: Kto to je, aký je, aké sú jeho silné a slabé miesta, atď. A je normálne, že to chceme vedieť aj o Bohu, bez toho, aby sme hľadali jeho slabé miesta, pretože ich nemá. Teda povedzme si: Kto a aký je náš partner v modlitbe? Aký je Boh?
Môžeme najprv povedať, čo Boh nieje. Boh nie je jednou zo stvorených skutočnosti. Boh nie je obmedzený ani priestorom a ani časom, ani zákonmi prírody, fyziky alebo matematiky. Dokonca nieje obmedzený ani zákonmi psychológie a našej ľudskej logiky. Nepodlieha žiadnym projekciám. Boh je nestvorenou skutočnosťou, Nadskutočno, Nadosobno. Boh – Láska, je sám sebe Večným zákonom. Všetko, čo robí, robí z Lásky. Boh je čistý Duch a to znamená aj toľko, že je Absolútnou možnosťou všetkého. Toto všetko si musíme uvedomiť, keď sa ideme modliť. Nikdy nehľadieť na veľkosť problému, ale vždy si uvedomiť, že Bohu je všetko možné. Toto neviditeľné bytie je Stvoriteľom všetkých vecí a aj nás samých. Keď sa k nemu približujeme, máme to robiť ako jeho stvorenia: „Lebo Pán je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ. V jeho moci sú zemské hlbiny a jemu patria aj nebotyčné štíty. Jeho je more, veď on ho stvoril, i pevnina, ktorú stvárnili jeho ruky. Poďte, klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril.“ (Ž 95,3-6).
Je Všemohúci. V knihe Sirachovej čítame: „Jeden je Najvyšší, Všemohúci Stvoriteľ, mocný a veľmi obávaný Kráľ, ktorý sedí na svojom tróne a vládne – Boh.“ (Sir 1,8) Podobné slová nachádzame aj na začiatku „Piesne brata Slnka“: „Najvyšší, Všemohúci, Dobrý Pane, teba patria chvála, sláva, česť a všetko požehnanie.“ Boh je Najvyšší a Všemohúci Stvoriteľ, na to máme pamätať, keď sa modlíme, keď sa k nemu približujeme so svojimi prosbami. On je Najvyšší a Všemohúci. Od nikoho nieje závislý a nikým nie je obmedzený. Preto sa k nemu modlíme s dôverou. Diabol nie je rovnocenným partnerom Boha. Nie je akýmsi záporným absolútnom. Môže v tomto svete jednať len preto, lebo aj s ním má Boh svoj plán. Sv. František ho zvykol nazývať Božím drábom.
Čo to znamená: „Viera v Boha Otca Všemohúceho“? Vyznávame ju, tvrdíme o sebe, že ju máme a predsa to v našich skutkoch nieje nejako vidieť. Čo to znamená veriť v Boha? Znamená to toľko, že základ sveta a skutočnosti nie je materiálnej povahy ale duchovnej. To znamená, že vo svete, v ktorom žijeme, neexistuje žiadne nevedomé miesto, žiadny hluchý a bezmocný priestor, lebo v Bohu žijeme, dýchame a sme. Všetko sa odohráva pred tvárou Božou. Snáď ešte výstižnejšie môžeme povedať, že všetko sa odohráva vo Vedomí Boha Stvoriteľa, ktorý je Všadeprítomnou a vedomou mocou neoddeliteľnou od Lásky. Vesmír, v ktorom žijeme je plný Božieho súcitu a Božej snahy zachrániť hriešneho a chorého človeka. Boh, v ktorého veríme je Život a Vzkriesenie a teda aj Uzdravenie. Základná zjavená pravda hovorí, že bohu je všetko možné. Skúsme sa o Neho oprieť, skúsme ho vzývať a prosiť.
