1. Poradie hodnôt modlitby a práce
Ak prečítame Benediktovu reholu, objavujeme mnohé ustanovenia ohľadne modlitby a práce. Modlitba a práca utvárajú celý deň. Modlitbe sa priznáva jednoznačne prednostné postavenie: „Nič nemá mať prednosť pred Bohoslužbou.“ Akonáhle zaznie znamenie k Bohoslužbe, je treba okamžite odložiť prácu a zísť sa k Bohoslužbe. Avšak napriek tomu, modlitba nie je pre neho jedinou skutočnosťou. Tiež práca zaberá v živote mníchov široký priestor dokonca širší – čisto z časového hľadiska – než modlitba a čítanie. Všetci majú pracovať, ba dokonca, tvrdo pracovať avšak napriek tomu, nikto nemá byť preťažovaný. Modlitba a práca u neho nestoja v protiklade, ale vo vzťahu múdreho dopĺňania.
2. Nutnosť práce pre duchovný život
Už okolo roku 250 odišli prví mnísi do púšte, aby sa bez prestania modlili a meditovali a úplne oslobodili pre Boha. Pri tomto úsilí o trvalé spočinutie v Bohu sa vyskytli i tendencie dišpenzovať sa od práce a ponechať si len modlitbu. Starí pustovníci však vo svojej skúsenosti podobné tendencie odmietali. Povie nám o tom jeden príbeh zo života otcov: „Rozprávalo sa o otcovi Janovi Kolobovi, že ráz povedal svojmu staršiemu bratovi: „Chcem byť bez starostí, ako sú bezstarostní anjeli, a nepracovať, ale bez prestania slúžiť Bohu.“ Vyzliekol sa a odišiel do púšte. Strávil tam týždeň a potom sa vrátil späť ku svojmu bratovi. Keď zaklopal na dvere, poznal ho jeho brat ešte skôr, než otvoril a povedel: „Kto si?“ On odpovedal: „Ja som tvoj brat Ján!“ Brat odpovedel: „Ján sa stal anjelom a nepatrí už k ľudom.“ Tu ho zaprisahal a volal: „To som predsa ja!“ Ten druhý mu však neotvoril, ale nechal ho až do ráno v tejto nepríjemnej situácii. Až potom otvoril a povedel: „Ak si človek, musíš pracovať, aby si našiel obživu.“ Tu Ján ľutoval a povedal: „Odpusť mi!““
Ako sme počuli, práca je nutná k vlastnej obžive. V práci máme zakúsiť slabosť a krehkosť svojej ľudskej prirodzenosti. Benedikt odkazuje i na príklad apoštolov, ktorí sa živili prácou svojich rúk. Bez práce by boli mnísi odkázaní na dary dobrodincov a stali by sa na svojich živiteľoch závislý a tak by cieľ, ktorým je oslobodenie od pozemských závislosti, nikdy nebol dosiahnutý. Ďalším dôvodom, prečo mnísi často tvrdo pracovali, bolo naplnenie prikázanie lásky k blížnemu. Výsledkom svojej práce mohli pomáhať iným. V dobe žatvy sa nechávali mnísi najať ako ženci a zo zárobku, ktorý prevyšoval ich potrebu, dávali hojné milodary. Z Egyptských kláštorov až do Alexandrie smerovali lode naložené obilím pre núdznych. Mnísi chceli byť svojou prácou prospešní druhým. U nás sa zabudlo, že bratia, ktorí majú milosť môcť pracovať, majú pracovať poctivo a verne, aby unikli záhaľke a že uchyľovať sa k almužne môžu bratia až vtedy, keď nedostanú zaslúženú mzdu za prácu.
Práca bola pre mníchov i asketickým cvičením, ktoré ich viedlo vpred na ich ceste k čistote srdca rovnako ako mlčanie, pôst a modlitba. V usilovnej práci mních nielen realizuje svoje možnosti a rozvíja sa až po hranice svojich možností, ale námaha ho môže i omnoho viac otvoriť pre Boha a uschopniť ho pre skúsenosť s Ním. Tak napríklad chápe prácu Viliem zo St. Thierry, priateľ sv. Bernarda z Clairvaux. Oproti prílišnému zdôrazňovaniu modlitby a liturgie u clunyjských mníchov priznal Bernard práci rúk zvláštnu hodnotu. Viliem píše, že tvrdá práca na poli nestojí v protiklade k modlitbe, ale naopak uchováva a živí v mníchovi radosť z duchovných štúdii. A telesná únava z práce na poli v ňom vyvoláva hlbší pocit zbožnosti. To sa nám môže zdať zvláštne, pretože prevláda názor, že nás pracovné zaťaženie a vyčerpanie od Boha oddaľujú. Boli by sme príliš unavení, aby sme mohli ešte myslieť na Boha. Mnísi na Athose, prichádzajú unavení a ospalí k nočnej liturgii. V únave je človek vnímavejší než inokedy, v stlmení zmyslov vystupuje to pravé, slabosť uschopňuje k otvorenosti a únava plodí stav veľkého prijatia, ktorý vpúšťa len nemnohých.
