Podla J. de Guiberta je rozlišováníanie duchov akýsi nadprirodzený inštinkt: tí, ktorí ho majú, rozpoznajú intuitívne, priamym poznaním, myšlienky a sklony, či pochádzajú alebo nepochádzajú od Boha. Dar vedieť rozlišovať je zvlášť potrebný tým, ktorí vedú duše. Mnohým svätcom spovedníci neverili (napr. sv. Grignonovi z Monfortu, sv. Margite Márii Alacoque….) nedokázali rozoznať pravosť zvláštnych Božích darov. Skúsenosť cirkvi nám ukazuje, že táto nedôvera je oprávnená, pretože je tu stále nebezpečie klamu. Ale napriek tomu Božie vnuknutie je dar a nesmie sa odhodiť: platí však aj naopak zlé vnuknutie je nebezpečie, ktorému sa nesmieme vydávať.
V živote je veľmi často potrebné voliť ihneď, medzi niekoľkými možnosťami, vybrať si jednú cestu. Niekedy váhame. Nejde len o to, čo sa zdá výhodnejšie, ale máme sa často rozhodnúť medzi dobrom a zlom, alebo niekedy aj medzi dobrým a lepším. V dejinách SZ často čítame o takýchto rozhodnutiach, od ktorých závisí nielen budúci život Abraháma, Jozua, Dávida, ale aj celé dejiny spásy, osud Božieho ľudu. Tieto biblické rozhodnutia vyzerajú navonok jednoduché, niekedy takmer náhodné. Majú však v sebe čosi zvláštne. Tak napr. Abrahámovi nie je jasné, či je lepšie zostať v Mezopotámii, alebo ísť hľadať novú vlasť. Nová cesta sa pred ním javí tajomná, temná a neznáma. A predsa je tu určitá istota v tom, že ho volá Boh.
Za týmto Božím volaním idú všetci proroci. Z počiatku ho obyčajne počujú jasne. Ale potom sa v nich ozve aj iný hlas, hlas hriechu, volanie zlého ducha, ktorý im predkladá iné návrhy, zmieta nimi, chce sa ich zmocniť. V SZ sa teda často hovorí o dobrom, Božom duchu, a o duchu zloby, ktorý napadá človeka. Tak napr. prvého izraelského kráľa viedol Boží Duch. Po akte neposlušnosti Bohu ho však napáda zlý duch a učinil z kráľa neznesiteľného tyrana (zrov. 1Sam 16,14-23: „Od Šaula však Pánov duch odstúpil a trápil ho zlý duch od Pána.“ Saul išiel stále viac a viac do prehlbujúcej sa melanchólie a depresie. Z toho pramenila zlosť v jeho chovaní.
V najstarších textoch biblie sa stretávame so zvláštnou skúsenosťou. Boh hovorí obyčajne prvý, na počiatku. A až tomu, kto neposlúchne, posiela za trest hlasy iné, aby ho zmiatli a uviedli na scestie. Ich vplyv je obyčajne tak silný, že im človek nedokáže odporovať. Potreba rozlišovať a voliť medzi nimi sa začína pociťovať zvlášť v dobe prorokov.
Objavujú sa totiž proroci praví, ktorí hovoria pod vplyvom Ducha Božieho, a proroci falošní, ktorí vydávajú za Boží hlas svoje vlastné myšlienky a túžby. Zvlášť to vidíme v prípade proroka Jeremiáša. Nie je ľahké rozpoznať, ktorému prorokovi sa má veriť. Je potrebné uvážiť, aké je jeho učenie, mravy, skúsenosť a aké znamenia robí.
Náuka o dvojakom duchu bola židom doby Kristovej známa a obvyklá. Vyskytuje sa často v apokryfoch SZ. V kumránskych textoch sa číta návod ako sa dá medzi nimi rozlišovať. Evanjelia nehovoria o rozlišovaní duchov teoretický, ale praktický učia cestu Spásy – Ježiš vyháňal zlých duchov a kázal apoštolom, aby robili to isté. Evanjelia potom vo svojich textoch dávajú rady ako sa vyvarovať zlého. Apoštoli neskoršie tieto zásady rozvinuli.
