Skôr ako začneme uvažovať nad Zjavenými pravdami Písma, chcel by som vám ponúknuť predstavu sveta, ktorú nám prináša moderné vedecké bádanie. Nazval by som ju staro – novú, pretože sa v podstate vracia k tomu, čo bolo už dávno zjavené. Materialistický svetonázor ponúka takúto predstavu sveta: Základom všetkého je hmota. Hmota je prvotná, vedomie je produktom vyššej organizovanej hmoty. Človek je produktom evolúcie, ktorá je slepým a náhodným vývojom. Za svoj vznik nemusí byť nikomu vďačný a za svoje správanie sa nebude musieť nikomu zodpovedať. Je to tak rozšírený názor, že i mnohí kresťania sa snažia s ním nejako vyrovnať, lebo sú presvedčení, že je to naozaj výsledok vedy. Tieto tvrdenia sú však veľmi ďaleko od reality a od výsledkov vedeckého bádania.
Skúsme sa napríklad zamyslieť len nad tvrdením, že hmota je prvotná a vedomie druhotné. Čím by bola hmota bez vedomia? Urobme experiment a skúsme si odmyslieť všetko to, čo vedomie je a čo spôsobuje a čo nám zostane? „Bezvedomie“. Ale ak chceme pochopiť absurditu tohto stavu, musíme ísť úplne do dôsledkov, musíme vypnúť aj naše uvedomenie si tohto „bezvedomia“ vesmíru. A toto nedokážeme, lebo svoju predstavivosť používame aj v tomto úsilí. Nedokážeme úplne vypnúť naše vedomie, ktoré dáva všetkému zmysel. Keby sme to mohli urobiť, zostalo by absolútne nevedomé prázdno. Hmota bez vedomia je nepredstaviteľná, lebo len vedomie si dokáže hmotu uvedomiť a len vedomie dáva hmote zmysel. I keby bola akokoľvek úžasná, načo by bola, keby nebola v každej chvíli predmetom „Vedomia“? Moderná kvantová fyzika tvrdí, že celý svet leží v „Silovom Poli Vedomia“.
Ak uznáme, že predstava prvotnosti hmoty je nesprávna a zavádzajúca, tak musíme z toho urobiť záver a poopravovať si v sebe všetky dôsledky tohto nesprávneho myslenia. Musíme uznať, že Vedomie je prvotné, avšak Vedomie nie je atribútom hmoty. Hmota je zložená, ale vedomie je nezložené, je tak jednoduché, že všetko v sebe sústreďuje. Vedomá pamäť dokáže v sebe znovu sústrediť čas i priestor. Pamäť je obrazom Večnosti. Je prejavom Ducha. Duch je Základom všetkého.
Viete si predstaviť stvorenie sveta z ničoho? Možno poviete „Nie!“ A ja vám namietnem, že „áno“, lebo si to vieme jedine predstaviť, ale nevieme to napodobniť a ani pochopiť. Totiž, keď si niečo predstavujeme, tak to v určitom zmysle voláme z „ničoty“ k existencii. Je pravda, že naša ľudská predstavivosť vždy čerpá z toho, čo už videla a počula. V skutočnosti nikdy netvorí úplne z ničoho a ani nevie dať vznik tomu, čo nie je. Dokáže len kombinovať nové z už poznaného. Boh však svojou stvoriteľskou predstavivosťou dokáže dať vznik tomu čo nebolo.
Je samozrejme, že v prípade vzniku vesmíru, nejde o vedomie ako ho poznávame sami v sebe. Naše vedomie nie je Stvoriteľské Vedomie Boha. Sme len stvorenia, ktoré sú v niečom podobné svojmu Stvoriteľovi, ale v omnoho väčšej miere nepodobné. Ale už naše vedomie nám môže poslúžiť ako predobraz k pochopeniu. Máme predstavivosť, ktorá dokáže tvoriť z „ničoho“. Cirkev v zhode s Písmom vždy učila, že Boh zo svojho najslobodnejšieho rozhodnutia a svojou všemohúcou mocou stvoril slobodne na začiatku časov z ničoho všetky veci. Čo vyplýva z tejto pravdy o stvorenom svete? Vyplýva z toho skutočnosť, že celý hmotný svet, jeho priestor, čas a energia sa nachádza v Neobmedzenom priestore Fantázie Boha. Boh svojou vôľou udržuje svet v jeho bytí a to v každom momente. A jeho vôľa je neoddeliteľná od jeho lásky. Celý svet povstal Božím slovom. Boh povedal a stalo sa. V základoch sveta je Informácia.
