Keď Pán Ježiš pochválil Máriu, sestru Marty, že si vybrala „lepší podiel“ a poukázal na to, že „len jedno je potrebné“, myslel na modlitbu ako stály dialóg lásky s naším Pánom a Bohom. (por. Lk 10,38-42) Je to dialóg, ktorý vedie k naplneniu kresťanského života, k plodnej službe lásky, k šťastiu a to napriek tomu, že žijeme vo svete, ktorý je Bohu odcudzený. Práve modlitba nás v tomto svete ponára do oceánu lásky, vnútorného ticha a pokoja, v ktorom podľa apoštola Pavla „žijeme, hýbeme sa a sme“. (zrov. Sk 17,28) Na základe Svätého písma, náuky Cirkvi a modlitebnej praxe súčasných kresťanov si vysvetlíme rozličné formy kresťanskej modlitby a jej postupný vývoj a rozvoj. Takisto sa v týchto katechézach opriem o školy modlitby z hnutia „Svetlo a život“ a čiastočne aj o moje skúsenosti.
Môže nás napadnúť pochybnosť: čo nové sa môžeme dozvedieť z teórie a praxe modlitby, keď sa touto témou zaoberalo už toľko ľudí a z toľkých hľadísk? Sv. Ján Klimak tvrdí: „Nádhere modlitby sa nenaučíme od druhého. Ona sama je učiteľom. Boh udeľuje dar modlitby tomu, kto sa modlí“.
To, o čo sa usilujeme, je zamerať pozornosť na ľudský nástroj – prijímač Boha – v tomto dialógu lásky, ktorým je modlitba. Zjemniť a doladiť struny harfy, aby boli schopné harmonickejších akordov. Chceme zobudiť a rozozvučať hĺbku tvojho srdca, aby si sám očistený menom Ježiša a spomienkou na Boha, zažiaril božským svetlom Ducha Svätého, ktorý v tebe prebýva. Byzantskí mnísi XIV. st. hovorievali: „Harfista sa skláňa nad svoj nástroj a počúva melódiu, kým jeho prsty rozozvučia struny celou silou. Harfa sa mení na hudbu, ktorá vychádza zo samotného hudobníka, tak je sladká a vrúcna“ (Filokalia). Harfou je hĺbka tvojho srdca, struny sú tvoje vnútorné city. Aby sa struny rozozvučali a harfa hrala, potrebuješ prsty. Týmito prstami sú: Spomienka na Boha, Ježišove meno, Božie Slovo.
Modlitba, hoci sa to nezdá, je umenie. A každé umenie má svoje zákonitosti, ktoré sa treba naučiť praktizovať krok za krokom, predovšetkým na začiatku. Ale vieme, že modlitba je aj dar aj milosť a že Boh môže preskočiť všetky zákony a normy. Ale kým sa to nestane, treba cvičiť naše ľudské prostriedky, ktoré nám on sám dal k dispozícii, aby sme pomocou jeho milosti napredovali na ceste lásky a v našom vzťahu s Bohom, ktorý je Láska. Lebo vrchoľ modlitby je milovať Boha, zakúšať Ho a nechať sa vedome ním milovať.
Modlitba je to najľahšie, ale zároveň to najťažšie, podľa toho, čo z nej urobíme. Ak sa „naladíme a zladíme s harfou“ a úprimne chceme vytvárať s Bohom správny vzťah, modlitba bude veľmi ľahká. No v opačnom prípade bude ťažká, nudná až traumatizujúca. Potešilo ma ako rehoľníka a kňaza, že knihu, z ktorej vychádzam, napísal laik, otec rodiny. Nebolo to doteraz bežné, žeby nás naši laici robili účastnými svojho poznania a skúseností o modlitbe. Ale v Cirkvi je toho veľa, s čím sa môžeme zdieľať jedni aj druhí. My môžeme veľa ponúkať a odovzdávať laikom, ale je isté je aj to, že naša skúsenosť kláštorného života môže byť obohatená ich prínosom a skúsenosťou. A tu je príklad tejto pomoci a vzájomnej výmeny. Teraz nastáva chvíľa, že sami zakúsite jednoduchosť a jasnosť tohto sprievodcu modlitby v pozornom, pokojnom čítaní a meditácii.
