Keď prichádza nový človek na svet, keď sa v okamihu počatia objaví nová bytosť, prináša si so sebou úžasný Boží dar. Psychológia ho nazýva „prvotná dôvera“. Základný postoj novovzniknutej ľudskej bytosti môžeme nazvať „dôvera – viera“.
Viera sa tu javí, ako najzákladnejší pozitívny vzťah ku skutočnosti, do ktorej sme svojím počatím vstúpili.
Aj tento fakt nasvedčuje tomu, že sme stvorení pre Dobro. Dobro je pre nás normálne a samozrejme, na Dobro sme nastavení, po Dobre túžime. Viera, ktorú Boh od nás očakáva, predpokladá Dobro a skúsenosť Dobra posilňuje vieru. Boh je Absolútne Dobro a všetky jeho diela sú dobré. Človek nebol stvorený s pancierom.
Prvotná dôvera spôsobuje, že naša duša je úplne obnažená a priechodná. Bez tohto základného pozitívneho postoja by v nás neexistovala žiadna otvorenosť a žiadne prijímanie. A vieme, ako je zvlášť rozvíjajúci sa život, odkázaný na prijímanie. Dokiaľ je tu viera, je tu aj otvorenosť a je tu schopnosť prijímať.
To, čo na prvý pohľad vyzerá ako duchovná úvaha, sa týka tých najzákladnejších skutočností ako dýchanie, pitie materského mlieka, prijímanie potravy, uvoľnenosť v náruči matky, otca, ale aj vzdelávania a rastu. V tomto zmysle môžeme vieru definovať ako bytostnú otvorenosť, ktorá umožňuje prijímanie a z neho vyplývajúci rast.
Čo myslíte, kedy človek začne strácať tento stav prvotnej dôvery? Keď sa v niečom sklame, keď ho niečo poraní. Poslúžme si príkladom: Malé dieťa si veselo behá s bosými nohami po lúke dokiaľ sa nezraní. Po takejto skúsenosti sa začne obúvať.
To, čo materiálne vyjadrí obuv sa v duši rodí zo strachu, ktorý je opakom dôvery. Každá skúsenosť so zlom umenšuje základnú schopnosť veriť. Človek sa začne uzatvárať, vytvára si určitý pancier.
Neodpustenie je tiež určitou formou panciera, ktorý si človek nasadil zo strachu. Pancier zamýšľaný pôvodne len kvôli jednému sa stáva prekážkou v komunikácii so všetkými. Človek ako uzatvorená bytosť nie je priechodný ani pre Boha.
Skrze nepriechodné bytie nemôže prúdiť Láska, čo je mu na škodu, pretože človek je určený k tomu a to ho oblažuje, keď cez jeho srdce prúdi Božia Láska. Chápeme už ako spolu úzko súvisí viera a odpustenie, teda náš najzákladnejší vzťah k Univerzu a náš defektný vzťah k blížnemu.
V evanjeliu sv. Jána nás Pán Ježiš vyzýva k odvahe: „Nech sa vám srdce nevzrušuje!“ V staršom preklade bolo: „nech sa vám srdce nestrachuje“. Teda ide tu o akési rozrušenie srdca zo strachu. Strach, ktorý zasahuje srdce človeka.
Základný zážitok väčšiny ľudí žijúcich na tomto svete je strach. U neveriacich je to existenčný strach z možného chaosu. U veriacich niekedy ešte väčší strach z Boha. Bojíme sa Boha. Chýba nám základná dôvera v nášho Stvoriteľa.
Prítomnosť, ktorú svojou mocou takisto tvorí a drží v existencii Boh a ktorú kazí len náš hriech, prežívame s určitou dôverou ako dobro. Ako príklad nám môže poslúžiť postoj k vlastnému životu. Milujeme svoj život a dobrovoľne by sme sa ho nevzdali.