Únava bola istým prvkom ich askéze, ktorý ich mal viac otvoriť pre Boha. V namáhavej práci poznáva človek Boha ako Toho, kto si ho smie nárokovať až po jeho telo, dokonca až po jeho vyčerpanie a únavu. Hranica, na ktorú v práci naráža, sa mu môže stať vstupnou bránou k Bohu. Avšak nesmie sa to preháňať, aby človek z únavy neupadal do depresie.
Záhaľka škodí duši, psychickej rovnováhe. Mních má byť vždy niečím zamestnaný, buď prácou alebo modlitbou alebo čítaním. Úplne volný čas by bol škodlivý. Myšlienky by sa bezcieľne túlali. Diabol dá pokoj tomu, koho nájde zamestnaného. Kassian popisuje pozitívnu funkciu práce u mníchov v egyptskej púšti takto: „Tým totiž, že cvičia súčasne telesné i duchovné sily, vyrovnávajú povinnosti vonkajšieho človeka s úsiliami vnútorného tým spôsobom, že pútajú letmé hnutia srdca a nestále kolísanie myšlienok prácou ako silnou a nehybnou kotvou; k tej pripútavajú rozptýlene a nestále srdce a dokážu ho potom udržať uzatvorené za závorou cely ako v najbezpečnejšom prístave. A takto – zameraná len k duchovnému nazeraniu a ku stráženiu myšlienok – bráni táto kotva nielen tomu, aby bdelý duch zvolil ku zlému našepkávaniu, ale chráni ho i pred všetkými zbytočnými a zlými myšlienkami, a nemožno ľahko rozhodnúť, k čomu je vlastne pripútaná, t.j. či mnísi konajú bez prestania ručnú prácu kvôli duchovnému rozjímaniu alebo či kvôli stálej práci dosahujú tak nádherného pokroku ducha a svetla poznania.“
Pripútanosť k práci nestavia Kassian do protikladu pripútania k Bohu, ale považuje ich za pomoc k sústredeniu ľudského ducha v Bohu. Práca môže človeka priviesť k vnútornej bdelosti. Mnísi v tejto súvislosti vyvinuli cvičenie, tzv. nepsis – bdelosť, v ktorom vnímajú všetky myšlienky, ktoré sa pri práci objavia, pozorujú ich a idú k ich koreňu. Takto sa pre nich stáva práca šancou k hlbšiemu sebapoznaniu, pretože pri práci sa objavujú mnohé myšlienky a pocity, ktoré vypovedajú podstatné veci o mojom vnútri. Bez práce by som vôbec neodkryl niektoré hnutia môjho srdca.
V dnešnom Makariovom kláštore v egyptskej púšti je toto ponímanie práce stále živé. Duchovný otec vyberá s duchovným zreteľom prácu pre mníchov. Prideľuje každému prácu, ktorá umožňuje poznať a liečiť chyby a slabiny jednotlivcov. Najprv len koriguje chyby v chovaní pri práci, ale nakoniec odkrýva i chyby v duši. Každodenný život sa tak pre mnícha stáva nenahraditeľnou príležitosťou k vlastnej formácií, pokroku a uvádzania do praxe toho, čo sa naučil z duchovných princípov. Často ide až o vysiľujúcu prácu, aby sa objavili slabiny duše a psychicky i duchovne mohli byť uzdravené.
Opát Poimen nazval prácu vyučovaním a čítaním. Vyučuje nás v sebapoznaní. Behom práce môžeme čítať vo vlastnom srdci, aké myšlienky a pocity nás zaplavujú: zloba a hnev, sebapreceňovanie, úzkosť, pokus o únik, zbabelosť a nepoctivosť. Tak zvažujeme pri práci výšiny i hlbiny nášho srdca a poznávame sa takí, akí sme pred Bohom.