Neexistuje nevedomý, slepý alebo hluchý priestor vo vesmíre. Všetko je v Bohu. Základom všetkého je Duch Stvoriteľa. Svet má okrem nám známych rozmerov ešte niečo, čoby sme mohli nazvať „Mystická hĺbka“. Svet má v sebe „Tajomstvo“, ktoré objaví len človek čistého srdca. Len čisté srdce dokáže vnímať Boha. Už materiálny svet je omnoho obsažnejšou skutočnosťou, ako to, čo dokážeme vnímať svojimi zmyslami. Naše zmysly majú svoje ohraničenie. Obyčajne to vyjadríme termínmi: ultra a infra. Poznáme zvuky, ktoré naše uši nie sú schopné zachytiť, poznáme farby, ktoré naše oči nedokážu vidieť. Medzi naším duchom a skutočnosťou ležia zmysly a mozog, ktoré nám dovolia vnímať len toľko, koľko sme schopní chápať. Všetko sa nám zdá zrozumiteľné, lebo vnímame len trojrozmerný priestor a dopredu idúci čas. Ale už materiálny svet je omnoho zložitejší ako ten výsek, ktorý ohraničujú naše zmysly a mozog. To dnes dokazuje fyzika i psychológia.
A nakoniec je tu Boh – „Nadskutočno“ – „Nadosobno“, ktorý sa úplne vymyká nielen nášmu zmyslovému poznaniu ale aj predstavivosti a intelektu. Rozumom môžeme poznať, že je, ale jeho podstata nám zostáva skrytá. Veríme v Boha, ktorý je nielenže Všadeprítomný ale Všemohúci, všetko tvorí a udržuje v bytí svojou mocou. Slovo „veríme“ používam napriek tomu preto, lebo tieto poznatky nie sú prístupne naším zmyslom, ale len jasnému nezaujatému uvažovaniu.
Fyzik a filozof prof. Dr. Dessauer (zomrel v r. 1963 vo Frankfurte nad Mohanom) usudzuje o pôvode organického sveta: „Vedomie, čo vytvorilo biologické celky, obdobne ako ľudia zostavujú stroje, musí byť nesmierne veľkolepé. Veď v skutočnosti už životné procesy jedinej bunky predstavujú takú usporiadanú zložitú činnosť, ktorú si nemožno vôbec predstaviť. Nehovoriac už o viacbunkovom útvare, prípadne o vyššom živočíchovi, alebo napokon o samotnom človeku. V porovnaní s uvedenými organickými formami všetky zariadenia i prístroje, vrátane najnovších PC, ktoré v niekoľkých sekundách bezchybne vykonajú ľudskú prácu celých mesiacov i rokov, sú veľmi jednoduché, dokonca primitívne. Je preto naprosto prirodzené a oprávnené vidieť v tom veľkolepom a všetko prevyšujúcom vedomí Tvorcu sveta”.
Významný anglický matematik a astronóm prof. Dr. James Hopwood Jeans (+1946) uznával stvorenie sveta a Tvorcu označoval ako veľkého Staviteľa vesmíru, Architekta vesmíru, Matematického mysliteľa a Univerzálneho ducha. Hovorí: „Pohyb elektrónov a atómov sa nepodobá natoľko pohybu súčiastok nejakej lokomotívy, ako skôr pohybom tanečníka. Vesmír si možno najlepšie predstaviť, aj keď veľmi neprimerane a nedokonale, ako výtvor čistého myslenia, ako myslenie bytosti, ktorú pre nedostatok výstižného výrazu nazývame matematickým mysliteľom.”
V otázke vzniku vesmíru zaujíma toto stanovisko: „Entropia vesmíru nedosiahla ešte svoj najvyšší vrchol. Keby ho bola dosiahla, nemuseli by sme o tom uvažovať. No, entropia ešte stále rýchle rastie a preto musela mať svoj začiatok. V minulosti, ani nie nekonečne vzdialenej, muselo sa tu niečo odohrať, čo nazývame Stvorenie. Určenie stálych veličín, ako je polomer vesmíru a počet elektrónov vesmíru, predpokladá myslenie, ktorého bohatstvo sa meria podľa veľkosti spomenutých veličín. Čas a priestor sú podmienkou pre myslenie a museli teda vzniknúť ako súčasť úkonu myslenia.“
Prvotné pohanské kozmológie (náuka o pôvode a vývoji vesmíru) uvádzajú Stvoriteľa ako takého, ktorý pracuje už v čase a v priestore a ktorý tvorí slnko, mesiac a hviezdy už z jestvujúcej chaotickej matérie. Biblia nie. Moderné vedecké poznatky nás vedú k tomu, aby sme hľadeli na Stvoriteľa ako na existujúceho mimo priestor a čas, lebo priestor a čas sú už časťou jeho stvorenia.