Keď Skutky apoštolské opisujú rôzne uzdravenia, ktoré sa diali prostredníctvom apoštolov, často hovoria o tom, že u chorých, ktorí dosiahli uzdravenie sa predtým objavilo niečo, čo vyjadrujú slovami: „Viera v Božiu pomoc!“ Viera v ochotu Boha pomôcť chorému človekovi. Veď až tak Boh miloval svet, že nám dal svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali večný Život. Rozmýšľajme, či niečo nechýba našim modlitbám?
Boh súcití s človekom, ktorý je určený k neporušiteľnosti Božieho obrazu. Boh je Nekonečný a Činný Súcit. Pozrime do Ježišovho srdca a nájdeme tam priepasť Božieho zľutovania. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Ježiš je prejavom Božej lásky voči nám. Je to láska a zľutovanie, ktoré spôsobili, že „vystrel ruku a dotkol sa malomocného.“ Ježiš zvláda jednou rukou to, načo by nám nestačili obidve. Tým, že sa Ježiš dotkol malomocného, akoby prebral jeho chorobu a sám sa stal nečistým. Preberá na seba jeho chorobu, ale svojím Božským Životom ju v sebe premáha. Prorok Izaiáš odhaľuje toto Ježišovo tajomstvo: „Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil,..“
Možno nás zaujíma, prečo Boh často neuzdravuje hoci Ho prosíme a niekedy aj veľmi úpenlivo a s veľkou dôverou? Veľmi často býva naša choroba viazaná na nejaký pomýlený životný postoj napr.: neodpustenie, nenávisť, malovernosť, nevera, nevšímanie si Božieho Slova, zanedbaný život modlitby, zlé medziľudské vzťahy. Niekedy sa dokonca určitá choroba môže viazať aj na kliatbu, ktorá bola vyslovená na adresu nášho rodu. Toto všetko treba najprv v Duchu Svätom rozpoznať a premodliť a potom sa často deje zázrak. Sám sa často stretávam so skutočnosťou, že ak kresťan nepristupuje ku sviatostiam, hlavne ku zmiereniu a sv. prijímaniu, tak sa jeho bytosť stáva ľahkou korisťou a cieľom rôznych démonov, ktorí spôsobujú choroby. Stretol som sa s prípadom metastáz rakoviny, ktoré začali ustupovať až potom, ako sa dotyčná osoba celkom obrátila ku Kristovi a začala aktívne pracovať na zmierení s tými, ktorým ublížila a na snahe odpustiť tým, ktorí ublížili jej.
Evanjelista pri uzdravení malomocného hovorí: „Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.“ Uzdraviť kohosi z malomocenstva bolo tak veľkým a skvelým skutkom ako vzkriesiť mŕtveho. Bolo to niečo, čo presahuje možnosti prirodzeného človeka. Ježiš je Pánom Života. Ježiš je Vzkriesenie a Život. Celý náš svet leží v nekonečnom Oceáne Života a Božej Všemohúcnosti. Ale aby sa aj pre nás tento oceán stal zdrojom posvätenia a uzdravenia, musíme svoju vôľu, myslenie, chcenie a konanie zharmonizovať s Božím Slovom, lebo On je Život a vzkriesenie.
Boh je Život a smrť stojí presne na opačnej strane. Takto to učí už Mojžiš v knihe Deuteronomium: „Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva. Ale ak sa tvoje srdce odvráti, ak nebudeš poslúchať a dáš sa zviesť a budeš sa klaňať iným bohom a uctievať ich, tak ti dnes oznamujem, že naisto zahynieš a nepobudneš dlho v krajine, do ktorej po prechode cez Jordán vojdeš, aby si ju zaujal. Za svedkov proti vám volám nebo i zem: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená život a dlhodobé prebývanie v krajine, o ktorej prisahal Pán, tvoj Boh, Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, že im ju dá.” (Dt 30,15-20)
Neexistuje iné bytie, tak mocné ako Boh. A ak má niekto nejakú moc, prijal ju od Neho. Jeho veľkosť nás vedie k obdivu a úcte v rozhovore s ním. Preto, keď sa k Nemu človek obráti a pozerá na Neho ako na Stvoriteľa, zvolá so žalmistom: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!… Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8,2.4-5). Boh je Pánom zeme i neba a neexistuje iná autorita, ktorá by bola od neho väčšia: „Pretože Boh je kráľom celej zeme, spievajte mu chválospev. Boh kraľuje nad národmi, Boh sedí na svojom svätom tróne” (Ž 47,8-9). Je vo všetkom nekonečný, neobmedzený: v láske, v milosrdenstve, dobrote, v trpezlivosti, spravodlivostí, nádhere, múdrosti. To znamená, že je nepochopiteľný pre svoje stvorenie a aj pre človeka, napriek tomu, že „ho Boh stvoril len o niečo menšieho od anjelov“ (Hebr 2,7). To je skutočnosť, ktorú si máme stále pripomínať, aby sme neopustili naše miesto pri vzájomných stretnutiach.
