Sv. Pavol radí vo svojom liste Timotejovi ako si má počínať: „..v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“ Cirkev definuje ako Boží dom, spoločenstvo živého Boha, ako stĺp a opora pravdy. Skúsme sa nad týmito definíciami zamyslieť. Slovo „cirkev“ grécky „ekklesia“, znamená „náboženské zhromaždenie“. Tento termín sa často používal v gréckom preklade SZ pre zhromaždenie, ktoré sa zišlo pred Bohom na vrchu Sinaj, kde Izrael dostal Zákon a kde si ho Boh vyvolil za svoj svätý ľud. Tým, že sa prvé kresťanské spoločenstvo nazvalo „ekklesiou”, vyjadrilo, že sa považuje za dediča tohto zhromaždenia. Výraz „Kyriake“, od ktorého je odvodené aj slovenské „Cirkev“, znamená „patriaca Pánovi”. Cirkev je ľud, ktorý patrí Pánovi, žije zo Slova a z Kristovho Tela a tak sa stáva Kristovým Telom.
Je Božím domom a spoločenstvo so živým Bohom. Kresťania prvých dôb hovorili: „Svet bol stvorený kvôli Cirkvi”. Boh stvoril svet pre spoločenstvo so sebou samým a ono sa uskutočňuje „zvolávaním” ľudí ku Kristovi. Cieľom všetkých vecí je Cirkev a samotné bolestné zmeny, ako bol pád anjelov a prvotný hriech človeka, Boh pripustil iba ako príležitosť a prostriedok, aby rozvinul celú mieru lásky, ktorou chcel zahrnúť svet. Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začalo v okamihu, keď začal hriech ničiť spoločenstvo človeka s Bohom i spoločenstvo ľudí navzájom. Zhromaždenie Cirkvi je reakciou Boha na chaos, ktorý spôsobil hriech.
Sv. Pavol používa spojenie „Cirkev v Bohu Otcovi a v Pánu Ježišovi Kristovi:“ To je duchovná adresa Cirkvi. Duchovný svet má tiež svoj zemepis. Cirkev tvorí spoločenstvo ľudí, ktorí sa zhromaždili v Bohu Otcovi, ktorý sa zjavil v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Boh má byť tajomným stredom všetkých týchto ľudí. Nieje to nejaký neznámy a abstraktný Boh, ale Otec nášho Pána Ježiša Krista.
Niektorí kresťania sa domnievajú, že Spása je odmenou za dobrý život na tejto zemi a Cirkev sa grupuje z vybranej elity, z akejsi lepšej klasy. Pravda je však taká, že Cirkev je Božím ústavom Spásy pre hriešnikov a Spása je božou operáciou, ktorú potrebuje každý človek, keď chce vstúpiť do neba. Cirkev, ak je a má byť naozaj Cirkvou Kristovou, je a musí byť súčasne Cirkvou hriešnikov. Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi a preto aj hriešnici, ktorí prestávajú milovať svoj hriech, môžu a majú prijímať Krista. Cirkev je zároveň: spoločnosť vystrojená hierarchickými ustanovizňami a tajomné Telo Kristovo; viditeľné zhromaždenie a duchovné spoločenstvo; Cirkev pozemská a Cirkev oplývajúca nebeskými darmi. Tieto dimenzie vytvárajú spolu jedinú zložitú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku. Sv. Bernard z Clairvaux sa o Cirkvi vyjadruje takto: „Si čierna, ale krásna, dcéra jeruzalemská, i keď ťa špatí námaha a utrpenie dlhého vyhnanstva, predsa ťa krášli nebeská krása.“ (Sv. Bernard, In Canticum sermones 27,14)
Ježiš hovorí o veľmi dôvernom spoločenstve medzi Ním a veriacimi: „Ostaňte vo mne, ako ja ostávam vo vás… Ja som vinič, vy ste ratolesti” (Jn 15,4-5). Alebo: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom” (Jn 6,56). Ježiš nenechal svojich učeníkov ako siroty. Tým totiž, že udelil svojho Ducha, vytvára z nás tajomne svoje Telo. Boh svoje Vtelenie začal počatím Ježiša z Ducha Svätého a Panny Márie, ale ešte ho neskončil. Celá Cirkev je a má byť jeho telom. Cirkev to je snaha Božieho Slova, predĺžiť svoje Vtelenie do každej ľudskej bytosti. Práve preto nás Ježiš pozýva, aby sme mali účasť na jeho Tele a Krvi. Tak úzko chce byť s nami spojený.