Čas a priestor začali jestvovať v tej istej chvíli, aby raz oboje mohli v rovnakej chvíli aj zaniknúť. Dnes prevláda všeobecná mienka, a aj z fyzikálneho hľadiska vedy sú všetci zajedno, že celkový vývoj poznatkov smeruje k protimechanickej skutočnosti. Vesmír sa podobá viac veľkej myšlienke než veľkému stroju. Duch nie je viac náhodným votrelcom v hmotnom svete. Zisťujeme, že ho musíme pozdraviť skôr ako Stvoriteľa v kráľovstve tohto hmotného sveta. Nové poznatky nás nútia poopraviť si naše prvé povrchné dojmy, že sme vraj spadli do vesmíru, ktorý sa buď nestará o život, alebo sa správa k nemu nepriateľsky. Prichádzame na to, že vesmír dosvedčuje stopy plánujúcej a kontrolujúcej moci, ktorá má niečo spoločné s naším osobným duchom. Nejde tu však ani o cit, ani o morálnosť alebo estetické cítenie, ale ide o tendenciu myslieť takým spôsobom, ktorý pre nedostatok lepšieho výrazu nazývame matematickým.“ (Gustav Olah: Na prahu tretieho tisícročia st. 12 -14)
Moderná veda odhaľuje ďalšiu zaujímavú skutočnosť a tou je nemateriálna podstata všetkého materiálneho. „Zrážky subatómových častíc sú našou hlavnou pomôckou pri štúdiu ich vlastností a vzťah medzi hmotnosťou a energiou je pre ich opis základný. Tento vzťah bol mnohokrát overený a fyzici častíc dokonale poznajú ekvivalenciu hmotnosti a energie; tak dokonale, že hmotnosť častíc merajú v zodpovedajúcich jednotkách energie. Objav, že hmotnosť nie je nič iné ako forma energie, nás prinútil podstatným spôsobom modifikovať našu predstavu o častici. V modernej fyzike sa už hmotnosť nespája s materiálnou substanciou, preto sa častice nechápu ako celky obsahujúce nejakú základnú „látku”, ale ako zväzky energie. Keďže sa energia spája s činnosťou, s procesmi, dochádza sa k záveru, že subatómové častice majú prirodzene dynamickú povahu. Častice sa nesmú zobrazovať ako statické trojrozmerné objekty, ako biliardové gule alebo zrnká piesku, ale skôr ako štvorrozmerné entity v priestoročase. Ich formy treba chápať dynamicky, ako formy v priestore a čase. Subatómové častice sú dynamické modely, ktoré majú priestorový aj časový aspekt. Vďaka priestorovému aspektu sa javia ako objekty s určitou hmotnosťou a vďaka časovému aspektu ako procesy s ekvivalentnou energiou.
Tieto dynamické modely, alebo „zväzky energie”, tvoria stabilné nukleové, atómové a molekulové štruktúry, vytvárajú látku a dávajú jej makroskopický tuhý vzhľad, vďaka čomu sme presvedčení, že látka je vytvorená z nejakej materiálnej substancie. Na makroskopickej úrovni je takáto predstava substancie užitočným prirovnaním, ale na úrovni atómu už nemá zmysel. Atómy sa skladajú z častíc a tie netvorí nijaká materiálna látka. Pri ich pozorovaní nikdy nevidíme nijakú substanciu; to, čo pozorujeme sú dynamické modely, ustavične sa meniace z jedného do druhého v nepretržitom tanci energie. Kvantová teória ukázala, že častice nie sú izolované zrnká hmoty, ale pravdepodobnostné modely, vzájomné spojenia v nerozdeliteľnej kozmickej sieti.
