Najvyšší, slávny Bože, osvieť temnoty môjho srdca a daj mi pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, múdrosť (cit) a poznanie, Pane, aby som plnil tvoj svätý a pravdivý príkaz. (ModUk)
Bezpochyby prvým a teda i najstarším z dochovaných Františkových textov je modlitba pochádzajúca zo začiatkov jeho duchovnej cesty. František skoncoval približne okolo r. 1206 so svojím doterajším životom, plným ctižiadosti a pohodlia, ale ešte nevedel, na akú cestu ho Boh volá. V opustenej kaplnke, kam pri svojom hľadaní svetla zablúdil, zbadal veľkú ikonu Ukrižovaného. Ježíš bol na nej znázornený v „Sláve svojho utrpenia“: jasná a pokojná tvár, oči roztvorené a nad jeho hlavou ruka Boha Otca, ktorá ho už pozdvihuje na nebesia. Bolo to prvé stretnutie Osláveného s ešte nepresvetleným. Žiara, ktorá vychádza z prvého, odhaľuje temnoty druhého. Z Františkovho srdca vytryskla modlitba. Musel ju opakovať, zapamätať si ju a neskôr ju naučil svojich bratov. Je to vstupná modlitba, akýsi introit, modlitba na začiatku cesty. Každý hľadajúci si ju môže prisvojiť. A kto ním nie je? Tento krátky a prostučký text pôsobí takmer banálne. Keď sa však na neho bližšie pozrieme a začneme rozjímať nad ním, prisvojíme si ho, odhalíme, aký je hutný.
V strede, ako dominanta celej scény, tróni Boh, Najvyšší a Slávny Pán. Keď sa človeku krôčik po krôčiku odhaľuje skryté tajomstvo, najprv sa ukáže majestátna veľkosť Boha. Boh je Boh: Toto slovo je šifrou pre to, čo sa vymyká akémukoľvek chápaniu, akémukoľvek pomenovaniu. Je Pán: pred ním človek vidí, že je závislý služobník. Je Najvyšší čiže Nesmierne vyvýšený a sám o sebe Nedosiahnuteľný; jasne žiari, je Slávny, Veľkolepý vo svojom lesku. Môžeme pokračovať je Nestvorený, Nadosobný, Nadskutočný.
Avšak po tejto vízii, pri ktorej sa má človek prečo desiť a cúvať, nasledujú zmierňujúce slová: osvieť, daj. Lesk Božieho majestátu neoslepuje: rozptyľuje sa v jemný svit, ktorý oblažuje a utešuje. Ten, ktorému nemožno dať meno, Pán, je k človeku dobrý a štedrý. Môže a chce mu dať, o čo ho ako pokorný prosebník žiada. Lebo hľa, pred mocou a slávou – ktorou je sám Boh, i keď v podobe Ukrižovaného a už Vyvýšeného – sa nachádza temné srdce, temnoty môjho srdca.
Srdce je to, čo je v človeku najcentrálnejšie, najintímnejšie a najhlbšie. Je to jeho zjednocujúci stred, odkiaľ vychádzajú a kde sa zbiehajú všetky priania a všetky sily, ktoré utvárajú ľudskú bytosť. Je to identita a pravá podoba každého, jeho najosobnejší a najťažšie zdieľatelný bod. Ale toto ťažisko, najhlbšia hlbina a centrum, ktoré riadi všetko v nás, sa nachádza v temnotách.
(Katechizmus učí, že po prvotnom hriechu sa rozum človeka zatemnil a vôľa sa naklonila ku zlu. I ten najmenší chrobáčik ihneď po svojom vyliahnutí „vie“, čo je pre neho dobré a čo mu môže škodiť ale človek to nevie. Človek sa musí namáhavo učiť. Nepozná ani zákonitosti tela, v ktorom žije. Všetci sa do tohto sveta rodíme bez poznania seba i bez skúsenostného poznania Boha.)
Aké sú teda tieto temnoty srdca? Môžeme v nich rozlíšiť tri sústredné oblasti. Prvou je nevedomosť o tom, kto skutočne som, ako ma vidí Boh. Človek nevie o svojej úžasné veľkosti, nevie, že sa má stať svojou dušou i telom obrazom Boha a jeho Vteleného Syna (Nap 5). Avšak tak isto nevie o extrémnej úbohosti svojho bytia, o svojich medziach, o svojej závislosti, danej tým, že nie je Bohom. Nevedieť, čo som, nevidieť neporovnateľnú dôstojnosť svojho bytia, tak isto ako svoju neopísateľnú malosť, to sú temnoty, ktoré zahaľujú moje srdce. Tieto temnoty prvého druhu sa týkajú ľudskej bytosti v jej údele stvorenia, v ktorom sa zložite mieša vznešenosť s bezvýznamnosťou.
