Aby sme sa mohli zaoberať témou modlitby, potrebujeme najskôr pochopiť to najzákladnejšie, čo je modlitba, aká je jej definícia. Okrem toho musíme tiež vedieť, čo nie je modlitba, aby sme si nepomýlili pravdu so zdaním. Začneme z druhej strany a odpovieme si najprv na otázku:
1. Čo nie je modlitba?
Je to zvláštne, ale modlitba sa dá veľmi ľahko zameniť s tým, čo sa nám iba javí ako modlitba a to je nebezpečné. Veď modlitba je životne dôležitá. Modlitbu si zvykneme zamieňať s gestami alebo postupmi, ktoré sú iba súčasťou modlitby. Modlitba nespočíva v slovnom reprodukovaní naučených fráz, hoci by sme ich opakovali mnohokrát. Modlitba nie je ani len premýšľaním, meditáciou o Bohu, zaoberaním sa textom z Božieho slova.
Modlitba nie je len zameraním predstáv na Pána a nejakú udalosť z jeho života. To isté platí o citovom pohnutí alebo dojatí nad nejakou pasážou alebo vetou zo Svätého písma. Toto nie je podstata modlitby. Všetko toto môže byť dôležité, nádherné a mnohokrát nevyhnutné ako príprava alebo ako prejav modlitby, ale nedotýka sa to jej podstaty.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi, často upozorňuje na túto skutočnosť: V modlitebnom zápase musíme čeliť sami v sebe i vo svojom okolí nesprávnym predstavám o modlitbe. Niektorí v nej vidia len psychologický úkon, iní zasa úsilie skoncentrovať sa s cieľom dosiahnuť vyprázdnenie mysle. Sú zasa takí, čo ju redukujú na obradné zvyky alebo slová. Mnohí kresťania považujú modlitbu za nezlučiteľnú so svojou činnosťou; nemajú na ňu čas. Tí, čo hľadajú Boha v modlitbe, sa rýchlo znechutia, lebo nevedia, že modlitba je predovšetkým dielom Ducha Svätého a nie len ich samých. Musíme tiež čeliť mysleniu „tohto sveta“; ak nie sme ostražití, rýchlo sa nás zmocní.
Hovorí sa, že pravdivé je len to, čo sa dá overiť rozumom a vedou. Modlitba je naproti tomu tajomstvom, ktoré presahuje naše vedomie i podvedomie; pri porovnávaní modlitby s materiálnymi hodnotami a s výsledkami práce vychádza modlitba ako činnosť neproduktívna a teda neužitočná. Zmyselnosť a pohodlie sú kritériá pozemskej pravdy, dobra a krásy. Modlitba ako „láska k najvyššej Kráse“ (filokália) je zaujatá a zamilovaná do slávy živého a pravého Boha. Modlitba sa zvykne označovať ako protiklad životnej aktivity, ako únik zo sveta, ako útek pred svetom. Kresťanská modlitba však nie je odchodom z dejín ani rozchodom so životom. (zrov. KKC čl. 2726-2727).
2. Čo je teda modlitba?
Modlitba je rozhovor dvoch osôb (Boha a človeka), ktoré sa navzájom milujú. Teda je to rozhovor s Bohom, ale nielen rozhovor. Modlitba je aj stretnutie. A predsa chcem v tejto prednáške vychádzať z definície modlitby ako rozhovoru s Bohom. Prečo to zdôrazňujem? Lebo mnohí sa osobne s Pánom Bohom nikdy nerozprávajú. Už ako deti sme sa naučili naspamäť rôzne modlitby a modlíme sa stále ako malé deti, hoci sme už dospelí ľudia. Nechcem tým poprieť hodnotu modlitieb, ktoré sme sa ako deti naučili, ani hodnotu modlitebnej knižky, ale často to vyzerá tak, ako keby sme v modlitbe stále chceli vychádzať zo šlabikára, ktorý sme ako prváci kedysi potrebovali ako osvedčenú učebnicu. Ale dnes už nie sme prváci, aby sme v ruke stále držali šlabikár modlitby. Boh čaká na naše vlastné slová. On nie je robot, ktorý potrebuje zachytiť určitý správne vyslovený a jednoznačný príkaz. Boh je Otec, ktorý má srdce a chce počuť svoje deti. Chce počuť ľudské srdce, tvoje srdce.