Pri skúmam subatómového sveta fyzici musia brať do úvahy zjednotenie priestoru a času a tým nechápu objekty tohto sveta – častice – staticky, ale dynamicky, z hľadiska energie, aktivity a procesov. Zdá sa, že (východní) mystici si vo svojich nevšedných stavoch vedomia uvedomujú vzájomné prenikanie priestoru a času na makroskopickej úrovni. Vnímajú makroskopické objekty spôsobom, ktorý sa veľmi podobá spôsobu, ako fyzici pozorujú subatómové častice. Moderní fyzici, chápu všetky objekty ako procesy v univerzálnej trvalej zmene a popierajú existenciu akejkoľvek materiálnej substancie. V dynamickom svetonázore modernej fyziky teda niet miesta pre statické formy ani pre nijakú materiálnu substanciu. Základnými prvkami vesmíru sú dynamické modely, čiže prechodné stavy v „ustavičnom prúde transformácie a zmeny”. (sprac. Fritjof Capra: “TAO fyziky”, Gardenia 1991 str. 158-160)
„Americký počítačový odborník E. Fedkin ide ešte ďalej. Tvrdí, že informácia je dokonca podstatnejšia ako hmota a energia, a je presvedčený, že sa atómy, elektróny a kvarky skladajú z bitov, či binárnych jednotiek informácie, ktoré sú základom činnosti počítačov a kalkulačiek. Tvrdí, že informácia je základom skutočnosti, materiálom, z ktorého vzniká hmota a energia. Podľa neho sú bity a celý vesmír riadené alebo zoradené podľa určeného pravidla. A informácie, ktoré sme toľkokrát pozorovali v javoch, udalostiach a živých tvoroch okolo nás, jednoducho nazýva „príčinou a hlavným motorom všetkého“. Na najnižšom stupni informačných procesov sú fyzikálne procesy. Na vyššom stupni je kódovanie živej hmoty v nukleových kyselinách. „Informácia, ktorá určuje, čo sa z tvora alebo rastliny vyvinie, je zakódovaná, je uložená v DNA, však?“ V tomto zmysle konštatuje, že myš je vlastne „veľký zložitý informačný proces“.
„Naše myšlienkové procesy sú v zásade informačnými procesmi na inom stupni.“ Tak sa cez informácie, ktorých tok sme sledovali od veľkého výbuchu až k ľudskej myšlienke, dostávame až k totálnej jednote vesmíru, prírody a človeka a počítačovému chápaniu Boha ako tvorcu veľkého programu. Pretože tam, kde nachádzame zmysel a projekt, musíme nevyhnutne predpokladať programátora.“ (Slavomír Ravík: Boh žije, str. 137-8)
Pozrime sa na ďalšie poznatky z oblasti genetiky. Mario Seiglie tvrdí vo svojej úvahe o evolúcii z hľadiska moderných poznatkov z oblasti genetiky, že drobučký kód DNK vyvracia evolučnú teóriu. Život nie je výsledkom náhody, ale je výsledkom dokonale prepracovaného programu, ktorý sa nachádza v každej živej bunke. Hovorí: „V r. 1953 vedci narazili na nový vesmír ukrytý vo vnútri živej bunky, objavili informačné systémy omnoho zložitejšie ako čokoľvek, čo vymysleli najlepšie mozgy ľudstva. Ako sa sem dostali a čo to znamená pre evolučnú teóriu? James Watson Francis Crick r. 1953 dosiahol niečo, čo sa predtým javilo ako neuskutočniteľné, odhalil genetickú štruktúru ukrytú v jadrách buniek. Tomuto genetickému materiálu hovoríme kyselina deoxyribonukleová, skrátene DNK. Objav dvojitej skrutkovnice štruktúry molekuly DNK otvoril bránu pokusom o preskúmanie kódu, ktorý je v nej uložený. Dnes, viac ako polstoročia po tomto objave, bol tento kód praktický už rozlúštený, i keď mnohým jeho elementom ešte stále správne nerozumieme. Zistené skutočnosti majú hlboký dopad na teóriu darvinovskej evolúcie, v ktorej intenciách školy po celom svete učia, že sa všetky živé bytosti vyvíjali v prírodnom procese vplyvom mutácii a prirodzeným výberom.
