Skôr ako sa budeme zamýšľať nad zázračným chodením apoštola Petra po hladine jazera, vyrozprávam vám jeden skutočný príbeh. Táto udalosť sa odohrala v Kórei. Istého dňa pani Chin usporiadala jednu mládežnícku konferenciu na hore Sangap. V tom čase bohato pršalo a mnohé rieky boli rozvodnené. Jedna malá skupinka mladých ľudí sa chcela dostať na spomínanú konferenciu. Keď prišli k rieke videli, že voda veľmi stúpla a zobrala aj mosty. Žiaden brod a žiaden most neexistoval a tak väčšina z nich sa vrátila domov. Ale tri dievčatá sa spojili a povedali „Prečo by sme nemohli prebrodiť rieku? Aj apoštol Peter chodil po hladine vody. Boh Petrov je aj naším Bohom. Naša viera v Pána Ježiša je snáď rovnako silná ako bola Petrova. Prebrodíme rieku vlastnými nohami.“ Hladina rieky bola veľmi vysoká. Tieto tri dievčatá pokľakli na breh, zopäli ruky k modlitbe a citovali zo slova Božieho udalosť Petrovho chodenia po vode a vyznali, že majú tú istú vieru. Potom nahlas vykríkli a pred očami tých, ktorí stáli na brehu rieky sa pustili rieku prebrodiť. V tom okamihu ich uchvátila obrovská vlna a odniesla. O tri dni, vylovili ich mŕtve telá z mora.
Tento príbeh ohromne zapôsobil v celej Kórei. Nekresťanské noviny informovali o prípade rozsiahlymi článkami: „Ich Boh ich nezachránil!“ Medzi veriacimi nastalo zdesenie: „Prečo Boh nekonal podľa ich viery? Kde sa stala chyba v tomto prípade.
Naša viera sa môže viazať len na Boží prísľub. Božie Slovo nikde nesľubuje, že pre veriacich v Krista nebudú platiť fyzikálne zákony. Viera apoštola Petra, ktorá spôsobila ten veľký zázrak chodenia po vode, sa viaže na Ježišovu výzvu: „Poď!“
Najprv je Petrova prosba, modlitba. Prosba o rozpoznanie Ježiša. Prosba o znamenie viery: „Pane, ak si to ty, rozkáž mi prísť k tebe po vode!“ Keby Pán Ježiš nevyslyšal túto Petrovu prosbu a neodpovedal na ňu svojím „Poď!“, vydať sa na cestu bez Pánovho pozvania by bolo nerozumné šialenstvo. A práve takejto chyby sa dopustili tieto tri dievčatá. V evanjeliu nikde nie je miesto, ktoré by veriacim dávalo právo chodiť po vode, alebo ich k tomu vyzývalo. Petrovo chodenie je odpoveďou na konkrétne Božie pozvanie. Toto pozvanie k nejakému zázračnému činu sa po grécky nazýva Réma, na rozdiel od všeobecného Božieho Slova, ktoré označujeme termínom Logos.
Viera je vzťahom ku Slovu Božiemu. Zázrak sa deje tam, kde sa viera môže oprieť o konkrétne Božie pozvanie. Toto Božie pozvanie a umocnenie získava človek na modlitbe. Réma sa získava na modlitbe a žiaden zázrak sa nedeje bez tohto Božieho umocnenia človeka.
Keď sa naša viera môže oprieť o Božie pozvanie, potom je možné aj chodiť po vode. Chodenie po vode je akýmsi obrazom toho, čo viera je. Veriaci skrze svoju vieru prejdú a prežijú aj tam, kde sa druhí utopia. Možno by nám apoštol Peter dal ešte jednu radu. To, čo neskôr napísal vo svojom liste: „Majte oči upreté na Ježiša, ktorý je pôvodca a zavŕšiteľ našej viery.“ Peter z vlastnej skúsenosti vedel, že dokiaľ sa díval na Ježiša, kráčal po vode. Až vtedy sa začal topiť, keď prestal upierať oči na vzor Ježiša.
Zážitok viery a zázraku nakoniec môže ústiť k vyznaniu viery: „Naozaj si Boží Syn!“