Musíme zdôrazniť, že neexistuje žiadne zlo, ktoré by bolo také od počiatku. Neexistuje absolútne zlo, ktoré by bolo rovnocenným protivníkom absolútneho Dobra, ktorým je Boh. Démoni sú padlí anjeli, svojím odpadnutím od Boha sa stali zlými, teraz sa pokúšajú zvádzať ku zlému ľudí.
Evagrius rozoznáva tri skupiny mysliacich bytostí: anjelov, démonov a ľudí. A týmto trom skupinám priraďuje tri duševné mohutnosti: nous (ducha) anjelom, thymos démonom a epithymia (vášeň, žiadostivosť) ľudom. Thymos je emocionálnou časťou duše, časťou vzrušivou, v ktorej vznikajú prudké hnutia ako hnev, nenávisť, žiarlivosť.. Démon je charakterizovaný ako bytosť, v ktorej prevláda thymos, teda tá časť duševných síl, ktorá spôsobuje vzrušenie a zmätok. Slepý hnev, ktorý zúri a besnie proti druhým, je u Evagria obrazom podstaty démona. Evagrius dokonca stotožňuje démona s človekom, ktorý je hnevom bez seba. Hovorí: „Žiadna neresť nepremení rozum v démona natoľko ako hnev, pretože hnev uvádza emočnú oblasť do varu.“
Starovekí mnísi i démonom prisudzovali telo, ale omnoho ľahšie ako je telo človeka. Toto telo sa skladá predovšetkým zo vzduchu. Vzduch je tiež prostredím, v ktorom sa démoni zdržujú. Na základe dnešných skúsenosti a poznania by sme to mohli lepšie vyjadriť termínom éterické telo a prostredie ich existencie ako éter. Dokážu sa pohybovať rýchlejšie ako ľudia – lietajú. Sú mraziví ako ľad. Za normálnych okolností sú pre ľudí neviditeľní, môžu však prijať na seba určité podoby. Podla starovekých autorov sa démoni nemôžu premeniť v hmotné telo, ale napodobňovať telesné formy a farby a tým predstierať telo ľudské alebo iné. Môžu sa prejaviť aj zvukovo – hlasmi. Kontaktným miestom ľudskej poznávacej schopnosti a démonov zostáva fantázia. Démoni v nás vyvolávajú preludy a v spánku sny. Dokážu sa viazať na hmotné predmety, prostredníctvom ktorých pôsobia na fantáziu. Vyvolávajú v ľudskej duši predstavy viditeľných vecí a ako to zodpovedá ich podstate (thymos), doprevádzajú prudké citové vznety. Berú si často na pomoc naše spomienky a skrze ich obrazy prebúdzajú v nás emócie, ktorými nás potom môžu hnať zamýšľaným smerom. Obvyklým prostriedkom ich pôsobenia na nás sú zlé myšlienky.
V starovekej kresťanskej literatúre sú často už zlé myšlienky stotožňované s démonmi, takže sa nie vždy dá rozoznať, či už samotné zlé myšlienky sú démonmi alebo či ich len démoni vyvolávajú. Boj s démonmi sa často prežíva ako boj s vlastnými (nie našimi, ale preto vlastnými, lebo ich zachytávame svojou mysľou) myšlienkami, pričom sa jedná vždy o myšlienky nabité afektami, teda nielen o myšlienky čiste intelektuálne ale o myšlienky, ktoré nesú nejaký záporný náboj (záporný v zmysle protirečiaci Božiemu Slovu). Lebo len emóciami zafarbené myšlienky pripisuje Evagrius démonom.
Rozlišuje anjelské, démonické a čiste ľudské myšlienky. Myšlienky, ktoré nám vnukajú anjeli, skúmajú dôvod, pre ktorý boli veci stvorené, k čomu majú slúžiť, čo je ich podstatou a čo môžu z vyššieho sveta symbolizovať. Čiste ľudské myšlienky sa pohybujú v okruhu bežných ľudských starostí. Môžu v duchu zobraziť len podobu určitej veci. Myšlienky pochádzajúce od démonov hladia na vec vždy z pozície vášni a emócii: napr. predstavujú ako sa zmocniť tej či onej veci, aké potešenie z to ho plynie pre nás, ako sa presláviť.
Démoni sú ľstiví, prešibaní, klamú a predstierajú. Na rozdiel od anjelov nemajú poznanie skrytých ľudských vecí. Nevidia do ľudskej duše, ale sú odkázaní na poznanie vnútra človeka z viditeľných spôsobov chovania a len z neho môžu poznať stav ľudskej duše: z držania tela, podla hlasu a spôsobu pohybov. Napriek tomu niekedy ľudí ohromujú tým, že určité veci predpovedajú. Sv. Antonín túto ich schopnosť vykladá ich úžasnou pohyblivosťou. Hovorí: „Keď sa nás bratia chystajú navštíviť, predbehnú ich a dopredu nám oznámia ich príchod.“ Pre Antona to neznamená nič zvláštneho:
„Dokázal by to i človek, ktorý ide na koni, pretože je rýchlejší, než pešo idúci. Kvôli tomuto ich ešte netreba obdivovať. Lebo o tom, čo sa ešte nestalo, ani oni dopredu nič nevedia. Jediný Boh vie všetko skôr, ako sa to stane. Démoni však oznamujú ako zlodeji to, čo vidia, pretože predbiehajú.“
Démoni dokážu človeka ovládnuť až k posadlosti. Pôsobia choroby ako je schizofrénia, šialenstvo a hystéria (epilepsia). Dejiny mníšstva popisujú najrozličnejšie príznaky psychických chorôb, pripisovaných démonom: človek jediaci vlastné výkaly, do krvi si rozodierajúci vlastné telo, hnaný z miesta na miesto alebo dohnaný až k sebevražde. Toto sú prípady, ktorými sa zaoberá psychiatria, aj keď ich vždy nevyrieši.