Predstavený trapistov, človek mlčania a pohody ducha, hovorí o dni, ktorý jednoznačne rozhodol o smere jeho života a o jeho povolaní: „Ako malý chlapec som chodieval do farského strediska mládeže. V istý zimný štvrtok, na zakončenie poludnia vyplneného zábavou, hovoril náš farár o modlitbe starším chlapcom, ktorí boli zhromaždení v kaplnke. Keď už všetci vyšli, ja som pod zámienkou, že mu chcem pomôcť pri upratovaní, zostal. V skutočnosti som sa chcel na niečo opýtať, ale nevedel som, ako to urobiť. Zametajúc izbu som konečne povedal. „Stále nám zdôrazňujete, že sa treba modliť, ale neučíte nás, ako to robiť.“ On odpovedal: „To je pravda. Chceš sa naučiť modliť? Potom choď do kaplnky a hovor k Nemu.“ Ten večer som išiel do kaplnky a musel som tam byť poriadne dlho, lebo si pamätám, že som sa veľmi neskoro vrátil domov a dostal som pokarhanie. Vtedy som sa prvýkrát modlil a zdá sa mi, že od vtedy som nikdy neprestal hovoriť k Nemu.“ Takto zakončil svoje rozprávanie šedivý mních.
Možno sa nám zdá táto rada kňaza banálna. Ale ten, ktorý mládencovi túžiacemu naučiť sa modliť, namiesto dlhej argumentácie radšej krátko poradil: „Hovor k Nemu“, musel byť človekom skúseným v modlitbe. Pretože, my sa v modlitbe neprihovárame nejakému neskutočnému tieňu, ale Živému Bohu. Musíme si byť vedomí jeho prítomnosti. Boh je stála prítomnosť a pozornosť voči nám. Stačí tohto Stáleprítomného Boha osloviť, vzývať, aby sme Ho začali poznávať osobnou skúsenosťou. Je dobré urobiť to svojimi slovami a všímať si Božiu odpoveď. Zrazu pochopíme a pocítime, že Boh je a že je veľmi blízko. Takto sa môže prebudiť v neveriacom človeku viera. Boh sa vždy prejaví, keď ho vzývame. Podľa knihy Genezis, ľudia po vyhnaní z raja, prestali s Bohom komunikovať. Adam mal strach z Boha, ktorého svojím hriechom urazil. Až vo 4 kapitole sa dozvedáme, že po vražde Ábela: „Adam opäť poznal svoju ženu a ona porodila syna a dala mu meno Set, hovoriac: „Veď Boh mi nahradil iného potomka namiesto Ábela, ktorého zabil Kain.“ Aj Setovi sa narodil syn a dal mu meno Enos. Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo.“ (Gn 4,25-26) Ľudia sa znovu začali modliť.
Sv. Terézia z Avily hovorí: „Ako to, že sa neviete modliť? Veď je to nie ťažké! Viete sa rozprávať s priateľom? A s dobrým priateľom iste aj dôvernejšie ako s cudzími ľuďmi. A kto vám je bližšie ako Boh? Hovorte mu všetko! Hovorte mu o svojich radostiach, predkladajte mu svoje trápenia, úspechy, pády. Pokora je pravda! Buďte pred ním pokorní, vyzdvihne vás vysoko. Keď budete veľmi pokorní, vyzdvihne vás veľmi vysoko! Ako sa môžete báť Boha, ktorý vás miluje?! Nezabúdajte, že je len jedna blaženosť a to večná! Tak upustíte od mnohých vecí. Vaším želaním nech je vidieť Boha. Vašou obavou – zatratenie! Vašou radosťou nech je to, že vás Boh vedie k sebe!
V Prvej knihe Samuelovej v prvej kapitole môžeme sledovať príbeh Anny, matky Samuelovej. Písmo sv. podáva svedectvo o jej modlitbe. „Po jedle a nápoji v Šíle vstala a išla pred Pána. Veľkňaz Héli sedel v kresle pri verajach Pánovho chrámu. Ona sa v trpkosti svojej duše modlila k Pánovi a horko plakala.“ Zo všetkých, ktorí boli prítomní pri tejto obetnej hostine, sa menovite spomína iba modlitba Anny. Zrejme sa jej modlitba líšila od úradných predpísaných modlitieb, ktoré boli bežné pri obetnej hostine. Písmo sväté hovorí, že sa „v trpkosti svojej duše modlila k Pánovi“. Anna vo svojej modlitbe vychádzal zo svojich životných problémov.
Nesnažila sa o nejakú umelú, i keď možno navonok peknú a slušnú modlitbu. Medzi ňou a Bohom ležala trpkosť jej života a ona chcela práve túto trpkosť v modlitbe preklenúť. Často sa dopúšťame chyby, že nechceme hovoriť s Pánom Bohom o trpkosti, ktorú v sebe nesieme. Chceme vyzerať ako silní, hoci sme slabí. Anna je vo svojej modlitbe veľmi úprimná. Anna sa v trpkosti duše modlila k Pánovi. Čo z toho vyplýva pre nás. Je dôležité, aby naša modlitba bola živená tým, čím žije naše srdce, aby naša modlitba bola úprimná, aby sme Bohu hovorili úprimne, ako a čo prežívame. Jedine On môže utíšiť boľavé ľudské srdce, ale musíme byť k nemu úprimní.
