Sv. František vo výklade k Otčenášu, hovorí Bohu: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom; a pretože nedokážeme odpustiť úplne, nauč nás, Pane, odpúšťať úplne, aby sme pre tvoju lásku dokázali opravdivo milovať svojich nepriateľov a zbožne sa za nich modliť, aby sme nikomu neodplácali zlým a zlé a snažili sa kvôli tebe pomáhať všetkým.“
Keď sme hovorili o viere, hovorili sme aj o tom, že skôr ako budeme schopní skutočnej viery, musíme odpustiť. Hovorili sme u uzavretosti hriešnika voči Bohu i blížnym. Viera je otvorenosťou duše, ktorá umožňuje prijímanie a rast. Teda odpustenie nie je len možnosťou, ale nutnosťou. Je to požiadavka samotného Boha. Najprv sa zamyslime: „Komu máme odpustiť?“ Predovšetkým tým, ktorí nám ublížili, ale aj tým, o ktorých si to len myslíme. Do kategórie tých, o ktorých si to myslíme, môžu patriť všetci, počnúc Bohom a končiac sebou samým. Môžeme byť nahnevaní na Boha, že nás stvoril s určitými danosťami, že nás vsadil do určitého prostredia a času, s ktorými nechceme súhlasiť. Môžeme sa hnevať, že určité veci v našom živote dopustil, veď „bez jeho vôle sa nám ani vlas na hlave neskriví“. Tu môže byť základná forma zranenia a neodpustenia.
V evanjeliu kladie apoštol Peter Ježišovi otázku: Dokedy máme odpúšťať a kedy už nemusíme. Pán Ježiš odpovedá podobenstvom, ktoré odhaľuje našu situáciu vo vzťahu k Bohu, ktorý nám odpúšťa ustavične. 10.000 talentov predstavovalo v tej dobe ročný národný dôchodok celej Palestíny. 100 denárov je výplata za sto pracovných dní. Mohli by sme povedať výplata za štyri mesiace. Určite je táto výplata veľkou sumou, ale je nezrovnateľne malá, ak ju porovnáme s ročným národným dôchodkom. Kráľ v tomto podobenstve predstavuje Boha, ktorý nám odpúšťa nesmierne dlžoby zo svojej dobroty. A nielen odpúšťa, ale prepúšťa na slobodu otrokov. Boh sám je vzorom odpúšťania. Tak ako to vidíme v okamžiku Ježišovej popravy na kríži. Boh z najväčšieho zločinu v ľudských dejinách robí prameň odpustenia a vykúpenia. Robí tak preto, lebo je Dobrý. Robí tak z dobroty svojho srdca. A chce, aby sme ho nasledovali.
Problém odpustenia je stále aktuálna téma a my všetci sa musíme naučiť odpúšťať na úrovni svojho srdca. To, čo často nazývame odpustením, je len snahou zabudnúť na to, čo sa stalo. Také odpustenie funguje len dotiaľ, kým nám niekto danú vec nepripomenie. V srdci zostáva po každej zlej skúsenosti bolesť, ktorá vždy znovu oživne, keď si na danú udalosť a ľudí, ktorí v nej hrali svoju rolu, spomenieme. Život nás usvedčuje, že my sami odkázaní len na seba, nevieme takto zo srdca odpustiť. Odpustenie je podmienka nášho uzdravenia a našej Spásy. Sirach hovorí: „Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý?“ Existuje reálna spojitosť medzi odpustením a uzdravením človeka. Je to skúsenosť, s ktorou sa stretávame v pastorácii i v medicíne.
Aby sme dokázali odpustiť musíme sa na svoj život pozrieť očami viery. Tak ako to robí Jozef syn Jakubov. Bratia mu spôsobili mnoho zla, predali ho do otroctva a on sa riadením Božím stal záchrancom Egypta. Keď sa dal spoznať svojím bratom, zľakli sa a boli zhrození a čakali spravodlivý trest. On sa im však namiesto toho milo prihovoril: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali nažive. Preto ma Boh poslal pred vami, aby váš rod zachoval na zemi a aby ho mimoriadnym zásahom zachoval pri živote. A takto nie vy ste ma sem poslali, lež Boh… Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom.“ Jozef sa na svoj život díva očami viery. Za svojimi negatívnymi zážitkami začína vnímať Boží prst a Božiu múdrosť. A dôležitý je výsledok a ten je jednoznačne pozitívny.
