Aj v dnešnom podobenstve o „Farizejovi a mýtnikovi v chráme“ Pán Ježiš láme naše zabehnuté istoty. Doteraz sme si mysleli, že sme dobrí veriaci a že máme pevnú vieru. Pred nedávnom sme z úst samotného Ježiša počuli, že keby sme mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by sme nejakému stromu: „Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora“, poslúchol by nás. Ani sme sa o to pre istotu nepokúsili. Z toho vyplýva, že nemáme ani tak malú vieru, ako je horčičné zrnko. A to si hovoríme, že sme veriaci. Podobenstvo o „Farizejovi a mýtnikovi v chráme“ má presného adresáta. Ježiš ho adresuje tým, ktorí si na sebe zakladajú a namýšľajú si, že sú spravodliví a lepší ako ostatní ľudia a ostatnými pohŕdajú. A nám toto podobenstvo zasa berie iný prameň našej sebaistoty. Presvedčenie o tom, že sme lepší ako ostatní ľudia a že práve preto vstúpime do Božieho kráľovstva.
Dnešný príhovor by som mohol začať aj takouto otázkou adresovanou priamo Pánu Ježišovi: „Pane, Ježišu, ty nám chceš tvrdiť, že my, ktorí sme dnes tu vnútri v kostole, nie sme lepší ako tí, ktorí stoja vonku pred kostolom a celú omšu sa zabávajú. Chceš tvrdiť, že sme ako ostatní ľudia, ktorí do kostola nechodia, do zvončeka nedávajú, nepristupujú ku sviatostiam? Myslíš to úplne vážne? A prečo teda chodíme do kostola, aký to má teda zmysel?“ Zmysel je ukrytý možno práve v tom, aby sme to konečne zistili, lebo nikto iní nám to nepovie.
Toto podobenstvo nás usvedčuje aj z toho, že si často zamieňame vieru v Boha a v jeho dobrotu s vierou vo svoju vlastnú dobrotu. My si proste veríme. Veríme, že sme dobrí, že sme lepší ako ostatní ľudia, že Nebeské kráľovstvo je podobné „výberovému konaniu“ a že sa tam dostanú len ti najlepší. A ak to tak nieje, v čom je potom kritérium rozlišovania medzi spravodlivým a nespravodlivým? Na túto otázku odpoviem neskôr.
Čo nám chce naznačiť Pán Ježiš podobenstvom o dvoch modliacich sa ľuďoch. Lebo „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.“ „Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Všetko, čo hovoril farizej bola pravda. On naozaj všetko toto robil, ale toto všetko ho nerobilo lepším človekom. Modlitba farizeja je charakterizovaná spojením, modlil sa „v sebe“. Jeho modlitba sa stále točila okolo neho samého a aj druhých si všímal len natoľko, nakoľko si mohol nimi poslúžiť k obhájeniu svojej spravodlivosti. Neprišiel Boha zvelebovať ani prosiť o milosť, ale prišiel sa ukázať a pochváliť sám sebou.
Azda sa môžeme Ježišovi páčiť, keď máme v sebe toto čudné sebavedomie: „nie som ako ostatní ľudia…”. Farizeji si boli tak istí svojou dokonalosťou vzhľadom na dodržiavanie Zákona, že nepotrebovali Spasiteľa. Túžili po Mesiášovi, ktorý by zmenil vonkajšie okolnosti, aby ešte nerušenejšie mohli uskutočňovať Mojžišov zákon a tak dosiahnuť Nebo. Podľa nich toto bol jediný problém. Nepriaznivý svet. Najdôležitejšia podľa nich bola skutočnosť, aby veriaci neboli rušení v uskutočňovaní prikázaní.
Naproti tomu: „Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Vedomý si svojej skazenosti prosil Boha o milosť. Mýtnik si uvedomoval potrebu milosti. Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Koľko času strávime v zbytočnom zápase s Bohom, so svojím vlastným svedomím, keď sa stále obhajujeme a chceme si dokázať, že nie sme taký, aký sme. Nie je jednoduchšia táto modlitba, táto prosba o milosť, ktorá jediná preráža nebeské oblaky a mieri k Bohu a Boh ju prijíma, pretože modlitba pokorného prenikne oblaky. Kto sa korí Bohu bude láskavo prijatý a jeho prosba vystúpi k oblakom.