Ale je zvláštne, že sa obávame Večnosti, ktorú nám celú pripravuje Ten, ktorý sám je Život. Tento strach je dôsledok prvotného hriechu. Namiesto viery, lásky a vďačnosti sa objavuje strach. Po hriechu vnímame nádheru Boha ako hrôzu. Pán Ježiš nás vyzýva, aby sme sa zbavili strachu. Strach je na opačnej strane ako viera a láska. Dokonalá láska vyháňa strach.
Hoci človek, tak ako vyšiel z Božích rúk, bol obdarený prvotnou dôverou a všeobecnou láskou, hriech v jeho duši zatemnil obraz Boha a začal sa v ňom objavovať strach.
Človek od chvíle, ako zhrešil, nemá žiadnu istotu. Svet, do akého sme sa narodili ako dedičia Adama, má tendenciu nivočiť našu vieru, nádej i lásku. Keď si porovnáme, koľko bolo chvíľ „pohody viery“, zistíme, že prevahu majú tie, ktoré by sme mohli označiť slovom „obava“.
Hriech viedol k zážitku zla, ktorý spôsobil, že sa ľudská bytosť obrnila. Sv. Augustín výstižne definuje hriešnika ako „homo incurvatis in se“, teda človek skrútený do seba, do seba uzatvorený.
Viera ako otvorenosť je nutná k uzdraveniu tejto do seba uzatvorenej bytosti. Pán Ježiš hovorí o podmienke, ktorú je potrebné splniť, aby sa naša schopnosť viery uzdravila a tá sa týka odpustenia.
Ježiš sa nás pýta: „Veríte v Boha?“ Naozaj veríme v Boha a chováme sa podľa toho? Viera v Boha je predovšetkým vierou v Rozumný a Vedomý základ všetkého.
Na počiatku nestojí materiálny a nevedomý chaos ale Vrcholne Rozumné a Osobné, dokonca môžeme povedať Nadosobné, Vedomé Bytie.
Hmotný vesmír nás postupne privádza ku stretnutiu tvárou v tvár s Bohom, k uvedomeniu si Boha. Hmotný vesmír je abecedou, ktorou sa vyslovuje Absolútny Duch. Putujeme od hmoty k duchu. Je potrebné čítať v knihe stvorenia, aby sme poznali Stvoriteľa. Hmotný vesmír je podobenstvom Boha.
Slovo „viera“ v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, ma i taký význam, ako „nechať sa viesť“, „nechať sa riadiť“. Evanjelium hovorí o zrieknutí sa seba vlastnenia, darovaní sa Kristovi.
Je to opačný postoj aký zaujal Adam v Raji, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, že si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, že si bude žiť len podľa seba a pre seba.
Základný hriech Adamov bol v tom, že prestal dôverovať Bohu, že uveril satanovi, ktorý znesvätil Božie meno. Naša základná spravodlivosť začína práve tam, kde Boha prestávame podozrievať zo zla.
Zaťažení západným myslením často chápeme vieru len ako určitý rozumový úsudok o existencii Boha. Dá sa hovoriť o filozofickej viere, ktorú by sme mohli vyjadriť takto: „Skúmal som prírodné vedy a dospel som k záveru, že niečo musí byť nad nami.“ Stopy Boha v prírode nás vedú k presvedčeniu o existencii Boha.
Takáto čiste špekulatívna viera, založená len na ľudskom rozumovom úsudku, nie je ešte vierou v zmysle Písma. Taká viera má malý vplyv na osobný život. Nie je ešte vierou, ktorú prejavil Abrahám, keď „uveril Bohu a bolo mu to počítane za spravodlivosť“.
Často máme akúsi teologickú vieru, ktorú vyjadríme vyznaním teologických právd (Krédom), ale viera je čosi omnoho širšie. Zabúda sa na to, že predmetom viery je Božie Slovo a spôsob prijatia je istota.