Boh nás pozýva slovami proroka Izaiáša: „Všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko! Čo vážite striebro za to, čo nesýti? Počúvajte ma a budete jesť dobroty, v hojnosti sa bude kochať vaša duša. Nakloňte si ucho a poďte ku mne, poslúchajte, aby vaša duša žila; a uzavriem s vami večnú zmluvu, neklamnú milosť Dávidovu“ (Iz 55,1-3).
Modlitba, ako stretnutie človeka s Bohom, je témou, ktorá je stále existenčne blízka hľadajúcemu človeku, lebo hľadanie Boha neprestáva byť cestou, po ktorej má človek kráčať až ku definitívnemu stretnutiu so svojím Stvoriteľom a Otcom. A tak ako cesta a pútnik tvoria neoddeliteľný celok, tak aj človek, kráčajúc k Bohu, potrebuje nadviazať vzťah, bez ktorého by hľadanie nemalo význam, a bez ktorého by nedošiel na toto stretnutie. Tento vzťah sa môže prejavovať odlišnými formami a tie nazývame – modlitbou. Pútnik kráča niekedy širokými, rovnými a ľahkými cestami, inokedy musí ísť po strmých, namáhavých a miznúcich chodníčkoch. Tak je to i s ľuďmi, ktorí hľadajú Boha. Niekedy pôjdu cestou zakúšania a skúsenosti v modlitbe a inokedy bude ich modlitba suchopárna, slabá, akoby sa strácala. Ale v oboch prípadoch si pútnik udrží hlboký vzťah so svojou cestou, človek so svojim Bohom.
Boží ľud v dejinách cirkvi mal často problém pochopenia modlitby, ale predovšetkým skúsenosti s ňou. Je isté, že základné a jednoduché spôsoby modlitby, ktoré veľa ľudí uskutočňovalo v minulostí, boli tiež formami jednania s Bohom, ale tým nechceme tvrdiť, že to stačilo. Nie je totožné, mať hlboký osobný vzťah s Bohom alebo dúfať, že iní sa budú za nás prihovárať. Je snáď to isté, ísť veľkým autom po diaľnici, alebo prechádzať peši po horských chodníkoch?
Osobná modlitba pre väčšinu laikov zostala niečím málo známym alebo úplne neznámym, ako neuskutočniteľný sen, či ako jednostranné úsilie prísť vierou k Bohu a nie ako skutočnosť, ktorá je na dosah. Často sa uvažovalo tak, že modlitba je povinnosť alebo výsada pre niektoré Bohom zvlášť vyvolené skupiny, pre rehoľníkov a kňazov. V dôsledku tohto myslenia, neexistovala nejaká modlitba na dosah každému, ale o to skôr sa zverili vlastné potreby modlitby tým, ktorí akoby sa zdali byť Bohu bližší a schopnejší k nemu ísť a stýkať sa s ním. No v našej dobe, ktorá tak oplýva všetkými druhmi a prostriedkami zla, je potrebné, aby sa poskytli aj laikom nové možnosti poznania a približovania sa k Bohu v priamom a dôvernom styku. Plní sa tak Božie slovo, ktoré hovorí: „Hľa všetko robím nové“. (Zjv 21,5).
Niekto povedal, že Boh nemá vnúčatá. Teraz je hodina, keď si Boží ľud uvedomuje svoje postavenie Božích detí. Sme Božie deti, ktoré Boh večne a nekonečne miluje. Je to hodina, keď si Boží ľud uvedomil, že má priamy prístup k Božiemu trónu skrze svoje zotrvávanie v Kristovi, ktorý mu dal možnosť, byť novým stvorením (por. 2 Kor 5,17), a že s Bohom môže jednať ako so svojím Otcom. Táto priaznivá situácia si vyžaduje odpoveď človeka. Prostriedky, ktoré nám dnes Boh dáva, sú veľmi účinné oproti tradičnej nevedomosti, ktorá udržiavala Boží ľud vzdialený od Boha. Dnes sa nemôžeme toľko sťažovať na túto nevedomosť. Tieto katechézy sú úvodom k téme o modlitbe, ktorá je na dosah každému, kto sa úprimne chce priblížiť k Bohu.
Nech Duch Svätý, jediný Učiteľ, ktorý je schopný voviesť nás do tajomstva modlitby, osvieti tieto krátke témy a vloží do sŕdc tých, ktorí ich budú čítať alebo počúvať, hlad po modlitbe a poznanie Otca prostredníctvom Ježiša!