Podla sv. Pavla je umenie rozlišovať duchov jednou z chariziem, darom Ducha Svätého, ktorý sa v cirkvi prejavuje (zrov. 1Kor 12,10). Komu je daná, ten prejavuje len vo väčšej miere vlastnosť, ktorá je potrebné každému kresťanovi, aby dokázal rozoznávať to, „Poučený zákonom vieš posúdiť, čo je lepšie.“ (zrov. Rim 2,18) „čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (zrov. Rím 12,2) Vo zvláštnej miere majú túto schopnosť tí, ktorí majú dar prorokovať – hovoriť z vnuknutia (zrov. 1Kor 14,1)
Podla akých kritérií sa rozpozná, že niektoré vnuknutie je dobré? Ukáže to skúsenosť, výsledok. To, čo vedie k dobrému, k duchovnému úžitku v cirkvi (zrov. 1Kor 14,4), je iste dobré. Dobré vnuknutie prináša svetlo, mier, odvahu ku znášaniu protivenstiev, rozmnožuje lásku, vedie k tomu, aby sme všade a vo všetkom vyznali Ježiša: „Len pod vplyvom Ducha Svätého môže niekto povedať: Ježiš je Pán!“ (1Kor 12,3).
Najpresnejšie a najvýstižnejšie hovorí o rozlišovaní duchov medzi apoštolmi sv. Ján. Vie, že sa vo svete stále prejavuje dvojaké myslenie: duch pravdy a duch zloby. Píše preto kresťanom: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha” (1Jn 4,1). Sv. Jánovi sa nezdá príliš obtiažne rozlíšiť ich. Dobrý duch sa rozpozná podla Božích prikázaní a podla Ducha Lásky: „Podla toho sa rozoznajú deti Božie a deti diabla: kto nežije spravodlivo, nie je z Boha, ani ten, kto nemiluje svojho brata.“ (1Jn 3,10)
Rozlišovanie duchov je jedno z charakteristických tém patristickej literatúry. Otcovia si často kládli otázku o pôvode myšlienok, ktoré sa objavujú vo vedomí človeka. Podla Origena môže myšlienka pochádzať zo štyroch rôznych sfér: buď je z nášho srdca, t. j. spomienka alebo úvaha, alebo nám ju vnukol zlý duch, alebo Boh, alebo anjel. Ako sa dajú tieto rôzne sféry rozpoznať? Základné pravidlo je jednoduché: Výsledok diela prezrádza zdroj a pôvod. Dobrí duchovia ponúkajú k dobrému, zlí ku zlým skutkom. Nie je však ľahké, poznať hneď na začiatku, kam myšlienka povedie. Napriek tomu máme v sebe akýsi cit, ktorý nás varuje. I ľudia nám často radia a predsa neveríme každému. Vieme rozlíšiť podla tonu hlasu, či je úprimný alebo nie.