Temnoty druhého druhu majú skôr morálny ráz. Ide o ponurý svet zla, ktorý nájdeme v srdci každého človeka. „Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú….. všetky zlá,“ ako hovorí Pán vo verši evanjelia (Mk 7,21), ktorý František s obľubou cituje (NReg 22,7; 2LVer 37). Stred človeka, srdce, sa niekedy podobá močiaru, v ktorom sa to hemží chúťkami a sklonmi schopnými rozkladať a ničiť jeho samého, ako i druhých. Keď im človek privolí, keď sa im oddá, zahalí ho temnota zla a hriechu. I toto sa nachádza v živote každého človeka, i v tom na pohľad najpočestnejšom.
A je tu ešte tretia temnota: keď človek nevie, kadiaľ sa vydať, aby odpovedal na výzvu, ktorá síce zaznieva z jeho hlbín ale v skutočnosti pochádza od Boha. Nevieme, čo máme robiť na tom či onom životnom rázcestí? Na mieste zostať nemožno, to je jasné, vrátiť sa späť taktiež nie. Ale ktorou cestou sa dať, k čomu sa uprieť, aby som bol sám sebou a konečne plne žil v sebe i v Bohu? V evanjeliu nájdem návod a oporné body, ale už sa nedozviem, pre čo sa v danej situácii rozhodnúť, aby som mu bol verný.
Avšak ja nie som odsúdený k temnotám. Slávny Pán, pred ktorým stojím, žiari veľkým jasom. Jeho všetko riešiace svetlo môže rozptýliť temnoty, v ktorých tonie moje srdce. Týmto svetlom, pravým svetlom, je náš Pán Ježiš Kristus (2LVer 67). Jeho milosrdný pohľad na moje temnoty mi odhalí, osvieti, aký skutočne som. Vidieť, čo je vo mne i okolo mňa, to už je prvá milosť.
Človek, uzdravený zo slepoty, nebude už tápať vo tme. Cesta je otvorená, je treba vykročiť. A tu sa modlitba konkretizuje, spresňuje: a daj mi pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, múdrosť (cit) a poznanie…. (ModUk) Týchto päť prosieb je súčasne klasických i nových. O troch božských čnostiach hovorí už svätý Pavol (1 Tit 1,3), cirkev o ich rozmnožení prosí v liturgii (vstupná modlitba 16. nedele v období „cez rok“) a František s nimi stotožňuje samého Boha (ChB 6). Zmienka o nich by nám mohla pripadať takmer banálna. Nasledujú dva záhadnejšie pojmy: cit (v slovenčine je preložené ako múdrosť) a poznanie. Aby sme sa neminuli so zmyslom týchto prosieb, nesmieme ich odbiť ako už dobre známe. To však stojí určité duchovné úsilie.
Čo je totiž pravá viera, ak nie pravdivý, neiluzórny pohľad na realitu, takú, aká je v Božom zámere, ako sa v priebehu ľudských dejín postupne uskutočňuje? Je treba prekonať povrchnosť a možno i klam, poznať vo všetkom živú prítomnosť osobnej Lásky a potom súčasne i hodnotu každej bytosti, ako i jej povolanie a určenie. Stručne, pravá viera znamená nahliadnuť (nazerať), kto je Boh a ako jeho sláva a jeho vrúcna láska k človeku napĺňa zem i nebesia.
Viera vo svojom realizme ukazuje svet ako spejúci k pôrodu, nedovŕšený, zranený, kde je zlo príliš prítomne a očakávané šťastie neisté. Istá nádej, o ktorú modlitba žiada, je skok optimizmu, vitality, istoty, že to, k čomu sa sám Boh zaviazal a čo sľúbil, sa nemôže nepodariť; že tým, ktorých Boh miluje, je prichystaná bezmedzná budúcnosť – plnosť života a šťastia: všetkým ľuďom i svetu, ako kozmu a príbehu a je to istota, že je nám pripravené kráľovstvo od založenia sveta (Mt 25,34; NReg 23,4), kde budeme žít v blaženej spoločnosti Boha a vo večnom radosti z neho (VykOt 4).
Plné a správne nazeranie, radostné a isté očakávanie nie sú iluzórne. Umožňuje ich dokonalá láska. Tento pojem je často chápaný príliš jednostranne: súdi sa, že sa na prvom mieste jedná o lásku človeka k Bohu, lenže novozákonné zjavenie lásky (agapé) je najprv prejavom nepodmienenej Božej lásky k človeku. Jediná dokonalá láska, to je vášeň, prelievajúca sa, krajná, ba prílišná, ktorá horí v Božom srdci a zo skrytého stredu trojičného života postupuje ako nesmierny žiar k jeho stvorenému dielu, ktorého je človek korunou. Prosiť o dokonalú lásku znamená dožadovať sa predovšetkým zvratového zjavenia a prijatia tejto lásky.
Až potom, v hnutí neskonalej vďačnosti, sa nám v srdci rodí odpoveď vysielaná k Bohu a k človeku. Jej zdrojom je však večný prameň, ktorý tryská zo samého vnútra Trojice.
