„Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vystrojil ho vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou… Boh sám je pôvodcom manželstva”. Povolanie k manželstvu je vpísané v samej prirodzenosti muža a ženy ako vyšli z rúk Stvoriteľa. Manželstvo nie je čisto ľudskou ustanovizňou, napriek početným zmenám, ktorými mohlo prejsť počas storočí v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch. Pri týchto rozmanitostiach sa nemá zabúdať na spoločné a trvalé črty. I keď dôstojnosť manželskej ustanovizne nepresvitá všade rovnako jasne, predsa len vo všetkých kultúrach jestvuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku. Lebo blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým položením manželského a rodinného spoločenstva.
Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, ho k láske aj pozýva, čo je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám je Láska. Tým, že Boh stvoril muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. V očiach Stvoriteľa je to dobré, veľmi dobré. A táto láska, ktorú Boh požehnáva, je určená, aby bola plodnou a aby sa uskutočňovala v spoločnom diele zachovania stvorenia: „A Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju…” (Gn 1, 28).
Muž a žena sú stvorení, to znamená že ich Boh chcel v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby na jednej strane a na druhej zase v ich bytí ako muža a ženy. „Byť mužom”, „byť ženou” je dobrá skutočnosť, ktorú chcel Boh. Muž i žena majú neodňateľnú dôstojnosť, ktorá pochádza priamo od Boha, ich Stvoriteľa. Muž a žena sú s rovnakou dôstojnosťou „Božím obrazom”. V ich „bytí muža” a „bytí ženy” sa odráža múdrosť a dobrota Stvoriteľa.
Keďže muž a žena boli stvorení spolu, Boh chcel, aby boli jeden pre druhého. Božie Slovo nám to oznamuje v rozličných častiach posvätného textu: „Nie je dobre byť človekovi samotnému. Nuž učiním mu pomoc, ktorá mu bude podobná” (Gn 2,18). Žiadne spomedzi zvierat nemôže byť týmto „náprotivkom” človeka. Žena, ktorú Boh „vytvorí” z rebra, vybratého z muža a ktorú privedie k mužovi, vyvolá z jeho strany výkrik obdivu, zvolanie lásky a spoločenstva: „Konečne toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa” (Gn 2,23). Muž objavuje ženu ako svoje druhé „ja”, ako to isté človečenstvo.
Muž a žena sú stvorení „jeden pre druhého” a to nie v tom zmysle, že by ich Boh bol urobil iba „spolovice”, „neúplných, stvoril ich pre spoločenstvo osôb, v ktorom každá môže byť pomocou pre druhú, lebo sú zároveň rovnaké ako osoby („kosť z mojich kostí”), aj sa doplňujú ako muž a žena. V manželstve ich Boh spája takým spôsobom, že vytvárajúc „jedno telo” (Gn 2,24), môžu prenášať ľudský život: „Ploďte sa a množte a naplňte zem” (Gn 1,28). Tým, že prenášajú ľudský život na svojich potomkov ako manželia a rodičia, muž a žena spolupracujú jedinečným spôsobom na diele Stvoriteľa.
Sväté písmo potvrdzuje, že muž a žena boli stvorení jeden pre druhého: „Nie je dobre byť človekovi samotnému”. Žena, „mäso z jeho mäsa”, t.j. jeho náprotivok, jemu podobná a najbližšia, je mu daná Bohom ako „pomoc”, predstavujúc tak „Pána”, od ktorého „príde pomoc”. „Preto opustí muž svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom” (Gn 2,24). Že to znamená trvalú jednotu ich dvoch životov, na to poukazuje sám Pán, keď pripomína, aký bol „na začiatku” plán Stvoriteľa: „A už nie sú dvaja, ale jedno telo” (Mt 19, 6).
Muž a žena tvoria niečo úplne nové a preto je vhodné, aby sa odlúčili od svojich rodičov a aby sa rodičia nesnažili pod zámienkou pomoci držať si svoje deti pre seba. Oni vytvárajú jedno telo a túto jednotu treba chrániť za každú cenu.
Každý človek má skúsenosť so zlom okolo seba i v sebe. Táto skúsenosť sa dáva pocítiť aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nezhodou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a konfliktmi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a k roztržke. Takýto neporiadok sa môže prejavovať viac či menej vyhrotene a možno ho viac či menej prekonať podľa kultúr, dôb, ale zdá sa, že má všeobecný ráz.
Podľa viery, tento neporiadok, ktorý s bolesťou konštatujeme, nepochádza z prirodzenosti muža ženy, ani z povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, roztržka s Bohom, má ako prvý následok roztržku v prvotnom spoločenstve muža a ženy. Ich vzťahy sú pokrivené vzájomnými výčitkami, ich vzájomná príťažlivosť, ktorá je darom samého Stvoriteľa, sa mení na vzťahy panovačnosti a žiadostivosti. Krásne povolanie muža a ženy, aby boli plodnými, aby sa rozmnožovali a ovládli zem je zaťažené bolesťami pôrodu a námahou pri zarábaní na životné potreby.
V mnohých krajinách existujú dnes početní katolíci, ktorí sa uchyľujú k rozvodu podľa civilných zákonov a ktorí civilne uzatvárajú nový zväzok. Cirkev, verná Kristovým slovám ( „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží”, Mk 10,11-12.) je presvedčená, že nemôže uznať za platný nový zväzok, bolo platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení znovu civilne zosobášia, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Od tej chvíle už nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, a to tak dlho, kým trvá tato situácia. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať určité cirkevné funkcie. Zmierenie vo sviatosti pokánia sa môže udeliť len tým, ktorí oľutovali, že znesvätili znak zmluvy a vernosti Kristovi a sa zaviazali žiť v úplnej zdržanlivosti.