Akonáhle vedci začali dekódovať molekulu ľudskej DNK, objavili niečo úplne neočakávaného, dokonalý (programovací) „jazyk“, ktorým sú napísané asi 3 miliardy génových slov. „Jedným z najneočakávanejších objavov 20 st. je, že v DNK sú skutočne uložené informácie, detailné inštrukcie pre kompletizáciu (tvorbu) proteinov – vo forme štvorznakového kódu“, tvrdí dr. Stephen Meyer, riaditeľ Strediska pre vedu a kultúru pri Discovery Inštitúte v Seattle. (Lee Strobel, „The Case for Creator“, 2004, str.224) Dosah tohto tvrdenia nie je ľahké pochopiť, a preto snáď len pre zrovnanie: množstvo informácii obsiahnutých v ľudskej DNK zodpovedá zhruba dvanástim kompletným sadám Britskej encyklopédie, teda neuveriteľným 384 zväzkom podrobných informácii, ktoré by v knižničnom regáli zaplnili asi 16 metrov. Podľa molekulárneho biológa Michaela Dentona by jedna čajová lyžička DNK, napriek tomu že jej molekuly merajú len dve milióntiny milimetra, mohla obsiahnuť všetky informácie potrebné ku stavbe všetkých pozemských organizmov a „ešte by zostalo dosť miesta k záznamu všetkých informácii zo všetkých kníh, ktoré boli vôbec niekedy napísané“. („Evolution: A Theory in Crisis“, 1996 str.334)
Čo, alebo kto mohol podobné informácie miniaturizovať a umiestniť tak enormné množstvo „písiem“ v správnom poradí k použitiu ako genetický návod? Skúsme najprv pouvažovať o niektorých z charakteristických rysov tohto genetického „jazyka“. Aby sme ho mohli nazvať jazykom, musí to byť systém obsahujúci nasledujúce prvky: abecedu, čiže kódovací systém, presný pravopis, syntax (vetnú skladbu) zaručujúci správne usporiadanie slov, sémantický zmysel a úmysel či zámer. Vedci zistili, že genetický kód spĺňa všetky uvedené kľúčové podmienky. „Kódovacie oblasti DNK“, vysvetľuje Dr. Meyer, „vykazujú presne rovnaké dôležité vlastnosti ako počítačový kód či programovací jazyk“. (Strobel str.237)
Všetky známe kódy, ktoré možno považovať za jazyky, sú ľudského pôvodu. Samozrejme: vieme, že psy štekajú, keď si všimnú nebezpečie, včely tancujú aby upozornili ostatné na nový zdroj potravín a veľryby vydávajú zvuky, aby sme menovali aspoň niektoré ukážky ďalších druhov komunikácie, ale žiadny z nich nemá skladbu jazyku, o ktorej sme už predtým hovorili. Všetky tieto prejavy možno považovať za nízko úrovňové komunikačné signály. Jediným druhom komunikácie, ktorú môžeme považovať za vysoko úrovňovú, sú ľudské jazyky a človekom zostavené umelé jazyky ako napríklad počítačové, morzeovka.
Dnes k ním musíme zaradiť i genetický kód, ktorý ale nevytvoril človek a predsa obsahuje rysy inteligentnej reči. Žiadny iný komunikačný systém obsahujúci základné charakteristické rysy jazyka dosiaľ nebol objavený. Zakladateľ Microsoftu Bill Gates to komentoval takto: „DNK je ako programový software, len omnoho komplexnejší než čokoľvek, čo človek vôbec kedy vymyslel.“ Dokážete si vôbec predstaviť, že sa niečo omnoho zložitejšieho, než najkomplexnejšie programy bežiace na super PC, mohlo „vymyslieť náhodou“ v rámci evolúcie; bez ohľadu na to, koľko času, zmien a prirodzených výberov vezmeme do úvahy?