Vrátim sa na chvíľu k Anne, o ktorej sme už hovorili v minulej prednáške. Druhým plodom jej modlitby je to, čo hovorí Písmo v ďalšom oddieli: „Ráno potom vstali, poklonili sa pred Pánom, vrátili sa a prišli domov do Rámy. Tu Elkána poznal svoju manželku Annu, Pán si na ňu spomenul a kým uplynul rok, Anna počala a porodila syna a dala mu meno Samuel, lebo: „Od Pána som ho vyprosila.““ Naša generácia bola vychovaná vedou. Každý vedecký dôkaz v sebe obsahuje skryté posolstvo, ktoré hovorí: „Toto je možné a toto nie je možné!“ Pod vplyvom vedy sme začali skutočnosti deliť na možné a nemožné. Možné sú tie veci, ktoré sú súhlasné s vedeckými poznatkami, ale ostatné sú nemožné. Zabúdame na základnú pravdu Písma Svätého, že „Bohu je všetko možné!“ Robíme chybu, keď sa na nejaký problém dívame len z hľadiska našich obmedzených ľudských možností. Boli sme síce stvorený do sveta, kde platia prírodné zákony. Náš svet a my v ňom sme podrobený prírodným zákonom, ale Tvorca celého vesmíru stojí nad prírodnými zákonmi.
Keby žila Anna so svojím problémom v dnešnej dobe, príbeh by možno vyzeral ináč. Zašla by za gynekológom alebo sexuológom a on by jej povedal: „Pani Anna zmierte sa s tým, že nikdy nebudete mať deti!“ Ako ťažko by sa takáto moderná Anna zmohla na modlitbu viery. Ostala by jej len trpkosť v duši. Našťastie Anna, pochádzala z iného kultúrneho okruhu a nevedela nič o nemožnosti a tak bol v nej kus viery v Toho, ktorému je všetko možné. Jej národ nepoznal Božiu nemohúcnosť, zaujímala ho len Božia vôľa, či to tak Boh chce. Pre nás dnešných kresťanov z toho vyplýva, že keď sa ideme modliť, nemáme hľadieť prednostne na veľkosť problému, ale na veľkosť Boha. Neumenšujme svoje veľké prosby. Pán Boh nemá rád prosby typu: „Keby aspoň trošku…!“ V modlitbe nejde predovšetkým o to, aby sme čosi od Boha vydrankali, ale aby sme sa s ním stretli, lebo všetky naše problémy sa riešia v stretnutí s Ním.