Katolícke náuka o viere výrazne potvrdzuje, že viera sa vo svojej podstate spája s istotou. Logické uvažovanie o procese viery by sme mohli vyjadriť takto:
„Boh niečo povedal. To, čo povedal je predmetom viery. Boh je Svätý, preto neklame, je Vševediaci, preto sa nemýli. Ak vieme o niečom, že to povedal Boh, tak náš postoj voči tomu sa môže prejaviť len vierou, ktorá nepripúšťa pochybnosť. Keby sme si pripustili pochybnosť, odmietli by sme autoritu Boha.
V tomto zmysle je pochybnosť hriechom, lebo pochybujeme, či Boh svoje Slovo dodrží. Samozrejme, môžu existovať pochybnosti iného druhu: „Či to naozaj Boh povedal? Či som tomu dobre rozumel?“
Naše pochybnosti sa obyčajne netýkajú právd viery. Pochybnosti sa objavujú v momente, keď máme dať odpoveď na otázku: „Veríš tomu, že ťa Boh skutočne miluje, a tak veľmi ťa miluje, že sa za teba obetoval a že ti je v každej chvíli ochotný odpustiť hriechy, keď sa k nemu s ľútosťou obrátiš?“
Môžeme si túto základnú otázku položiť aj iným spôsobom: „Veríš v Lásku? Očakávaš Dobro? Očakávaš splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Pána Ježiša Krista?“ Hlavným problémom viery je uveriť v Lásku. Uveriť v radostnú zvesť o milujúcom Bohu.
Uveriť v Lásku, byť presvedčený o Láske, hlásať túto vieru, to je naša základná úloha. Uveriť v Božiu lásku k sebe samému, uveriť v Božiu lásku ku všetkým ľuďom, v lásku, ktorá spôsobila, že sa Boh pre nás obetoval a spojil sa s ľudskou prirodzenosťou.
Vidíme teda, že základom kresťanského života je viera, ktorá si je istá tým, čo verí. Takáto viera je Božím darom, ktorý si môžeme vyprosiť od Boha v modlitbe. Ak sa o takúto vieru oprieme, staneme sa slobodnými od pocitov a tak sa nám podarí uniknúť rôznym krízam, ktoré pochádzajú práve z nášho citového života. Svoj duchovný život začneme budovať na istote Božieho Slova.
Božie Slovo nám umožňuje sa už teraz a tu dívať na svet Božími očami. Tento prístup musíme napr. uplatniť, keď uvažujeme nad blahoslavenstvami.
Blahoslavenstvá prevracajú hodnotenie reality. Musíme si uvedomiť, že ten, kto ich vyhlasuje, je Syn Boží a nehlása nejakú neoverenú teóriu o posune hodnôt v posmrtnom živote, ale učí s istotou to, čo vidí u Otca. Blahoslavenstvá len vtedy môžu v našom živote priniesť úrodu, keď ich prijmeme s istotou viery nie ako ľudskú domnienku ale ako Slovo Boha.
Vierou si môžeme aj my prisvojiť tento Boží pohľad a v nádeji sa tešiť tam, kde svet nachádza len dôvod k plaču.
Viera je osobné, bytostné priľnutie celého človeka k Bohu, ktorý sa zjavuje. Viera vyžaduje, aby človek rozumom i vôľou prijal zjavenie, ktoré Boh uskutočnil svojimi činmi a svojimi slovami.
„Veriť“ sa preto vzťahuje ku dvom skutočnostiam: k osobe a k pravde: k pravde kvôli dôvere, ktorú má človek k osobe, ktorá ju dosvedčuje.
Avšak v kresťanskej viere ide ešte o väčšiu otvorenosť ako je schopnosť uveriť Slovu. Ide o bytostnú otvorenosť voči Božiemu Duchu. Ide o to, stať sa priechodným, priestupným pre Boha. Prijať do seba Kristovu plnosť. Ide o vieru ako o privlastnenie si.