C. G. Jung hovorí o démonoch v súvislosti so svojou náukou o autonomných komplexoch a projekciách. Projekciu definuje ako nevedomé a neúmyselné premietanie subjektívnej duševnej skutkovej podstaty do vonkajšieho predmetu. Tým, že premietame vlastne priania alebo emócie do druhého, nevidíme v ňom skutočnosť. Necháme sa klamať a ovládať vlastnými emóciami. Tuto skutočnosť starovek poznal ako oklamanie démonom. Podobne sa popisovalo ako démonické i pôsobenie cudzích projekcii na jedincovi. Ak vrhajú na nás druhí svoje projekcie, uplatňujú nad nami svoju moc, ktorej sa ťažko dokážeme ubrániť. Projekcie sú ako určitý druh projektilu, ktorý na nás vypáli zlý človek a zraní nás.
„Akonáhle niekto začne premietať časť svojho tieňa na iného človeka, má sklon o ňom hovoriť nenávistne. Jedovaté slová predstavujú prúd negatívnej duševnej energie, ktorú človek zameria na druhého a ktorá ako projektil druhého zasahuje.“ (M. N. von Franz, žiačka Junga) Naše vlastné projekcie nás klamú a tak nás vťahujú do svojej moci a ako zlí duchovia na nás pôsobia cudzie projekcie. Príčinou projekcii sú u Junga komplexy. Jung definuje komplex ako obraz určitej psychickej situácie so živým emocionálnym nábojom. Tento obraz sa vyznačuje silnou vnútornou zovretosťou, má svoju vlastnú celistvosť a naviac disponuje relatívne vysokým stupňom autonómie.
Na počiatku akéhokoľvek komplexu je určitý obsah (zážitok) s citovým nábojom. Zážitok, ktorý keď si len pripomenieme, vyvoláva v nás prudké emócie, ktoré sme však zatlačili vo svojom vedomí. Komplex nás dostáva do stavu neslobody, nutkavých myšlienok a činov. Je relatívne autonomný. Vo sne môžu naše komplexy nabrať personifikovanú podobu. Veľmi často to vyjadríme slovami: „Trpím komplexom.“ V skutočnosti má skôr komplex nás. Keď v staroveku hovorili o posadlosti, popisovali tým priliehavejšie pôsobenie komplexov. Tým uznávali, že posadnutý vlastne nie je preukázateľne chorý, ale trpí pod neviditeľným duchovným vplyvom, ktorý nedokáže žiadnym spôsobom dostať pod vlastnú vládu. Toto neviditeľné čosi je tzv. autonomný komplex, teda nevedomý obsah, vymykajúci sa zásahu vedomej vôle.
Jung rozoznáva dva rôzne komplexy: duševný a duchovný. Duševný komplex priraďuje do oblasti nevedomia – vzniká teda potlačením obsahov vylúčených zo života z morálnych či estetických dôvodov. Duševný komplex by mal byť človekom prijatý a spracovaný. Strata duševného komplexu je prežívaná ako chorobný stav. Duchovný komplex prežíva človek ako čosi cudzie, hrozné a zároveň fascinujúce. Akonáhle človek takýto obsah odstráni z vedomia, pocíti uľahčenie. V duchovnom komplexe k nám pristupuje čosi cudzie, prepadajú nás cudzie, neslýchané myšlienky, svet sa mení, človek sa cíti ohrozený, napadnutý. Pri duchovnom komplexe nezostáva človeku nič iné, než ho zo seba vyhnať a miestám, kde cítim takéto ohrozenia sa vyhnúť.
Jung vidí úzky vzťah medzi komplexom a afektom. Zastáva ten názor, že každý afekt má sklon stať sa autonomným komplexom, oddeliť sa od hierarchie vedomia – a nakoľko je to možné – vziať do vleku vlastné ja. Ľudovo sa to povie: „čo to do mňa vošlo!“ alebo „Ušiel mi jazyk!“ Ak sa vrátime k démonologii starých mníchov, potrebujeme určité rozlíšenie a vymedzenie. Rečou o démonoch sa mnísi vyrovnávajú s vážnosťou nášho mnohotvárneho ohrozenia zlom. Zlo sa nedá premôcť len trochou dobrej vôle. Zlo sa s nami stretáva ako rafinovaný démon posluhujúci si vychytralými technikami. Démonologii ide predovšetkým o návod, ako správne zachádzať so zlom v nás. Nie je teda natoľko dôležité poznať podstatu démonov ako skôr poznať ich techniky.