Mnoho ľudí trpí v súčasnej dobe prácou a záťažami všedného života. Často vyhľadávajú ako protiváhu najrôznejšie formy meditácie. Väčšina meditačných metód vychádza z predpokladu, že by sme najprv mali úplne odložiť svoju prácu a uvolniť sa, aby sme sa po tom mohli priblížiť ku skutočným hodnotám, tichému načúvaniu hlasu srdca, mlčanlivosti tajomstva, Božiemu Slovu. I keď majstri meditácie veľmi dobre vedie, že ovocie meditácie má smerovať práve k utváraniu tohoto sveta i každodenného života, chápu ju mnohí ich učeníci a tak isto ju v praxi prežívajú ako určitú možnosť vystúpiť z tlakov a záväzkov konkrétneho života. Meditácie ich má uviesť do zvláštneho sveta presahujúceho prízemnosť všednosti.
Benediktínska (a nie len benediktínska) zásada „Ore et labora“ sa oproti tomu zdá byť príliš banálna. Veď nás znovu odkazuje priamo do všednosti, namiesto toho, aby nás z nej vyslobodila. Hlása, že o podstatu ide vo všednom živote a nie v niekoľkých tichých okamžikoch mystickej skúsenosti. Ale predsa by práve toto pravidlo mohlo byť pre mnohých pomocou k tomu, aby viedli duchovný život uprostred všedných dní. Všední život je vlastné životné prostredie meditácie. Nemožno ho v meditácií opustiť a prekonať, ale treba ho zvládnuť a meditatívne preniknúť. Možne nám k tomu pomôcť benediktínske motto „Ora et labora“: ceste ku zvláštnej kresťanskej meditácii, ktorá sa nemusí otočiť ku svetu chrbtom, aby našla Boha, ale nachádza Boha vo všetkých veciach alebo – akoby sme povedali s Benediktom – ktorá utvára ľudský život práve v jeho banálnej všednosti tak, „aby bol Boh vo všetkom oslávený“.