Tak to píše sv. Pavol v liste Korinťanom: „Kristus sa podlá vôle Boha stal našou múdrosťou a spravodlivosťou, posvätením a vykúpením.“ (1 Kor 1,30). Kto vierou neprijme Božie Slovo, nemôže prijať ani Ducha. Svätosť je Božou vlastnosťou, človek môže mať na nej účasť, len keď sa otvorí Bohu ako Slovu a Duchu.
Vstupnou bránou do Božieho Kráľovstva je viera. Keby bolo Bohom stanovené, že touto bránou je nevinnosť, alebo nejaká iná čnosť, mohli by sme namietať: „To nie je pre mňa, lebo nemám túto požadovanú čnosť.“ Nám však je ohlasované: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený.“
Do tajomstva Vykúpenia človek vstupuje vierou v evanjelium, vierou v Bohočloveka Ježiša. Jedine Boh má moc utvrdiť nás v duchu blahozvesti o Ježišovi Kristovi. On to robí svojím Slovom, pretože podľa toho istého apoštola „viera je z počutia Slova.
Existuje viera, ktorej sme schopní zo svojej prirodzenosti, ale existuje viera, ktorá je výlučne Božím darom. Človek nie je schopný takto veriť z prirodzených síl. Takáto viera je nám dávaná ako zvláštny dar Ducha Svätého, ako charizma.
O čo ide v „blahozvesti o Božom Synovi“? Ide o základnú pravdu Evanjelia, ktorú nachádzame v Jn 3,16: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Hovorí sa tu o Božej Láske a o viere. Boh je Láska a viera je správna odpoveď.
„A my ho ohlasujeme; každého napomíname a každého vo všetkej múdrosti učíme, aby sme každého človeka urobili dokonalým v Kristovi.“ (Kol 1,28)
Ježiš, Pravý Boh a Dokonalý človek je Cestou, Pravdou i Životom. Je cestou človeka k dokonalosti v spojení s Bohom, je Pravdou o Bohu i človeku a o ich vzájomnom vzťahu, je Vedomým a slobodne prijatým Životom našej duše.
Cena každého človeka je v tom, že skrze prijatie Krista začína naša duša rásť do podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Ak nie je v nás Kristus, tak sa Bohu nepáčime. Ak nežijeme Kristovo Slovo, ak neprijímame jeho telo a krv, nie sme Božie deti, ale sme deťmi zla.
Kristus je Život, Boží Program. V našom ohlasovaní ide o to, aby sme ľudí upozornili na túto užasnú šancu Života, pre ktorú sa treba ale úplne vedome a slobodne rozhodnúť. Toto mohutné Božie účinkovanie sa v nás neprejaví proti našej vôli a bez nášho výslovného súhlasu.
Možno ešte lepšie pochopíme potrebu viery, keď si uvedomíme, že náš Boh je Láska a jeho Stvoriteľské Slovo je Vyznanie.
So stvorením je to podobne, ako keď niekto prinesie svojej milej krásny dar a vyzná jej lásku. Ten krásny dar treba dešifrovať. Ten dar chce čosi povedať.
To, že existujeme vo svete, kde je v podstate o nás postarané, hovorí o Láske. Nie je iná cesta k poznaniu a zážitku Božej lásky, ako viera. Sv. Ján apoštol píše vo svojom liste: „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. My milujeme, pretože On prvý miloval nás.“
Božia láska je ako všadeprítomný vzduch okolo nás. Jeho blahodarný účinok nepocítime, pokiaľ sa nenadýchneme. Ale nádych predpokladá otvorenosť. Viera to je otvorenosť duše, to je nádych Božej lásky. Sv. Anton Paduánský tvrdí, že Láska je dušou viery.
Boh je láska a základná odpoveď na Lásku je viera, uveriť v Lásku. Dokiaľ v ňu neuveríme, nebudeme sa môcť z nej tešiť. Tak to platí medzi ľuďmi a takto to platí aj medzi dušou a Bohom. Viera je ako otvorená náruč duše, bez ktorej nie je možné prežiť priblíženie Boha. Bez viery nie je prijatie a bez prijatia neexistuje objatie a zakúšanie.