A ešte poslednú funkciu má práca v duchovnom živote. Je testom jeho pravosti. Bez práce by sa modlitba mohla stať zbožným krúžením okolo sebe samého. Človek vychutnáva svoje zbožné pocity, zostáva však stáť sám u seba a nestretáva sa skutočne s Bohom, ale len s obrazmi svojej fantázie. Schopnosť efektívnej práce je znamením, či sú zbožné pocity a náboženské obrazy pravdivé a zdravé. Jeden americky psychológ zrovnal skúsenosti z duchovného živote sv. Terézie z Avily so skúsenosťami jednej schizofreničky. Čo sa týka obrazov podvedomia sú si tieto skúsenosti veľmi podobné. Avšak podstatný rozdiel je v tom, že schizofrenička sa uzatvára do svojho vnútra stále viac a viac, avšak Terézia uvádzala svoje vnútorné skúsenosti do súladu so svojím každodenným životom. Bola spoločenská a podávala nesmierne pracovné výkony. Zvládanie všedného dňa je najistejším skúšobným kameňom rozlišujúcim medzi mystikom a neurotikom.
Schopnosť dobre pracovať je pre mníchov testom zdravosti duchovného života a pravosti modlitby. Sila v práci je výrazom duchovnej sily a zrelosti. Podobnú myšlienku nachádzame v reguli bratov z Teize: „Aby tvoja modlitba bola pravdivá, musíš tvrdo pracovať. Keby si sa uspokojil z diletantskou nedbalosťou bol by si neschopný skutočného príhovoru. Tvoja modlitba dochádza úplnosti v jednote s tvojou prácou.“
3. Striedanie modlitby a práce.
Mnísi považujú rozumné striedanie a vyrovnanú mieru modlitby a práce za zdravú cestu k Bohu. K človeku patria obidva poly, extroverzia v práci a introverzia v modlitbe. Len v ich správnom vzájomnom pomere zostáva človek zdravý. Luk ľudského ducha nemožno prepínať. Nemožno sa zamestnávať len duchovnými vecami. To nás preťažuje a vedie nás to často k smútku alebo vyprahnutosti. Máme žiť tak, ako nám to Boh prisúdil, a to znamená zamestnať rovnomerne telo i ducha, brať vážne Boha i svet, prijať blahodárne striedanie modlitby a práce ako cestu, ktorú nám ku spáse daroval Boh. V rozdelení hodín medzi prácu a modlitbu vychádza Benedikt z rytmu ľudského živote. Mnohí ľudia dnes nariekajú, že nemajú dostatočný čas na modlitbu, pretože sú preťažený prácou. Je možné si však položiť otázku, či snáď nedostatok času na modlitbu nesúvisí práve s tým, že prácu považujeme za dôležitejšiu ako modlitbu, alebo dokonca unikáme do práce, aby sme unikli v modlitbe duchovnej prázdnote. Či sa jedná o útek do práce alebo o objektívne nutnú prácu, môže každý sám zistiť, ak sa poctivo opýta, či obmedzenie času na duchovný život pociťuje ako skutočne odriekanie alebo či si musí poctivo priznať, že tá obeť ani túžba nie sú príliš veľké. Toto si bude môcť človek uvedomiť, až ráz bude mať skutočne volný čas, čo s nim urobí.
Sú však ľudia, ktorí sú skutočne zavalení prácou. Ako si môžu pomôcť oni. Musia do svojho denného rozvrhu naplánovať pevné doby pre modlitbu, od ktorých neustúpia bez súhlasu svojho duchovného otca. Určite si rozumnú dobu a zachovajte ju za každú cenu.
Keď v tom budete verní, pomaly poznáte, že nemá cenu premýšľať v tuto dobu o vašich mnohých problémoch, pretože ich v tejto dobe ej tak nevyriešite. V týchto voľných hodinách si človek môže povedať: „Pretože teraz nemám žiadnu prácu, môžem sa dobre modliť.“ Keď sa toho človek bude verne držať, urobí postupne hlbšiu skúsenosť so sebou. V tejto neužitočnej hodine, keď nerobí nič dôležitého, sa totiž musí vyrovnávať so svojou základnou bezmocnosťou a musí zakúšať svoje základnú neschopnosť vyriešiť vlastné i cudzie problémy a zmeniť svet. Nebude ľahké nájsť taký denný poriadok. Nebude ľahké takéto rozhodnutie verne zachovávať. Kto však chce prísť k duchovnej rovnováhe, musí do svojho denného poriadku zabudovať odpovedajúce doby, modlitby i práce.