Existujú ľudia, ktorí sa počítajú za kresťanov a zároveň útočia na cirkev, akoby cirkev bola predovšetkým vecou pápeža, biskupov, kňazov a rehoľníkov. Cirkev je predovšetkým Kristovou vecou. Cirkev to som ja ale aj ty a my všetci. A každý ju vníma takú, aká je v ňom samom. Sv. Pavol hovorí: „Kristus vo vás, nádej slávy!“ Ak nieje v tebe Kristus, žiješ mimo cirkvi, aj keď chodíš často do kostola. Len ak žiješ z Kristovho tajomstva, začínaš chápať a vnímať krásu Cirkvi.
Zvieratá, ihneď po svojom narodení, vytvárajú súdržné prírodne spoločenstvá. Ale ľudia po prvotnom hriechu netvoria od prirodzenosti spoločenstvo. Akonáhle človek stratil spojenie s Bohom, rozrušili sa aj väzby medzi ľuďmi navzájom. Veľmi skoro po prvotnom hriechu nasledovala bratovražda. Dokonca si ľudia natoľko prestali rozumieť, že to viedlo až k babylonskému pomäteniu jazykov. Môžeme si položiť otázku: „Prečo si ľudia prestali rozumieť?” Preto, lebo prestal vnímať a uznávať Božie Slovo ako princíp svojho života a každý sám seba urobil normou pre seba i svet. Ľudia prestali myslieť, chcieť a konať rovnako.
Naša Spása spočíva v tom, aby sme trón svojho života odovzdali tomu, komu právom patrí a tým je Božie Slovo, II. Božská osoba. Ide o to, aby sme prijali Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, ako svoj Život. A toto všetko sa deje v Eucharistii, vo svätom prijímaní, ktoré je aktom prijatia Ježiša, ale aj aktom našej odovzdanosti, našou Bohoslužbou a prejavom vďačnosti. Spoločenstvo a teda aj živá cirkev, môže vzniknúť len tam, kde sa Božie Slovo, II. Božská osoba znovu stáva stredom ľudských bytostí. Len tí, ktorým nejde prednostne o ich Ego, ale o Boha a jeho Slovo, sa skutočne dokážu zjednotiť, rovnako myslieť, rovnako chcieť. Spoločenstvo sa objavuje tam, kde sú všetci zjednotení tým, že Kristus je ich stredom a Životom.
V slávnych katechézach sv. Cyrila Jeruzalemského čítame: „Pod spôsobom chleba je ti dávané telo a pod spôsobom vína krv, aby si účasťou na tele a krvi Kristovej mal s Ním telesné a pokrvné príbuzenstvo”. „Telo a krv“ v hebrejskom myslení predstavujú celú realitu Ježišovej bytosti. Nejedná sa však len o spojenie so sviatostným Kristom, ale ide aj o vzájomne spojenie veriacich v láske. Skrze eucharistiu sa stávame príbuznými s Ježišom i navzájom. My všetci totiž spolu tvoríme tajomné Telo. Eucharistia utvára Cirkev. Tí, ktorí prijímajú Eucharistiu, sú veľmi dôverne spojení s Kristom. Rovnakým putom ich Kristus spája so všetkými veriacimi v jednom jedinom Tele, Cirkvi. Prijímanie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto privtelenie k Cirkvi, ktoré už bolo uskutočnené prostredníctvom krstu. Krstom sme boli povolaní utvoriť jedno jediné telo, Eucharistiou sa naplňuje toto povolanie.
Cirkev je Boží dom, stĺp a opora pravdy. V tomto Božom dome sa stále vyučuje Božia Pravda. Ľudské názory sa v čase menia, ale Božia Pravda ostáva nemenná. Preto Cirkev nikdy nebude populárna, lebo nepodlieha moderným trendom, ale pre tých, ktorým ide o skutočnú Pravdu a nie o to, čo sa teraz nosí, bude stále príťažlivá.