„Keď Ježiš ešte hovoril, pozval ho istý farizej k sebe na obed. On šiel a zaujal miesto pri stole.” Dnešné evanjelium nám predkladá pred oči stretnutie Ježiša s farizejom. Kto sú to farizeji? Farizeji neboli nejakými druhoradými veriacimi. Boli to najhorlivejší a najnábožnejší ľudia v židovskom náboženskom prostredí Ježišovej doby. Nesmieme si ich predstavovať ako nejaký odpad. Žili svoju nábožnosť tak, ako to najlepšie dokázali. Patrili medzi nich mnohí významní ľudia. Do príchodu Pána Ježiša na svet to vlastne ináč ani nebolo možné. V tomto zmysle môžeme farizeja definovať ako človeka, ktorý sa snaží viesť duchovný život čiste z vlastných síl. Žije nábožne podľa seba, pre seba a zo svojich vlastných síl. Nepočíta s mocou, ktorú prináša Ježiš. Pretože sa na všetko díva cez seba, je spokojný sám zo sebou a neprijíma kritiku ani z Božej ani z ľudskej strany. Pán Ježiš na jednom mieste Jánovho evanjelia hovorí: „Keby som nebol prišiel a nebol im hovoril, nemali by hriech. Ale teraz nemajú výhovorku pre svoj hriech. Kto nenávidí mňa, nenávidí aj môjho Otca. Keby som nebol medzi nimi konal skutky, aké nik iný nekonal, nemali by hriech. Ale teraz videli a znenávideli aj mňa aj môjho Otca.“ (Jn 15,22-24) Ich hriech spočíval v tom, že neuverili v Ježiša a neprijali ho, dokonca ho v nenávisti odmietli.
Pozvanie na obed bolo zároveň pozvaním na debatu. Farizej pozval Ježiša ako niekoho, kto je odkázaný na jeho „dobrý skutok“. Neprijal ho ako svojho Pána, ale ho posudzoval a kritizoval. „A farizej sa divil, keď zbadal, že si pred jedením neumyl ruky.” Diviť sa možno všelijako. Údiv môže vyústiť v otázku a je možné začať viesť dialóg. Pravdepodobne v jeho údive bolo skôr pohŕdanie a odsúdenie, môžeme tak usudzovať z reakcie Pána Ježiša. Pre farizeja vôbec nebolo dôležité, aké má Ježiš ruky, či čisté a či špinavé. Pre neho bolo dôležité za každú cenu zachovať predpis. Nie zmysel zákona, ale uskutočniť obrad.
Reakcia Pána Ježiša na tento „dobrý skutok“ sa nám zdá neprimerane prísna. Namiesto toho, aby chudobný Ježiš ticho požíval jeho milodar. Ježiš sa hnevá a doslova nadáva do hlupákov. Chová sa ako urazený kráľ. Prosím vás nikdy nerobte Bohu láskavosť. On chce od vás lásku. Ten, ktorý stojí pred tebou v chudobnom, je tvoj Kristus a ty mu len vraciaš, čo dlhuješ. Ozajstné dobré skutky sú ovocím vnútornej premeny človeka. Sv. Pavol hovorí: „Prinášajte ovocie dobrých skutkov.“ A na inom mieste: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“ (Ef 2,8-10) Boh je tak dobrý, že nám ešte aj pripravil dobré skutky, ktoré máme konať.
„Preto mu Pán povedal: „Vy, farizeji, čistíte čašu a misu zvonka, ale vaše vnútro je plné lúpeže a zloby. Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro?” Práve táto myšlienka a výtka Pane Ježiša ukazuje riešenie problému farizejstva. Problém farizejstva je hriešne vnútro, hriešná duša, hriešne bytie. Sv. Pavol hovorí o bezbožnosti a z toho prameniacej bezmocnosti človeka bez Krista. Rast tela, svojho vonkajšku, prijímame akosi samozrejme z Božích rúk, ale rast duše svojho vnútra, chceme uskutočňovať vlastnými silami, namiesto toho, aby sme prijímali toho, ktorý je dušou našej duše a Životom nášho života. Duša rastie z Ducha Božieho. Duša sa živí, každým Slovom, ktoré vychádza z Božích úst. Duše sa živí Vteleným Božím Slovom, Kristom. „Veď ste sa znovuzrodili nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: Božím slovom, živým a večným.“ (1 Pt 1,23) Človek z vlastných síl je schopný umývať len vonkajšok čase, zohľadniť svoje chovanie, svoje vystupovanie, dokáže byť slušným človekom, ale skutočná dobrota je z Boha,
„Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro.” Dedičný hriech je práve v tom, že človek zobral svoj život do vlastných rúk a odmietol Božie Slovo – Ježiša Krista, ako životodárnu normu pre svoj život. Naša premena a naša spása závisí od našej odovzdanosti. Panna Mária – prvá kresťanka, nás učí modliť sa: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova!” Božie Slovo je živé a účinné. Boh všetko, čo hovorí, aj koná.
V závere počujeme: „Ale, čo je vnútri, rozdajte ako almužnu a všetko vám bude čisté!“ Český ekumenicky preklad prekladá tento výrok takto: „Rozdajte chudobným, čo je v misách, a hľa, všetko vám bude čisté.” Možno, že ten obed, na ktorý bol Ježiš pozvaný, bol obedom boháčov, ktorí presýtení čakali, čo senzačné im povie, tento uzdravovateľ. Ježiš im ukazuje, čo skutočne očisťuje človeka v Božích očiach. Nie obrad umývania rúk, ani rituálne kúpanie, ale milosrdenstvo a láska očisťuje človeka v jeho hĺbke. Farizej pozval Ježiša a Ježiš sa zachoval zvláštne, ostro, práve tak ako Božie Slovo, ktoré je živé a účinné, ale aj ostré ako dvojsečný meč. Môže sa stať aj nám, že ak pozveme Ježiša, On nás nepochváli ale z javí nám aký neporiadok v sebe nosíme a začne náš život usporiadavat’ podľa svojej predstavy. Neprotivme sa mu. Lebo Ježišov hnev je cennejší ako falošná láska toho sveta. On aj keď karhá a napomína, aj keď šľahá a trestá, miluje nás skutočnou lásku. Boh stvoril vnútro aj vonkajšok. On je Pánom obidvoch. Modlime sa k nemu za svoju vnútornú zmenu: „Bože, stvor vo mne srdce čisté a obnov vo mne Ducha pevného”. Boh to môže v tebe urobiť, keď to ty skutočne budeš chcieť a budeš po tom túžiť.