Dnešné prvé čítanie z listu Hebrejom nám dáva lekciu o Božej výchove. Potrebujeme výchovu? Nemôžeme sa spoľahnúť na svoju prirodzenosť zdedenú po predkoch, že nás istotne privedie k dokonalosti? Správa knihy Genezis hovorí o dopadoch prvotného hriechu na ľudskú prirodzenosť. Hriech nám ublížil na všetkých frontoch. To, čo by pre nás malo byť samozrejme vôbec takým nie je. Práve kvôli tomuto potrebujeme výchovu.
Rozum sa nám zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu, oči sa nám otvorili pre žiadostivosť. Človek sa dostal do moci svojho zvodcu, ktorý ho nenávidí. Podľa sv. Jána celý ľudský svet leží v moci Zla. Skazenosť sveta sa zjavuje v hriechoch. Biblia rozumie pod hriechom nielen skutok ale samotného zlého ducha. V príbehu o Kainovi a Ábelovi počujeme, že hriech dychtí po človeku. Ale my sme pozvaní k zápasu s hriechom. Apoštol poučuje, že ten zápas môže viesť aj k preliatiu krvi „v boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi.“ S hriechom máme zápasiť a nie sa zahrávať. Hriech je príliš nebezpečná skutočnosť, aby sme sa s ním mohli baviť.
„A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom: „Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá. Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna.” Pokúsme sa teraz spolu hlbšie preniknúť za toto zjavené Slovo. Toto Slovo sa môže pre nás stať Slovom Spásy. ak mu uveríme. Položme najprv sami sebe otázku: „Ako chápem svoj život!“ Ako chápem všetko to, čo ma v živote postretlo, či už to bolo dobré alebo zlé? Chápem to ako dielo slepého osudu, ako zvláštny súbeh náhodných udalostí, ako niečo, čo nedáva žiaden zmysel? Alebo vo viere prijímam pravdu o tom, že život je Bohom riadený, vrcholne rozumný, výchovný proces. Skúsim to vyjadriť ešte jednoduchšie: Prijímam svoj život ako slepý osud, alebo si začínam za všetkým, čo prežívam, uvedomovať Božiu výchovu.
Možno v tejto chvíli, keď niekto pozoruje, ako sa mu všetko v živote rúca a má pocit absolútne pobabraného života, si povie: „Pán Boh zaplať za takú výchovu!“ Priznajme sa, že často sa v nás tento postoj pohŕdania alebo aspoň pokušenie k nemu, objavuje. Božie Slovo nás však vyzýva, aby sme nepohŕdali Božou výchovou. Cítime, že sa nás toto Slovo týka. Výchovu môžeme posudzovať až podľa konečného efektu a ten vo vzťahu k Božej výchove ostáva pre nás skrytý, lebo ním je večnosť, večný život. Veľmi často nechápeme Božiu výchovu aj preto, lebo myslíme úplne ináč ako Boh. On kladie dôraz na iné skutočnosti v našom živote, ako kladieme my. Keby sme sa na seba mohli pozrieť Božím pohľadom, dali by sme za pravdu Bohu, že všetko pozemské môže byť obetované, nech len dôjdeme a dospejeme ku Spáse. Sv. Terézia Veľká často hovorila: „Solo Dio basta!“ „Sám Boh stačí!“ Koľko raz sme v živote po určitom čase dali Bohu za pravdu, že to, čo sme vnímali ako jednoznačnú katastrofu sa nakoniec po časovom odstupe ukázalo ako Božie požehnanie.
Svätý apoštol Pavol ďalej hovorí: „Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ Otázka je: „Koho Boh uznáva za svojho syna?“ Sv. Ján apoštol tvrdí, že základ Božieho synovstva spočíva v osobnom prijatí Božieho Syna, Ježiša Krista. Božími synmi sa stávame prijatím Ježiša Krista. Nie je nám to dané prirodzeným zrodením. Žiadny človek sa na tejto zemi nerodí, ako Božie dieťa. Nie sme Božími deťmi na základe svojho prirodzeného zrodenia, ale stávame sa nimi, keď prijímame Krista ako svoj život, ako svoju cestu a pravdu. Len keď vlastníme Krista – Život, rastieme a rozvíjame sa do tej podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Nie každá forma života je Bohu milá. Aj rakovinový nádor je živý a predsa sa mu netešíme. Podobne sa i človek môže duchovne rozvíjať a predsa nie spôsobom, ktorý chce od neho Boh. Sú určité duchovné smery, ktoré rozvíjajú naše hriešne Ego.
„Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? Ak ste mimo výchovy, na ktorej dostali účasť všetci, potom ste nemanželské deti, a nie synovia! A potom aj naši telesní otcovia nás vychovávali a vážili sme si ich. Nepodriadime sa tým viac Otcovi duchov a budeme žiť?! A oni nás karhali na krátky čas a tak, ako sa im videlo, on však kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti“ Verme tomu, že všetko, čo znášame je na našu nápravu. Nie na polepšenie našej materiálnej situácie ale na polepšenie duchovného života, na zvrúcnenie nášho vzťahu k Bohu i k ľuďom, na prehĺbenie nášho vnútorného života.
„Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila.“ Počujeme radostnú zvesť o tom, že náš život nie je dielom neosobného osudu a slepých prírodných síl, ale že sme objektom Božej pedagogiky. I keď to vyzerá tak, že si za svoj život môžem predovšetkým my sami, predsa platí, že hlbší zmysel udalostiam nášho života dáva Božia múdrosť.
„Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená! A vaše nohy nech kráčajú rovno, aby sa to, čo je chromé, nevykĺbilo, ale skôr aby sa uzdravilo. Usilujte sa o pokoj so všetkými a o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána.“ Máme sa snažiť o pokoj so všetkými, nakoľko je to možné. V tejto výchove ide tiež o naše posvätenie, lebo bez toho nikto nemôže vidieť Pána a mať s ním blažené spoločenstvo. Teda ak chcem raz na Boha hľadieť, musíme byť svätí, nielen po smrti, ale už teraz. Bez svätosti nemôžeme vidieť Boha. Martin Luther v jednej svojej úvahe tvrdí, že pre hriešnika je Boh hroznejší ako diabol. Hriešnik nedokáže vnímať Boha ako Dobro. Hrozí sa ho a chveje sa pred ním ako pred najstrašnejším trestom. Už teraz sa musíme posväcovať, keď chceme prežiť Boha ako Nebo a Večnú blaženosť.
„Dbajte na to, aby nik nepremeškal Božiu milosť; aby nevyrazil nejaký koreň horkosti a nevyvolal zmätok a nenakazil mnohých.“ Božiu milosť možno premeškať a to vtedy, keď ju človek správne nespracuje, keď neodpovie na Božie pozvanie, keď neuverí, že všetko, čo sa s ním deje, je na jeho nápravu, keď neodpovie vďačnosťou na všetko, čo Boh v jeho života koná. Vtedy môže v ňom vyraziť koreň horkosti. Pretože neuveril, správne nepochopil. Koreň horkosti vyvoláva zmätok a môže nakaziť i druhých. Teda naozaj verme, že všetko, čo sa s nami deje, je súčasťou Božej výchovy a je na našu nápravu.