Jazyk DNK a molekula DNK nie sú to isté. Posledné štúdie o informačných teóriách prišli s ohromujúcimi závermi – totiž, že informáciu nemožno považovať za záležitosť patriacu do rovnakej kategórie ako hmota a energia. Je pravdou, že hmota či energia môžu niesť informáciu, ale samé o sebe informáciou nie sú. Kniha, napr. Homérova Ilias, obsahuje informáciu, ale je touto informáciou samotná fyzicky prítomná kniha? Isteže nie. Materiál knihy – papier, farba a lepidlo síce obsiahnú obsah, ale sú len sprostredkovateľom. I keď bude informácia obsiahnutá v knihe prečítaná, po prípade opísaná alebo elektronický reprodukovaná v počítači, samotná informácia týmto prenosom kvalitatívne nijako neutrpí. „Obsah správy je v skutočnosti úplne nezávislý na nosnom fyzikálnom médiu“, hovorí profesor Phillip Johnson. (Defeaitng Darwinism by Opening Minds“, 1997, str. 71)
Ten istý princíp platí i pre genetický kód. Molekula DNK je nosičom genetického jazyka, ale jazyk samotný je nezávislý na nosiči. Ta istá genetická informácia môže byť zapísaná do kníh, uložená na kompaktný disk alebo odoslaná cez internet v digitálnom kóde, a napriek tomu sa jej kvalita ani obsah zmenou spôsobov uloženia a prepravy nezmenia. Ako dodáva George Williams: „Gén je balíček informácii.“
Akýkoľvek typ vysoko úrovňových informácii vyviera vždy z inteligentného zdroja. Ako vysvetľuje Lee Strobel: „Údaje v jadre života nie sú zmätené, to nie je jednoduchý rad ako napríklad u kryštálov soli, ale ide o súbor špecifických informácii, ktoré môžu plniť ohromujúcu úlohu – budovať biologické stroje ďaleko predčiace všetky technologické schopnosti človeka.“ (str 244) Precíznosť tohto genetického jazyka je taká, že napríklad priemerná nepodchytená chyba sa vyskytne len raz na 10 miliárd kópii. Ak dôjde k chybe v jednej z najvýznamnejších častí kódu, ktorý je v génoch, môže to vyvolať anomáliu, napr. anémiu. Ale ani najlepší a najinteligentnejší pisár na svete by sa nedokázal ani len priblížiť k výsledku jednej chyby na 10 miliárd kópii.
Viera v postupný vývoj genetického kódu v Darvinovom zmysle teda porušuje všetky známe pravidla o hmote, energii a pôsobení prírodných zákonov. V skutočnosti nebol v prírode nájdený ani jediný príklad informačného systému, ktorý by vo vnútri bunky postupne vyvíjal ďalší funkčný informačný program. Prof. Michael Behe, biochemik na Pennsylvánskej univerzite vysvetľuje, že genetická informácia je v prvom rade návod. Uvádza niekoľko príkladov: „Berme krok za krokom do úvahy zoznam genetických inštrukcií. Mutácia je zmena na jednej z línii týchto inštrukcií. Táto, namiesto toho, aby hovorila: „Vezmi osmičku maticu“, môže hovoriť: „Vezmi šestku maticu“. Alebo namiesto príkazu: „Umiestni valcový kolík do okrúhleho otvoru!“ môže vzniknúť „umiestni valcový kolík do hranatého otvoru“. Čo žiadna mutácia nedokáže, je zmeniť v jednom kroku všetky inštrukcie a vydať nariadenie: „Postav namiesto rádia fax!“ („Darwins Black Box“ 1996 str. 41)
V genetickom kóde teda máme úžasne komplexnú príručku, grandiózne navrhnutú omnoho inteligentnejším zdrojom, než je ľudská bytosť. Jeden z jeho objaviteľov, nedávno zosnulý Francis Crick, po desaťročiach práce na dešifrovaní genetického kódu pripúšťal, že: „poctivý muž vyzbrojený všetkými znalosťami, ktoré dnes máme k dispozícii, môže len konštatovať, že pri množstve podmienok, ktoré museli byť splnené, aby bol uvedený do chodu, sa pôvod života momentálne v istom zmysel javí ako zázrak.“ („Life Itself“, 1981, str. 88)
Evolúcia neponúka odpoveď. Je dobré mať na pamäti, že napriek všetkému mnoho rokov trvajúcemu úsiliu všetkých prírodovedeckých laboratórií sveta, nedokázala veda vytvoriť ani jediný ľudský vlas. O čo náročnejšie je vytvoriť telo zložené z nejakých 100 biliónov buniek! Evolucionisti sa dosiaľ mohli pokúšať vzdorovať kritike všemožnými výhovorkami na komplexnosť života. Dnes ale majú do činenia s informačnou dilemou: Ako môže zmysluplná precízna informácia vzniknúť náhodne? Mutáciou a prirodzeným výberom? Nič z toho nezahrňuje inteligentný mechanizmus, ktorý je nutnou podmienkou vytvorenia súboru informácie objavených v genetickom kóde. Darvinistická evolúcia je dosiaľ vyučovaná na väčšine škôl, akoby išlo o nezvratnú skutočnosť. Ale stále viacej vedcov tuší, že ide o stav vyžadujúci zmenu: „Donedávna, ako už dvadsaťpäť rokov predtým, by sa každý racionálny človek skúmajúci výhradne vedecké dôkazy v otázke Stvoriteľa na skeptikov pravdepodobne oboril. Dnes to už tak nie je,“ tvrdí Patrik Glynn a dodáva: „Konkrétne dáta dôrazne ukazujú smerom k hypotéze o božom stvorení. Je to najjednoduchšie a najzrejmejšie riešenie“. (God The Evidence, 1997 str. 53 –55)
Evolúcia tvrdí, že veci sa vyvíjajú prirodzeným výberom v rámci náhodných zmien (mutácii). Vývoj teda znamená postupné zmeny istých aspektov nejakej živej veci, dokiaľ sa nezmenia na iný typ bytosti. K tomu ovšem môže dôjsť len zmenou genetickej informácie.