Pán Ježiš celým svojím učením ukazuje, že problém človeka je predovšetkým v jeho vnútri. Podľa jeho slov sa človek nestáva lepším, tým čo robí, ale jedine Božou milosťou, ktorá je v prijatí Ježiša. Čo je teda kritériom rozlišovania? Ochota prijať Božiu milosť v Ježišovi. Zaujímavým spôsobom to vyjadruje svätý Pavol v druhom liste Timotejovi: „Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.“ Pán Ježiš chystá veniec spravodlivosti tým, ktorí milujú jeho príchod. Milujete Pánov príchod alebo nemilujete. Očakávate ho a tešíte sa na neho alebo azda ani nie. Potrebujete Spasiteľa, ktorý zasiahne vaše hriešne bytie, alebo si radšej počkáte na nejakého politického mesiáša, ktorý zmení vonkajšie okolnosti vášho života. Myslíte si, že budete lepší až sa zmenia vonkajšie okolnosti. Jedine láska k Bohu nás môže premeniť v lepších ľudí. Kto miluje Ježišov príchod, kto sa zaňho denne modlí, ten vojde do Božieho kráľovstva. A modlí sa za neho ten, kto si začína uvedomovať a priznávať, že bez neho žiadnu dobrotu nevytvorí. A nielen sa za neho modlí, ale ho aj uskutočňuje.
Ako sa dá uskutočňovať jeho príchod? Uskutočňuje jeho príchod ten, kto dovolí, aby Pán Ježiš vo svätom prijímaní k nemu prišiel a urobil poriadok v jeho hriešnej duši. Ide o: „Prijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa!“ Preto je dôležitý jeho príchod a nielen ten definitívny na konci časov, ale ten každodenný vo svätom prijímaní. Sv. prijímanie ma byť podobné manželstvu. A to vzájomnou vydanosťou ale aj trvalosťou. Tak ako sa nám Ježiš dáva, tak sa mu aj my máme odovzdať. Pekne to vo svojej modlitbe vystihuje sv. Ignác z Loyoly: „Vezmi, Pane a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť i rozum a všetku moju vôľu. Čokoľvek mám a čo vlastním, Tvoje je všetko, Pane, Ty si mi to všetko dal, Tebe to, Pane, odovzdávam. Nakladaj s tým úplne podľa svojej vôle. Daruj mi svoju lásku a svoju milosť a to mi postačí.“ Toto je vydanosť, ktorá privedie človeka ku Spáse.
A táto vydanosť musí byť trvalá. Aká je to láska, keď nieje trvalá? Často si zamieňame láskavosť s láskou. Robíme Bohu láskavosť. Raz za rok ho prijmeme. Toto nemá s láskou nič spoločné. Toto je nanajvýš krízové, rozhádané spolužitie, z ktorého sa rodia neurotické a nepodarené deti.
O nás všetkých je toto podobenstvo. Božie Slovo začne správne fungovať, až keď si pripustím, že to dnešné Slovo je určené osobne pre mňa. Aj o mne to platí. Lebo, keď som si chystal tento príhovor, tak som si v srdci hovoril: „Toto je pre toho a toto zasa pre tú.“ Teda aj ja som postihnutý tou istou chorobou, že si myslím, že som lepší ako ostatní. Vyprosujme si pokoru od Pána. Skutočná pokora spočíva v tom, zostúpiť z trónu svojho života a prenechať Pánu Ježišovi vedúce miesto. Dovoliť Ježišovi, aby mohol prísť. Nedávať prednosť hriechu pred milosťou. Milujme príchod Pane Ježiša. Nedržme si svoje panstvo nad sebou, nad svetom, lebo tým kopíme len hriech na hriech. Poslúchnime svojho Kráľa.