Ako keby tieto tri dary nestačili, František žiada od Boha, aby ich doplnil citom (múdrosťou) a poznaním. O aký záhadný cit (múdrosť) prosí, podľa všetkého preto, aby ony tri čnosti zohrali v nastúpenej púti plne svoju roľu? Cit (múdrosť) tu znamená skúsenosť, uchvátenie tým, čo človek odhalil a zhliadol. Videnie, očakávanie, ba i zjavenie lásky je tlmočené a zaznamenávané slovami, ktoré zachycujú predstavy a obrazy. Ale nestačí len počuť, rozumom chápať, teoreticky poznať, čo sa hovorí. Pravé poznanie je skúsenosť, vnímanie, bytostný kontakt s evokovanými skutočnosťami. Mať cit pre veci z tejto oblasti viery znamená nakuknúť, akosi sa dotknúť, i keď len kradmo a nejasne, predmetu nazerania a očakávania.
Avšak tento duchovný cit (kontakt, skúsenosť) nie je slepý, beztvarý, nevyjadriteľný pocit. Je sprevádzaný poznaním, o ktoré sa v modlitbe tiež žiada a ktoré je jasom v mysli. Tu je potrebné poznamenať, že keď František vo svojich spisoch hovorí o modlitbe ako o tiahnutí srdca k Bohu, slovo srdce spravidla spája sa slovom mens – myseľ, ktoré označuje ducha v jeho intelektuálnej dimenzii, alebo jednoduchšie svetlo poznania.
Možno tu ide o múdrosť a poznanie v zmysle listu sv. Pavla Kolosanom 1,9-13): „Preto i my, odo dňa, keď sme o tom počuli, neprestávame za vás v modlitbách prosiť, aby ste plne so všetkou múdrosťou a duchovným pochopením poznali jeho vôľu. Tak budete svojím životom robiť Pánovi česť a stále sa mu páčiť, vo všetkom ponesiete ovocie dobrých skutkov, budete rásť v poznaní Boha, a z moci jeho božskej slávy získate silu k trpezlivosti a radostnej vytrvalosti, a budete ďakovať Otcovi, ktorý vás pripravil k účasti na dedičstve svätých vo svetle. On nás vyslobodil z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna.“ (preložené z Českého ekumenického prekladu)
Nuž, pútnik je pripravený vykročiť. Na cestu má viatikum, zásobu piatich chlebov, ktoré si vyprosil od nášho slávneho Pána, ktorého lásku a štedrosť napriek svojím temnotám a chudobe poznal. Ale ešte nebolo povedané všetko. Srdce je teraz zaliate svetlom, cesta je zreteľne vytýčená, nové energie uvoľnené: viera, nadej, láska, skúsenosť a jasné zrenie. A to vyžaduje nasadenie, jednanie, čin. Modlitebník žiada a prijíma tieto početné dary preto, aby splnil sväté a pravdivé Božie prikázanie.
Pre Františka ním bezpochyby bola vnútorná výzva, aby obnovil Boží dom. Všetky významy tejto výzvy hneď nepochopil, ukážu sa mu však neskoršie. Ale keď si človek odmyslí historický kontext modlitby a chce ju prijať za svoju dnes, čo je potom oným prikázaním, označovaným ako sväté a pravdivé, ktoré má splniť? Ak budeme počuť výraz tvoje prikázanie v jednotnom čísle, tak ako František, automaticky pomyslíme na prvé zo všetkých prikázaní, na prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu (Mk 12,29-31), na ktorom spočíva celý Zákon a Proroci (Mt 22,40).
Všetko predchádzajúce, čnosti a skúsenosti, dostávame len a jedine kvôli tejto veľkej a jedinej požiadavke: k tomu, aby sme milovali celým svojím bytím Boha a blížneho. Toto kráľovské prikázanie (Jk 2,8) zahŕňa a napĺňa všetko (Rim 13,8: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon!“), nemá medze platnosti a je skutočne najväčšie a prvé (Mt 22,38).
Všetky vyššie popísané mohutnosti si človek vyprosuje a dostáva ich, aby toto prikázanie mohol plniť vo svojom každodennom živote. Pre Františka i pre celú jeho spiritualitu je konanie, ako dosvedčuje hojné užívanie tohto slova v jeho spisoch, kritériom pravosti každého nasadenia.
Prikázanie lásky je označené ako sväté a pravdivé. Je sväté, to znamená udivujúce, iné, odlišné od toho, čo človek obyčajne vidí a koná. Je i pravdivé, prináša pravdu, pretože keď otvára srdce človeka láske, aby ju prijímalo a dávalo, uvádza ho do pravdy o ňom samom. Pretože je človek stvorený z pravej lásky a pre pravú lásku, nie je plne človekom, dokiaľ sa nedá strhnúť a viesť jej dynamikou. Potom je v pravde, oslobodený pravdivým nárokom.
Takto sa Františkova osobná modlitba, vyslovená v neľahkom a dlhom období jeho konverzie, i dnes ponúka každému, kto sa vydáva na cestu, aby hľadal a našiel Boha i seba. Temnoty srdca pomaly ustupujú pred lúčmi božskej slávy. A so svetlom prichádzajú i sily potrebné k tomu, aby človek jasne videl a nasadil sa. Kráľovská cesta lásky, po ktorej je potrebné kráčať, sa javí zreteľnejšie. Pre toho, kto sa na ňu vydáva, začína veľké a krásne dobrodružstvo.