Tak sa teda znovu pozrime na to, čo dnes vieme o genetickom kóde. U každej aj tej najjednoduchšej baktérie či rastliny existuje základná informácia rovnakej kvality ako u človeka. Genetický kód u baktérie je síce kratší, ale kvalitatívne poskytuje rovnako presné a bezchybné inštrukcie ako kód ľudskej bytosti. U kódu jednoduchých baktérii a rias sa stretávame s rovnako nutnými predpokladmi jazyka: abecedou, gramatikou a sémantikou, ako u človeka.
Podľa molekulárneho biológa Michaela Dentona „…genetická informácia v každej bunke, od baktérie až po človeka, sa skladá z umelého jazyka a jeho dekódovacieho zariadenia, pamäťových blokov k uloženiu a znovu načítaniu informácií, prepracovaných kontrolných systémov riadiacich automatizovanú montáž jednotlivých súčiastok a komponentov. Ďalej je tu zabezpečenie proti zlyhaniu a kontrolné monitorovacie zariadenie sledujúce kvalitu, montážne procesy zahrňujúce princíp výroby prefabrikátov a modulárne konštrukcie… To všetko organizmu poskytuje schopnosť neporovnateľnú so žiadnymi z našich najpokročilejších strojov, ktoré by museli dokázať replikovať celú svoju štruktúru v priebehu niekoľkých málo hodín“. (Denton p. 329)
Ako by sa mohla genetická informácia baktérie postupne zmeniť v informáciu zodpovedajúcu inému typu bytosti, keď by ju už jediná chyba, alebo niekoľko menších chýb v miliónoch písmen jej DNK, mohlo zahubiť? Evolucionisti v tejto veci necharakterne mlčia. Dokonca ani neprišli so žiadnou hypotézou.
Lee Strobel k tomu píše: „Šesť stôp DNK zvinutej vo vnútri každej zo sto biliónov našich telesných buniek obsahuje štvorpísmenkovú chemickú abecedu, ktorou je napísaný precízny montážny návod pre všetky proteiny, z ktorých sa skladá naše telo. K objasneniu ako sa táto informácia mohla prirodzeným spôsobom dostať do biologickej hmoty sa dosiaľ žiadna hypotéza ani nepriblížila.“ (Strobel str. 282)
Werner Gitt, profesor vyučujúci problematiku informačných systémov, je stručný: „Slabinou všetkých evolučných názorov je neznalosť pôvodu informácie v živých bytostiach. Nikdy nebolo dokázané, že by kódovací systém a sémantická informácia (v hmote) mohli vznikať spontánne… Informačný teorém predikuje, že to nebolo a nebude možné nikdy. Myšlienka čiste materiálneho pôvodu života je teda už v základe neprípustná.“ (Gitt, str. 124)
Okrem všetkých dôkazov, ktoré sme vo veci inteligentného návrhu informácie v DNK dosiaľ prebrali, ostáva ešte iná ohromujúca skutočnosť – ideálny počet genetických písmen pre uloženie a preklad kódu DNK. Aby kopírovací mechanizmus DNK dosahoval maximálnu účinnosť musí byť počet písmen v každom „slove“ párny. Bolo vypočítané, že zo všetkých možných matematických kombinácii predstavujú ideálny počet pre ich uloženie a prepis štyri písmena. Štvorznakový číslicový kód je presne to, čo nachádzame v génoch všetkých živých bytostí na Zemi. Ako konštatoval Werner Gitt: „Kódovací systém použitý pri živých bytostiach je z inžinierskeho hľadiska úplne optimálny. Tento fakt podporuje argument, že ide skôr o prípad cieľavedomého plánu, než nejakej (šťastnej) náhody.“ (Gitt, str. 95)
V dobe zverejnenia Darvinovej práce „O pôvode druhov“ (1859) sa život javil omnoho jednoduchšie. Pod vtedajšími primitívnymi mikroskopmi sa bunky zdali byť jednoduchými hrudkami rôsolu alebo nekomplikovanej protoplazmy. Tento pohľad sa však takmer po 150 rokoch dramatický zmenil po tom, ako veda objavila virtuálny vesmír vo vnútri bunky.