Svätopisec si ďalej všíma, že Anna pri modlitbe „plakala.“ Nebojme sa vyjadriť v modlitbe svoje city. Nie je ničím zlým, keď sa vyplačeme pred Božou tvárou. Náš Stvoriteľ sa nad nami nepohorší. Ten, ku ktorému sa modlíme, nás miluje a slzy v modlitbe majú zvláštnu moc. Pán sa nedokázal neúčastne dívať na slzy matky z Naimu a vzkriesil jej mŕtveho syna. Slzy v modlitbe sú prejavom úprimnosti, vnútornej čistoty a uvolnenia.
Písmo Sväté hovorí: „Keďže jej modlitba trvala dlho, Héli pozoroval jej ústa. Anna si totiž hovorila v srdci, iba pery sa jej pohybovali, ale jej hlas nebolo počuť.“ Boh pozná naše myšlienky. Nemusíme ich ani nahlas vysloviť. Anna si hovorila iba v srdci. Anna sa modlila v srdci. My by sme to možno vyjadrili ináč. Povedali by sme, že sa modlila v hlave, v mysli. Toto je často spôsob našej modlitby, na všetko sa dívame cez rozum. Ale Písmo sväté často hovorí o srdci ako o centre duchovného života. Chladná rozumová modlitba nemá silu, aby prenikla k Božiemu trónu, ale modlitba vychádzajúca zo srdca preráža oblaky.
Héli ju pokladal za opitú. Preto ju oslovil: „Dokedy budeš opitá? Vytriezvejže už!“ Anna mu odvetila: „Nie, môj pane! Som žena, ktorá má ťarchu na duši. Víno a opojný nápoj som nepila, len dušu som si vyliala pred Pánom.“ Anna svoju modlitbu charakterizuje ako „vyliatie duše“. Tak ako, keď sa obráti pohár hore dnom a vytečie všetko i kal, ktorý sa obyčajne usadzuje na dne. Jej modlitba sa zrodila z veľkého žiaľu, ale zároveň aj z veľkej dôvery voči Bohu. Kňaz Heli reagoval tak, ako často reagujeme aj my sami, aby sme nemuseli plakať s plačúcimi, radšej sa tvárime suverénne. Nemáme rád užialených ľudí. Ale keď pochopil jej bolesť, zjednotil svoju kňazskú modlitbu s jej prosbou: „Nato jej Héli povedal: „Choď v pokoji a Boh Izraela nech splní tvoju prosbu, ktorú mu predkladáš.“ Povedala mu: „Kiežby tvoja služobnica našla milosť v tvojich očiach!“ Žena potom išla svojou cestou, jedla a tvár už nemala zronenú.“
Toto je ovocie modlitby zo srdca: „tvár už nemala zronenú.“ Do srdca sa znovu vrátila dôvera v Boha a v jeho Dobrotu a odzrkadlilo sa to i naj jej tvári. V modlitbe sa stretáme s Božou Všemohúcnosťou a v nej sa rozpúšťajú naše problémy. V modlitbe sa stretávame s Ukrižovaným Bohočlovekom, ktorý trpí spolu s nami. V modlitbe môžeme prežiť i silu ľudského súcitu, keď niekto príjme náš problém za svoj a spolu s nami ho predkladá Bohu. V tomto zmysle je vhodné nebáť sa prísť a poprosiť iného brata, sestru o príhovornú modlitbu.
V knihe „Pred tvárou Boha“ je uvedený nasledovný príklad: „Zoznámil som sa so sedliakom, o ktorého náboženskej aktivite som už veľa počul. Náš rozhovor o modlitbe bol veľmi živý. Rozprával mi: „keď som bol mladý, často som miništroval pri sv. omši starému farárovi. Jeho fara bola chudobnejšia ako cela mnícha. Trávil dlhé hodiny v kostole v modlitbe. Istého dňa, mal som vtedy 14 rokov, som mu povedal: „Ja by som sa tiež chcel naučiť modliť!“ Muselo sa v ňom tiež udiať niečo zvláštneho, keď sa usmial, čo zvyčajne nerobil. Zdal sa vtedy veľmi šťastný. Myslel som si, že sa bude so mnou v sakristii dlho rozprávať. Nedokážem žiaľ opísať jeho jasný pohľad výnimočnej čistoty. Zopakujem iba jeho odpoveď: „Keď ideš k Bohu, chlapče, mysli veľmi intenzívne na to, že On je prítomný a povedz mu: „Pane, dávam sa ti k dispozícii!“ a svojím drsným tónom dokončil: „Rýchlejšie, ponáhľaj sa s ukladaním sutany!“ V ten deň som sa naučil modliť sa. A odvtedy je už 40 rokov, čo sa každý deň dávam Bohu k dispozícii.“
Táto odpoveď má hodnotu celej prednášky o modlitbe. Treba pochopiť, čo to znamená byť Bohu k dispozícii. To znamená zrieknuť sa disponovania so sebou samým. Treba sa zbaviť pocitu vlastníctva vo vzťahu k sebe samému, spoľahnúť sa úplne na Boha, nechať jeho rozhodnutiu, jeho moci, svoje telo, rozum, srdce, vôľu, život, aby nimi disponoval podľa vlastného uznania.