Majme vedomie, že Boh je nielen Všemohúci, ale aj Milujúci. „Boh je Láska“ (1 Jn 4,8), je Otec, náš Otec, najlepší z otcov, na ktorého sa môžeme obrátiť s dôverou v každej chvíli nášho života, lebo sme nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali sme Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ (zrov. Rim 8,15). Pán Ježiš nás naučil volať k nemu v postoji detí: „Otče náš!“
Je Otec, Syn a Duch Svätý. Ak sa nám predchádzajúce skutočnosti javia tajomné a ťažko pochopiteľné, ešte ťažšie budeme chápať skutočnosť, že, keď s Bohom hovoríme, jednáme s tromi osobami, rozprávame sa s každou jednou z nich, lebo sú to osoby a so všetkými tromi súčasne, lebo sú jedným Bohom. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice hovorí, že Boh je nielen Nadskutočno, ale aj Nadosobno, teda viac ako ľudská osoba. Pre Boha nieje problémom počúvať súčasne mňa i miliardy iných bytostí. Boh je Najúžasnejším Vzťahom. „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. (1 Jn 4,7-8)
Modlíme sa k Otcovi ako jeho detí, ale naša modlitba ide skrze Krista, lebo on je jedinou cestou, po ktorej sa dá prísť k Otcovi. Iba keď sa modlíme v Ježišovom mene a z bytia v ňom (teda v milosti posväcujúcej), Otec nás počúva, lebo pozná Synov hlas. Keď nás Ježiš učil modliť sa, naučil nás predovšetkým obrátiť sa k Otcovi (Mt 6,7-13).
Modlíme sa k Ježišovi, ktorého meno je nad každé iné meno (por. Flp 2,9). lebo v ňom je obsiahnuté všetko: Boh i človek. On je náš Spasiteľ a vzkriesený Pán. On, ktorý je po pravici Otca, aby sa za nás prihovára! Svojou ľudskou skúsenosťou je nás schopný tiež ľudsky chápať a ako Boh nám prichádza na pomoc. Povzbudení jeho slovami, keď sa namáhame a sme preťažení (por. Mt 11,28), obraciame sa na neho a on sa stáva objektom našej modlitby.
Modlíme sa v Duchu Svätom, ktorý je Pánom a Oživovateľom. On nás podnecuje k modlitbe, učí nás modliť sa a udržuje náš modlitbový život, lebo on je Majster modlitby a okrem toho sa modlí s nami. On nás uvádza do vzťahu detí s Otcom a učeníkov s Učiteľom. Je pri nás, aby nám dal nový život a rast, ktorý vedie k našej premene na Krista. Akoby sme sa nemodlili k Duchu Svätému, od ktorého závisí náš život a v ktorom napredujeme?
3. Účasť človeka na modlitbe
Sv. František sa modlil: „Všemohúci, Večný, Spravodlivý a Milosrdný Bože, dopraj nám úbohým, aby sme pre teba konali to, o čom vieme, že to ty chceš a vždy chceli to, čo sa tebe páči, aby sme tak vnútorne očistení, vo vnútri osvietení a ohňom Ducha Svätého zapálení, mohli nasledovať šlapaje Tvojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista a len tvojou milosťou dôjsť k tebe Najvyšší, ktorý v dokonalej Trojici a jednoduchej jednote žiješ a kraľuješ a si oslavovaní ako Všemohúci Boh na veky vekov.“
Láska a vôľa sú dve podstatné zložky účasti človeka na modlitbe, takže ani jedna z nich v skutočnej modlitbe nemôže chýbať. Pravdivá láska k Bohu je úctivá a pokorná. Prináša modlitbu adorácie. Jadrom modlitby je preto vyjadrenie lásky, ktorá adoruje úctivo a poslušne. Na jednej strane pravá modlitba sa zakladá na láske, klíči z lásky, smeruje k láske. Ale pravá láska má svoje korene vo vôli, preto v pravdivej modlitbe vyjadrenie lásky k Bohu, Pánovi a Stvoriteľovi vesmíru, je nutne doprevádzané úctou a poklonou, bázňou pred Bohom, ktorý nás prekvapí, keď prichádza vo svojej intimite a dáva nám tušiť veľkoleposť svojej slávy. Logicky je tento postoj doprevádzaný aj poslušnosťou a podriadenosťou Božej vôli. Z hľadiska vôle je modlitba nadprirodzený úkon vôle, oživovanej Duchom Svätým, ktorý v nás žije a koná. Za tým všetkým je fakt, že sme Božie deti, a preto sa obraciame na Otca s láskou, aby sme sa mu odovzdali a boli s ním spojení v láske, poslušnosti a adorácii.