„Kedysi sa predpokladalo,“ píše profesor Behe, „že základ života je mimoriadne prostý. Toto očakávanie bolo úplne zdrvené. Videnie, pohyb a ďalšie biologické funkcie sa ukázali byť nemenej dômyselné, než televízne kamery a automobily. Veda urobila enormný pokrok v pochopení funkcií chémie života, ale elegancia a komplexnosť biologických systémov na molekulárnej úrovni odrazili všetky pokusy o vysvetlenie ich pôvodu.“
Tiež Dr. Meyer považuje nedávne objavy okolo DNK za „Achilovú pätu evolučnej teórie“ a tvrdí: „Zástancovia evolučnej teórie sa v realite 21. st. ešte stále pokúšajú oprieť o Darvinovo myslenie z 19. st., a ono to nefunguje… myslím, že informačná revolúcia v biológii zvoní darvinizmu a syntetickej evolučnej teórii umieráčik“. (Strobel, str. 243) „Usudzujem, že najnovšie vedecké dôkazy podporujú skôr teizmus. I keď tu vždy budú nejaké trecie plochy či nevyriešené rozpory, podstatné vývojové trendy vo vede bežali v posledných piatich dekádach dôrazne teistickým smerom!“ (Tamtiež str. 77)
Profesor biológie Dean Kenyon, ktorý odvolal platnosť obsahu svojej skôr vydanej knihy o darvinistickej evolúcie – hlavne kvôli objavom informácie nájdenej v DNK – konštatuje: „V novo otvorenej oblasti molekulárnej genetiky môžeme vysledovať tie najpresvedčivejšie dôkazy plánovaného vzniku pozemského života.“ (tamtiež str. 221)
Jeden z najvyhlásenejších ateistov na svete profesor Antony Flew, pred nedávnom priznal, že nedokáže vysvetliť, akoby sa DNK mohlo vytvoriť a ďalej vyvíjať evolúciou. Dnes sám prijíma potrebu inteligentného zdroja, zapojeného do vytvorenia kódu DNK. „Myslím, že materiál DNK zreteľne ukazuje, že na prepojenie všetkých jeho mimoriadne rôznorodých elementov sa musela podieľať inteligencia,“ povedal. (Richard Ostling: „Leading Atheist Now Beliewes in God, správa Associated Press z 09.12.2004)
Kto všetko dnes opúšťa myšlienku evolúcie? Agnostický vedec Michael Denton konštatuje: „Darvinová vývojová teória nakoniec nebola nič viac a nič menej než významný kozmogonický mýtus dvadsiateho storočia“ (Denton, str. 358)
To všetko má značný dopad na spoločnosť i kultúru. Profesor Johnson mieni: „Každá historická kniha o dvadsiatom storočí vymenováva troch význačných vplyvných mysliteľov: Darvin, Marx a Freud. V dobe ich slávy bolo učenie všetkých troch považované za vedecké a preto zdanlivo omnoho spoľahlivejšie než čokoľvek, čo sa javilo ako náboženské predstavy. Marx a Freud napriek tomu padli a ani slabnúce skupinky ich stúpencov už dnes netvrdia, že ich pohľad spočíval na metodológii i keď len vzdialene zrovnateľnej s metódami experimentálnej vedy. Som presvedčený, že ďalším na rade je Darwin. Jeho pád ovšem bude mať ďaleko väčšie dôsledky než pád oboch predchádzajúcich.“ (Johnson str. 113)
Evolúcia mala svoju konjunktúru takmer 150 rokov vo všetkých školách, na univerzitách i v tlači. Avšak dnes, po zistení, čo vlastne kód DNK je, po odhalení všetkej zložitosti bunky a pochopení skutočnosti, že informácia je čosi, čo sa nesmierne líši od hmoty a energie, sa evolučná teória nevyhne definitívnemu koncu. Dôkazy ju nemilosrdne ženú do rohu, kde ju čaká zaslúžený šach – mat.