Viera nám hovorí, že náš život nie je zhlukom náhodilostí a nezmyslov, ale že sme predmetom výchovy Boha, ktorý svoju pozornosť upriamuje na nás, k nášmu dobru. Zranenie prestane bolieť, ak sa na neho začneme dívať očami viery ako na súčasť Božej výchovy. Každé zranenie, ktoré sme zakúsili, nám zjavuje jednu základnú skutočnosť, že nikto nemôže dokonalé naplniť naše očakávania, okrem Boha. Odpustenie nás otvorí viere, ktorá je potrebná ku Spáse. Ak nás zranený život nakoniec vrhne do Božej náruče a my dosiahneme Spásu, dokážeme sa tak ako Jozef povzniesť nad osobné zranenia.
Odpustenie zo srdca je podmienené z našej strany ochotou odpustiť. Samotné slovo odpustiť naznačuje, že máme čosi pustiť. Pustiť pomstu zo svojich rúk. „Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo, lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh)… Pamätaj na zmluvu Najvyššieho a prepáč vinu blížnemu!“ Každá svätá omša nám sprítomňuje zmluvu s Najvyšším, v každej svätej omši vidíme úžasnú mieru Božieho odpustenia, ktorý z Kríža udeľuje Spásu. Zmluva s Najvyšším sa uskutočnila v obetovaní tela a krvi Ježiša Krista. Tu hľadajme silu k odpusteniu. Sv. Ambróz hovorí: „Tento chlieb je odpustením hriechov!“
V 4 kap. v liste Efezanom počujeme výzvu: „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ Aby sme mohli s plnou dôverou pristupovať k Bohu, potrebujeme istotu odpustenia našich hriechov. Viera v odpustenie hriechov je obsiahnutá v Kréde. Odpustenie hriechov je od chvíle Spasiteľovej smrti na kríži skutočnosťou, v ktorú sme vyzvaní veriť a privlastniť si ju vierou. Na tuto udalosť nie je možné sa dívať len ako na historickú skutočnosť, určite hroznú a otriasajúcu, ale existujúcu v dávnej minulosti a nás sa vôbec netýkajúcu. Lebo jeho smrťou bola zložená obeta Bohu za všetkých ľudí a teda aj za nás.
Teológia, na základe Božieho zjavenia tvrdí, že Boh tak veľmi miluje človeka, že by bol ochotný zomrieť za každého človeka osobitne, keby to bolo treba pre naše Vykúpenie. Avšak jedna smrť, smrť Pána Ježiša, pojala nás všetkých a jej účinkom je odpustenie hriechov. Kristova smrť nám prináša odpustenie hriechov, ak svoje hriechy vyznáme, ľutujeme a vierou si privlastním túto milosť. Je to najzákladnejšia skutočnosť Nového Zákona. Ospravedlnenie z viery je počiatok nadprirodzeného živote stále aktuálny vo sviatosti krstu a pokánia. Ježiš robí zo zla obeť a táto obeť sa Bohu páči. Ježiš svojou dobrovoľnosťou dal týmto skutočnostiam iný zmysel. Boh Otec to všetko premyslel na dobro. Teda ak máme pred očami taký vynikajúci príklad a keď si uvedomíme, že celý svet stojí na Božom odpustení, tak odpustiť nie je ťažké. Boh je predovšetkým Milovník, ktorý chce byť milovaný, nie obávaný a uzmierovaný.
Ovocím tohto všetkého má byť naša láska a vďačnosť. Dokiaľ sa človek nezastaví pred tak veľkou láskou Boha, dokiaľ neuverí, že Boh zničil všetky jeho hriechy, dovtedy nedôjde k podstate kresťanstva. Treba totiž vážne pristupovať ku skutočnosti odpustenia hriechov. Niet človeka, nech by bol akokoľvek zlý a akokoľvek sa previnil, čo by s istotou nemohol dúfať v odpustenie hriechov, ak je jeho pokánie úprimné. Kristus, ktorý umrel za všetkých ľudí, chce, aby v jeho Cirkvi vždy boli otvorené brány odpustenia pre každého, kto sa odvracia od hriechu.
Tu je treba poznamenať, že štýl nášho katolíckeho života zaťažilo určité nedorozumenie ohľadom sviatosti pokánia. Panuje názor, že odpustenie hriechov sa nadobudne jedine počas svätej spovede, ale cirkevné učenie pozná i iné cesty k odpusteniu hriechov. Mnohí ľudia si myslia, že dokiaľ sa nevyspovedajú, že dovtedy musia žiť v hriechu. Avšak zatiaľ je pravdou, že dokonalá ľútosť zmýva hriech ihneď a my nemáme čakať ä zotrvávať v hriešnom stave, ale máme sa ihneď snažiť o túto ľútosť. Tiež sa často vyskytuje nerozlišovanie závažnosti hriechu. Iným javom sú obavy mnohých ľudí už po spovedi: Či som všetko povedal? Či ma kňaz správne počul a pochopil? A možno som to mal inakšie formulovať? Ľudia úzkostliví bývajú niekedy po spovedi nekľudnejší oko pred ňou. Chceli by opravovať, znovu sa spovedať, po prípade urobiť si generálnu spoveď. A toto všetko preto, lebo v podstate neveria v odpustenie hriechov vo sviatosti pokánia.