4. Účasť Boha
Hoci sa často zdá, že Boh iba čaká na modlitby človeka, aby ich odvážil, keď k nemu prídu, skutočnosť je celkom iná. Ako takmer vždy aj tu Boh dáva podnet ako prvý. KKC. vychádzajúc z textu Jn 4.10, hovorí: „Keby si poznala Boží dar“. Úchvatnosť modlitby sa odhalí práve tam, pri prameni, kam chodíme hľadať vodu pre seba: tam sa Kristus prichádza stretnúť s každou ľudskou bytosťou; sám nás najskôr hľadá a prosí, aby srne sa mu dali napiť. Ježiš má smäd. Jeho prosba vyviera z hlbín Boha, ktorý po nás túži. Či to vieme, alebo nie, modlitba je stretnutie Božieho smädu s naším smädom. Boh žízni, aby sme my mali smäd po ňom“ (2560).
„Boh vola človeka ako prvý. Aj keď človek zabudol na svojho Stvoriteľa, alebo sa skrýva ďaleko od jeho tváre, aj keď beží za svojimi modlami, alebo obviňuje božstvo, že ho opustilo, živý a pravý Boh neúnavne volá každého človeka na tajomné stretnutie v modlitbe. Tento krok lásky verného Boha je v modlitbe vždy prvý; krok človeka je vždy odpoveďou. Postupne, ako sa Boh zjavuje a ako zjavuje človeka jemu samému, javí sa modlitba ako vzájomné volanie, dráma zmluvy. Prostredníctvom slov a skutkov zachvacuje táto dráma srdce. Odhaľuje sa v priebehu celých dejín spásy“ (2567).
Zakončím modlitbou sv. Františka: „Všemohúci, Najvyšší, Presvätý a Najvznešenejší Bože, Otče Svätý a Spravodlivý. Pán a Kráľ neba i zeme, pre teba samého ti vzdávame vďaky, že si svojou svätou vôľou a skrze svojho jednorodeného Syna v Duchu svätom stvoril všetko duchovné i telesné a nás že si stvoril na svoj obraz a podobnosť a postavil si nás do raja, kde sme klesli vlastnou vinou.
A my ti ďakujeme, že ako si nás stvoril skrze svojho Syna, tak si taktiež chcel skutočnou a svätou láskou, ktorou si nás miloval, aby sa on narodil ako pravý Boh a pravý človek z preslávnej, najblahoslavenejšej vždy Panny svätej Márie a že si nás zajatcov, chcel vykúpiť jeho krížom, jeho krvou a jeho smrťou. A ďakujeme ti, že tento tvoj Syn príde zasa v sláve a velebnosti, aby zvrhol do večného ohňa zavrhnutých, ktorí nečinili pokánie a teba neuznali: a všetkým, ktorí ťa uznali, klaňali sa ti a v pokání ti slúžili, aby povedal: „Poďte, požehnaní môjho Otca, ujmite sa kráľovstva, ktoré je vám pripravené od založenia sveta. A pretože my, úbohí hriešnici, všetci do jedného niesme hodní vzývať tvoje meno, prosíme pokorne, aby náš Pán Ježiš Kristus, „tvoj milovaný Syn, v ktorom si našiel zaľúbenie“, spolu so svätým Duchom Utešiteľom sám ti vzdal vďaku za všetko tak, ako Ty a oni uznajú za správne, lebo On jediný tebe za všetko zadosťučiní a skrze neho si nám tak veľké veci urobil.“
Otázky na zamyslenie:
1. Hľadajte v žalmoch text, kde uvidíte:
a) Božiu lásku
b) Božiu moc
c) Božie odpustenie
2. Mohol by si citovať úryvok z Biblie, v ktorom Boh prejavil veľkú túžbu komunikovať s človekom?
3. Aký význam má láska a vôľa človeka v modlitbe?