Poznáme mnoho definícií modlitby, podľa odtieňa, ktorý sa chcel zdôrazniť: „Modlitba je pozdvihnutie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o prospešné dobrá.“ (sv. Ján Damascénsky). „Modlitba je jednota človeka s Bohom.“ (sv. Ján Klimak) Jednu definíciu nám dal P. Arintero: „Modliť sa znamená rozprávať sa s Bohom, ctiť si Ho nábožnou úctou a vstúpiť do intimity a rodinného spoločenstva s ním prostredníctvom troch božských čností, ktoré nás robia účastnými na vzájomnom poznaní a láske troch Božských osôb a stále viac nás s nimi zjednocujú a prostredníctvom siedmich darov Ducha Svätého, ktorými nad nami tento Božský Tešiteľ preberá milujúce vedenie.“
Všetky tieto snahy o definíciu priniesli niečo zaujímavé, ale zo všetkých môžeme vyvodiť, že modlitba sa nedá celkom ani definovať, ani vysvetliť, ale že je spojivom medzi Bohom a človekom v láske.
Nový Katechizmus pozerá na modlitbu ako na dvojitý vzťah zmluvy a spoločenstva človeka s Bohom: „Kresťanská modlitba je vzťahom zmluvy medzi Bohom a človekom v Kristovi. Je to činnosť Boha a človeka; vyviera z Ducha Svätého a z nás, je úplne zameraná na Otca, v spojení s ľudskou vôľou Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. V novej zmluve je modlitba živým vzťahom Božích detí k ich nekonečne dobrému Otcovi, k jeho Synovi Ježišovi Kristovi a k Duchu Svätému. Milosť kráľovstva je „spojenie celej Najsvätejšej Trojice s celým duchom človeka“. Život modlitby teda znamená byť stále v prítomnosti Trojsvätého Boha a v spoločenstve s ním. Takéto spoločenstvo je možné vždy, pretože krstom sme sa stali účastnými rovnakého bytia s Kristom. Modlitba je kresťanská, pokiaľ je spoločenstvom s Kristom a šíri sa v Cirkvi, ktorá je jeho telom a má dimenziu Kristovej lásky“. (zrov KKC 2564-2565)
3. Modlitebný úkon a modlitebný návyk
Je potrebné, aby sme poznali rozdiel medzi úkonom modlitby a návykom modlitby. Modlitebný úkon je niečo pominuteľné, ale časté opakovanie skutkov vytvára zvyk, stálu pripravenosť, určitý stav modlitby, ktorý sa živí a upevňuje úkonmi modlitby a tie sa preto javia ako nepostrádateľné. Návyk modlitby treba chápať ako vnútornú dispozíciu odovzdať sa Bohu v láske, synovské podriadenie sa jeho vôli a jeho prozreteľnosti vo všetkých okolnostiach života. Modlitbový návyk sa nevzťahuje ani na ústnu modlitbu, ani na vnútornú modlitbu zvanú kontemplatívna. Kým sme tu na zemi zdá sa nám nemožné myslieť nepretržite na Boha a venovať Božím veciam trvalú pozornosť. Modlitbový návyk je trvalá tichá oddanosť, takmer nedosiahnuteľná nášmu vlastnému vedomiu, pripravenosť odovzdať naše srdce a našu vôľu Bohu a jeho vôli. Je to modlitba hĺbky, uskutočňovaná v najradikálnejšej intimite duše, tam kde sa zjednocuje s trojjediným Bohom, ktorý v nej žije a koná. Je to ako vždy žeravé uhlie, pripravené iskriť a vrhať plamene. Ono je vždy tam, hoci vždy neprodukuje oheň.
Otázky na zamyslenie:
1. Ktorý z opisov modlitby, ktoré sme si uviedli sa najviac zhoduje s tvojou skúsenosťou modlitby?
2. Čo si svet myslí o hodnote modlitby?
3. Rozhovor – modlitba – nie je monológ. Ako dlho vo svojej modlitbe hovoríš ty a ako dlho počúvaš Boha?