Dnešné čítanie z evanjelia podľa sv. Jána začína týmto tvrdením: „Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých.“ Evanjelista Ján nazýva zázraky, ktoré Ježiš konal, znameniami. Znamenie definujeme ako niečo viditeľné, čo odkazuje na skutočnosť, ktoré nie je naším zmyslom momentálne prístupná. Zázraky Pána Ježiša sú znameniami, ktoré ukazujú na jeho Božstvo. Človek by mal logický uvažovať tak, ako uvažoval Nikodém: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“
Zázraky, ktoré sprevádzali hlásanie Božieho Slova, nie sú čímsi podružným. Sú akousi Božskou legitimáciou. Ak by Ježiš ako človek nebol spojený s Bohom, nemohol by také veci konať. Ale zázraky v Ježišovom ohlasovaní majú ešte iný zmysel. Sú zjavením Božieho kráľovstva. Sú prienikom Božej moci do našej reality, uzatvárajúcej sa pred Bohom. Boh vždy pôsobí v skutočný prospech a dobro človeka. Všimnime si, že Ježiš každého, kto o to prosí, privádza k zoceleniu bytosti, k uzdraveniu, k plnému životu. Hriech človeka mrzačí. Všade tam, kde sa ohlasuje Ježišovo evanjelium a prijíma sa so skutočnou vierou, sa aj dnes dejú zázraky a uzdravenia.
„Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci“. Ježiš sa často vzďaľuje od tých, ktorí ho nasledujú. Nemôžeme ho lacno kúpiť. Ježiša mohli nasledovať len tí, ktorí boli ochotní čosi obetovať. Pán Ježiš nejde medzi ľudí, aby Božie Slovo bolo ľahšie dostupné. To Slovo má takú hodnotu, že len ten, kto je ochotný čosi obetovať, si ho zaslúži počuť. Koľkokrát sa aj nám v našom duchovnom živote akoby Ježiš stratil. Dokonca i Panna Mária a svätý Jozef ho museli tri dni hľadať. A napriek tomu, keď Ježiš zdvihol oči videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí. To sú tí, ktorým Ježiš za to stojí, aby ho nasledovali aj na pusté miesto. Sú to ľudia, ktorí sú ochotní hľadať Boha i za cenu prechodu púšťou.
Keď videl Pán Ježiš množstvo ľudí, ktorí ho vytrvalo nasledovali, opýtal sa apoštola Filipa: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Boh sa stará nielen o dušu človeka, ale v strede jeho záujmu stojí celý človek s telom i dušou. Ján evanjelista podotýka, že Ježiš túto otázku vyslovil preto, „lebo ho skúšal, lebo sám vedel, čo urobí“ Byť Ježišovým učeníkom sa nevyčerpáva tým, že chodíme do kostola. Chodiť do Ježišovej školy znamená učiť sa veriť a žiť Božie Slovo. Môžeme sa opýtať, čo skúšal Pán Ježiš apoštola Filipa. Pán Ježiš ho neskúšal z teológie, ale skúšal ho z viery.
Zdá sa, že apoštol Filip skôr vníma veľkosť problému, ako moc Ježišovu. Môžeme to usúdiť z odpovedi, ktorú dáva Ježišovi: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému újsť čo len kúsok.“ Apoštol Andrej rozmýšľa inak: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých?“ Ochota dať svoju trošku sa stáva základom Veľkého Božieho Skutku.
Ako postupuje Ježiš? „Pán Ježiš vzal chlieb, vzdával vďaky a rozdával sediacim, podobne aj z rýb, koľko chceli.“ Zobral malé chlebíky do rúk, nezačal nariekať, nezačal dokonca ani úpenlivo prosiť, ale začal Boha chváliť a ďakovať mu za skutočnosť takú aká je. Vďačnosť je najsprávnejší bytostný postoj človeka voči Bohu. V tomto prípade sa vďačnosťou prejavuje väčšia dôvera voči Bohu a výsledkom je zázrak. Ježiš tvorí novú hmotu. Pán Ježiš potrebuje našu vieru, to je tá naša troška, ktorá je potrebná na to, aby mohol zázračne pôsobiť.
„Keď sa nasýtili, povedal svojím učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov naplnili dvanásť košov“. Boh, ktorý stvoril svet z ničoho, ktorý márnotratne rozhádzal Galaxie po Vesmíre a vysádzal na lúke množstvo kvetov a nešetril, teraz prikazuje šetriť. Pozbierať odrobinky, aby nič nevyšlo nazmar!“ Ježiš nám ukazuje, ako sa máme chovať zvlášť voči jedlu a chlebu. Chlieb sa nehádže do koša ako odpad. Chlieb je Božím darom a máme mať k nemu podobnú úctu, ako k Eucharistii. Ježiš vybral chlieb za základ „eucharistie“. Ak je chlieb už pre nás nepožívateľný, máme ho ponúknuť zvieratám.
„Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.“ Či azda nie toto Ježiš chce, aby sme ho spravili svojím kráľom? Evanjelium hovorí, že sa ho chceli zmocniť a spraviť ho kráľom. Chceli urobiť niečo, čo robíme aj my pri našich občianskych voľbách. Hľadáme stranu, ktorá podľa nás bude najlepšie presadzovať to, čo my sami chceme. Oni takisto chceli Ježiša, aby plnil ich želania. Ježiš v takomto zmysle nechce byť kráľom.
On je kráľom od stvorenia sveta a z našej strany je potrebné toto uznať a podrobiť sa. Ježiš je Kráľom od Stvorenia sveta. Nemusí čakať na svoju voľbu, čaká len na naše uznanie, na uznanie svojich kráľovských výsad. Nepotrebuje, aby sme mu darovali kráľovskú moc. Má ju od večnosti od Otca. Od nás čaká len toľko, aby sme ju uznali a vo viere v jeho spravodlivosť a dobrotu sa podrobili. Ježiš nepotrebuje poddaných, ale ľudí úplne oddaných.
Ak postupujeme inak, ak chceme presadzovať svoju vôľu, vtedy sa Ježiš od nás vzďaľuje. Odchádza na vysokú horu, kam my nevládzeme prísť alebo prejde po vlnách jazera, po ktorých my nemôžeme prejsť. Oddelí sa od nás tak, že ho len ťažko nachádzame. Jeho cesty nie sú našimi cestami a jeho myšlienky nie sú našimi myšlienkami. Ježiš nepoužíva naše ľudské cesty a ľudské spôsoby k svojím zámerom. Keď sa po zázraku rozmnoženia chleba chceli ľudia zmocnil Ježiša a urobiť ho kráľom, odišiel na pusté miesto, skryl sa pred nimi. Ale keď stal zbičovaný a tŕním korunovaný pred Pilátom, vyznal svoju kráľovskú hodnosť.
Keď sa ho raz farizeji opýtali, kedy príde Božie kráľovstvo, on im povedal: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: „Aha, tu je!” alebo: „Tamto je!”, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.” (Lk 17,20-21) A naozaj sa Božie kráľovstvo neobjavuje ani zmenou spoločenských systémov, ktoré nás tak veľmi často v histórii sklamali, ale Božie Kráľovstvo sa objavuje tam, kde sa mení človek, kde človek prijíma a uznáva Ježiša za svojho Pána a Kráľa a podrobuje sa jeho vláde. Toto je lekcia, ktorú nám chce dať dnešné Evanjelium. Ježiš je Kráľ od stvorenia sveta, ktorý nečaká na to, aby som ho kráľom urobil, ale len na to, aby som ho za kráľa uznal.