Prizrime sa dôsledkom tejto nevery. Ak si je kresťan stále vedomý, že žije v hriechu, či sa v jeho živote môže prejaviť radosť, sila, pokoj, či môže vydávať svedectvo, či môže vravieť ako súčasníci Pána Ježiša: „Prišiel Kristus Spasiteľ, odpustil nám hriechy, všetky problémy sú riešiteľné!“. Až keď človek skutočne uverí v odpustenie svojich hriechov, bude ako ten, ktorý našiel veľký poklad, ako žena, ktorá našla stratenú drachmu, bude volať: „Tešte sa spolu so mnou!“ Priemerný veriaci katolík našich čias má ďaleko k takémuto postoju. Nedovoľuje mu to vedomie hriechu. Chcel by toto bremeno zo seba zhodiť, začína sa ospravedlňovať pred sebou, pred Pánom Bohom, ospravedlňuje sa tým, že všetci tak robia, že kňazi zveličujú, že to vôbec nie je hriech. Systematický zahlušuje svoje svedomie, stáva sa necitlivý na hriech. Popretie hriechu je dnes znakom doby. Ale Boh nás svojím slovom stále usvedčuje.
Treba sa nám poučiť od odlúčených bratov, ktorí často prichádzajú k nám so živým svedectvom viery v odpustenie hriechov, aby nám pripomenuli to, čo bolo a je v tradícii katolíckej cirkvi. Vieme z katechizmu, že dokonalá ľútosť vedie k odpusteniu hriechov, že nemáme s touto ľútosťou čakať až do spovede, ale máme sa hneď snažiť v sebe obnoviť priateľstvo s Bohom skrze ľútosť. Vo svätej spovedi, ktorú musíme pri ťažkých hriechoch napriek svojej ľútosti absolvovať, nejde o opravu odpustenie, ale o zmierenie s cirkvou, so spoločenstvom veriacich. Sviatostná spoveď nás zaväzuje v prípade ťažkých hriechov. Keď v duchu hlbokej viery vyriešime problém hriechu, náš kresťanský život bude plný radosti, pokoja a môže sa stať prameňom nášho svedectva.
V snahe o úplne odpustenie musíme ísť ešte ďalej. Musíme sa snažiť odpúšťať tou istou mierou, akou my sami potrebujeme odpustenie. Boh nám odpúšťa neporovnateľne viac, ako sa žiada od nás odpustiť. Každý hriech, ktorým nám ktosi ublížil, sa dotkol nielen nás, ale samotného Krista, ktorý sa s nami úplne solidarizuje. Pán Ježiš na kríži nehovorí: „Otče, odpúšťam im!“ ale prosí „Otče, odpusť im!“. Teda aj my máme prosiť Boha, aby On sám v nás odpustil. Znakom skutočného odpustenia je schopnosť zbožne sa modliť za tých, ktorí nám ublížili. V tejto modlitbe sa naša rana mení na prameň súcitu. Viac nás trápi to, že bol porušený Boží zákon, ako skutočnosť, že bolo ublížené práve nám. Keď prijímame Ježiša do svojich sŕdc, prežívame čosi nové: premieňajúcu moc jeho života. V našej hĺbke je zdroj nesmiernej Božej dobroty a ide o to, aby sme sa učili reagovať z tejto Božej hĺbky v našom srdci a nie zo svojho hriešneho ľudského povrchu.
Máme byť k sebe navzájom láskaví a milosrdní. Katechizmus nás poučuje, že vôľa človeka sa naklonila ku zlu a predsa má naša vôľa úžasnú schopnosť, rozkázať sama sebe, človek nemusí konať zlo, ku ktorému ho tiahne narušená prirodzenosť, ale v každej chvíli sa dokáže riadiť Božím príkazom, ak to skutočne chce. Čiže hoci sme od prirodzenosti zlí, môžeme byť Božou milosťou milosrdní a láskaví, ak to naozaj chceme. Základom týchto čností je Božie odpustenie, na ktorom sú obidve budované.
Sv. František nás poučuje: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Ak to nieje možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomito vykonať uložené pokánie. Keď však nemôžu práve vyhľadať kňaza, potom môžu vyznať hriechy niektorému bratovi, ako hovorí apoštol Jakub: „Vyznávajte sa navzájom zo svojich hriechov.“ (Jak 5,16). Napriek tomu sa však nesmú prestať obracať na kňaza, pretože moc zadržovať a odpúšťať hriechy majú len kňazi. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný“, a „toto robte na moju pamiatku.“