V prvom čítaní počujeme, ako sám Pán radí prorokovi Samuelovi, ako má preľstiť Saula. Je rozdiel medzi klamstvom a ľsťou. Klamstvo je vždy hriechom a definujeme ho, ako nespravodlivosť voči blížnemu, ale lesť je morálne prípustná, ak mi pomôže uskutočniť nejaké dobro. V obidvoch prípadoch človek nehovorí pravdu a predsa je v tom rozdiel. Je rozdiel, či moje zastieranie pravdy niekoho ochraňuje, alebo mu ubližuje. Sám som to často zažíval počas výsluchov na ŠTB. Chceli ma dohnať k tomu, aby som sa cítil vinný, pretože im nehovorím pravdu. Tak som im raz povedal: „Pravdu, ktorou je Kristus, som Vám povedal a na ostatné nemáte nárok.“
V dnešnom čítaní z Prvej knihy Samuelovej sme počuli Boží výrok: „Nehľaď na jeho tvár, ani na výšku postavy; tohto som si nevybral. Ja nehľadím ako človek. Človek vidí iba vonkajšok, ale Pán vidí do srdca.“ Ako nás vidí Boh? Je pravdou to, čo hovorí Božie Slovo, že my dokážeme postrehnúť vonkajšie veci. Samuel začal vyberať nového kráľa podľa všeobecne platných ľudských kritérií. Radšej staršieho, vyššieho a silnejšieho, možno ľudský chytrého. Kráľ Šaul bol tiež vyššej postavy a nám sa zdá, že kto je vyšší a silnejší, skôr dokáže vládnuť a má autoritu. Ale vidíme, že Boh si vyvolil toho, s ktorým sa vôbec nerátalo, ktorého nezamýšľali vôbec pozvať na tento výber. Boh vyberá človeka mladšieho a nízkej postavy, dokonca milého vzhľadu, človeka, ktorý vôbec nenaháňa strach.
Božie Slovo odhaľuje, že Boh hľadí do srdca. Aj na iných miestach je Dávid označený, ako „muž podľa Božieho srdca“ a to napriek tomu, že zhrešil. V čom spočívala táto krása Dávidovho srdca? Možno aj v schopnosti vidieť svoj hriech a ochote priznať ho. Keď som čítal jeho príbehy, tak som žasol nad jeho úctou k Hospodinovmu Pomazanému (Šaulovi) a vôbec nad jeho postojmi voči svojím nepriateľom. Pretože poznal svoj hriech, dokázal chápať aj svojich nepriateľov. Otcovia hovorievali: „Kto vidí svoj hriech, je na tom lepšie, ako ten, kto videl anjela.“