Keď sme sa zamýšľali nad týmto textom, obyčajne sme si všímali apoštola Petra, ktorý dokiaľ veril, kráčal po vode. Dnes by som sa na tento text chcel pozrieť skôr očami samotného apoštola Petra a ostatných apoštolov. Ak sa na to podívame v židovskom kontexte 1. storočia, nejde iba o rozprávanie o zázraku. Matúš používa obrazy SZ, ktoré jeho poslucháči poznali. Objavuje sa tu určitá podobnosť s Mojžišom, ktorý tiež vystupuje na vrch, aby bol s Bohom.
„Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim.“ Ale Matúš postupne vytvára ešte silnejší obraz: Ježiš robí to, čo v SZ robí Boh:
„Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli.“ More – v židovskej symbolike nie je len obyčajná voda. V biblickom myslení je more často obrazom chaosu, nebezpečenstva a síl, ktoré človek nedokáže ovládnuť. Ale Boh áno: Ž 77,20: „Tvoja cesta viedla cez more.“ Ž 89,10: Boh vládne nad hučiacim morom. Ž 107,23–29: námorníci zápasia s búrkou a Boh utišuje more. Jób 9,8: Boh „kráča po morských vlnách“. A práve Jób 9,8 je mimoriadne dôležitý: „On jediný rozprestiera nebesá a kráča po morských výšinách.“ Keď teda Ježiš kráča po mori, židovský poslucháč počul ozvenu výroku o Bohu, ktorý kráča po mori. Nie je to iba o tom, že: „Ježiš dokáže niečo, čo človek nedokáže“. Matúš tým kladie oveľa hlbšiu otázku: Kto je tento Ježiš?
„Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Grécke egō eimi znamená doslova „Ja som“. V bežnej gréčtine môže jednoducho znamenať „to som ja“, jak to máme v liturgickom texte preložené, ale v celom kontexte je pozoruhodné, že Ježiš na mori, kráča po vodách, prichádza k učeníkom, a hovorí „Ja som“. To vytvára veľmi silnú ozvenu Božieho zjavenia.
„Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ „ak si to ty“. Peter nechce iba „vyskúšať zázrak“. On chce ísť za Ježišom tam, kde je Ježiš. Peter ešte úplne nerozumie. Ale zároveň nazýva Ježiša: Kyrios – Pane. V židovskom kontexte je toto oslovenie zaujímavé, pretože Septuaginta používa Kyrios ako preklad Božieho mena JHWH. Ale v bežnej reči môže znamenať jednoducho „pane“. Preto opäť platí, že kontext rozhoduje. V kombinácii s chôdzou po mori a Božími obrazmi SZ dostáva „ego eimi – Ja Som“ oveľa väčšiu váhu než obyčajné „to som ja“. A myslím, že sú tu viaceré narážky na to, aby Peter pochopil a my všetci spolu s ním: „Kto je Ježiš.“
„On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi.“ Toto je zaujímavý detail. Peter nekráča po vode sám od seba. Ježiš iba povie: „Poď.“ A Peter môže urobiť to, čo robí Ježiš. Tým sa ukazuje rozdiel: Ježiš má moc nad morom sám od seba; Peter ju má iba účasťou na Ježišovom povolaní. To je židovský spôsob rozprávania o autorite. Prorok môže konať mimoriadne veci, ale moc nepramení z neho. Je odvodená od Boha.
„Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Tu sa dej presúva z vody na vieru. Peter pred chvíľou pozeral na Ježiša. Teraz pozerá na: vietor. To je psychologicky veľmi presné. Ale židovský význam je ešte hlbší. Biblická viera znamená: dôverovať Bohu uprostred chaosu. More = chaos. Vietor = sila proti človeku. Ježiš = ten, kto stojí nad týmto chaosom. Peter začne klesať vo chvíli, keď jeho dôvera prestane byť sústredená na Ježiša.
„Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ Tu máme veľmi krásny detail: Ježiš najprv zachraňuje, až potom napomína.
„Hneď vystrel ruku.“ To je veľmi dôležité pre pochopenie Ježišovho milosrdenstva. Petra nenazýva neveriacim, ale maloverným. Peter vieru má. Len je malá a nestabilná. Biblická viera nie je predovšetkým súhlas s určitým tvrdením, ale súvisí so spoľahlivosťou, pevnosťou, dôverou v Boha. Peter teda nezačína klesať preto, že by mu chýbala „správna teória“. Klesá preto, že prestáva dôverovať tomu, komu pred chvíľou dôveroval.
„A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol.“ Keď Ježiš nastúpi do lode: „vietor utíchol.“ To opäť pripomína žalmy. Ž 107,28–29: Boh počuje volanie námorníkov a „utíši búrku do ticha“. Podobný motív máme aj v Ž 89,10, kde Boh vládne nad morom. Matúš teda svojimi obrazmi hovorí: To, čo Izrael pozná ako vládu Boha nad morom, sa teraz odohráva prostredníctvom Ježiša.
Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!““ Klaňali sa mu ako Bohu. Matúš rozpráva príbeh, v ktorom Ježiš kráča po veľkých vodách. Tak vzniká otázka, ktorú si mal položiť židovský čitateľ, ale aj my dnes: Ak iba Boh vládne nad morom, čo nám Ježiš vlastne ukazuje o sebe? A práve preto je posledná reakcia učeníkov taká dôležitá: „Naozaj si Boží Syn.“