Niečo podobného môžeme pocítiť pri vnuknutí ducha. Sv. Cyril Jeruzalemský podáva vo svojich Katechézach živý popis, ako napr. duch nečistoty vniká do človeka „ako vlk žízniaci po krvi“. Prichádza divoko, rozbúri zmysly, zatemní poznanie… človek tápe v temnotách, má oči otvorené a nič nevidí, zmieta sa a trasie.“ Úplne iným spôsobom prichádza Duch Svätý: „Jeho príchod je sladký, jeho dielo príjemné, jarmo ľahké. Lúče svetla a poznania ho predchádzajú. Prichádza s citmi pravého priateľa…. Duša má viac svetla, než by sama mohla dosiahnuť, vidí to, čomu predtým nerozumela…“
Medzi najstaršími spisovateľmi je v rozlišovaní duchov najlepší Kassián. Vie, v akom nebezpečenstve sú predovšetkým mladí ľudia. Vrhajú sa do činnosti, ktorú považujú za svätú a odcudzujú sa práve týmto vnútornej dokonalosti. Tiež sv. Gregor Veľký upozorňuje, ako býva ťažko rozlíšiť to, čo je skutočne dobré a čo len zdanlivo: „Často pripisuje človek Božiemu hnevu to, čo je dar milosti a často považuje za milosť niečo, čo v skutočnosti pochádza z Božieho hnevu.“
Tento klam nevzniká len preto, že samotné rozlišovanie nie je ľahké, ale hlavne preto, že sa satan rád vydáva za anjela svetla (zrov. 2Kor 11,14) Na nebezpečenstvo tejto ilúzie upozorňuje Diadochus: „Ak začína naša myseľ cítiť útechu Ducha Svätého, hneď i satan teší dušu pocitom klamnej náklonnosti v odpočinku, keď podľahneme vplyvu spánku.“
Rozlišovanie duchov malo zvláštne miesto v osobnom vývoji sv. Ignáca z Loyoly. Ohlasom toho sú stručné, ale výstižné poznámky z knižky Exercície. Keď ležal ešte ako ranený vojak na vidieckom hrade, čítal z dlhej chvíle všetko, čo mu prišlo pod ruky: rytierske romány i Život Krista a životy Svätých. Po tme potom nad tým všetkým premýšľal a oddával sa fantázii. Predstavoval si, že je sám rytierom, ktorý boju s ručníkom od krásnej dámy, alebo že ide pešky do Jeruzalema ako sv. František, o chlebe a vode. Ani jedno, ani druhé nezodpovedalo jeho realite, ved ležal s dolámanou nohou. Napriek tomu si všimol, že tie myšlienky nie sú rovnaké a nepôsobia na neho rovnako.
Sv. Ignác bol južan, mal obrazotvornosť veľmi živú. Keď si v duchu vykreslil nejaký obraz, mal z toho veľkú radosť a zabúdal na všetko ostatné. Ale potom sa obraz rozplynul, snenie prestalo a v duši zostali len dozvuky. A tie boli zaujímavé. Ráz to bola zvláštna radosť a ráz zasa pocit prázdnoty a smútku: „Z počiatku si tieto rozdiely moc nevšímal ale zrazu sa mu otvorili oči.. Skúsennosťou došiel k záveru, že jedny myšlienky ho robili smutným, iné radostným.
Pomaly si začal uvedomovať rôznosť duchov, ktorý ním lomcovali.“(Vlastný životopis) P. Gonzáles, ktorý tieto spomienky zaznamenal, pripisuje na okraj poznámku, že to boli prvé úvahy sv. Ignáca o živote s Bohom. Otvorili sa pred jeho očami nové horizonty, nové vnútorné skúsenosti. Objav vnútorného sveta pre Ignáca nebol menej závažný ako objavenie Ameriky.
Ako neskúsený plavec sa pustil s nadšením na objaviteľské cesty. V osamelej jaskyni v Manrese začína prežívať znovu a plne vnútorné zážitky. Mohlo to skončiť zle, pretože nepriaznivé dojmy, nálady a predstavy ho dohnali až k pokušeniu sebevraždy. Poznal, že sa odvážil príliš ďaleko, ale nemal nikoho, kto by ho viedol a poučil. Nezostávalo mu teda nič iné, ako dávať pozor a orientovať sa sám. Poznal, že myšlienky sú ako vietor do plachiet. Jedným sa treba vystaviť a vplyvu iných sa treba vyhnúť: „Začal vidieť veci inými očami, začal rozlišovať a zakúšať dobrých i zlých duchov.“
Stručné zápisky o týchto skúsenostiach čítame v knižke Duchovných cvičení. Neobsahujú nič zvlášť nového. Ich forma je skoro primitívna. Ich cena je však práve v tejto životnej bezprostrednosti. Sú to rady, ako sa zachovať v tom alebo onom okamžiku, v pochybnostiach, pri nápadoch, hnutiach, náladách.