Sv. Pavol vo svojom liste nazýva život na tejto zemi vyhnanstvom. Hovorí: „sme vzdialení od Pána“. Veľmi často chápeme pozemskú existenciu nesprávne a potom sa hneváme na Boha. Inokedy sme zasa zaľúbení do svojho vyhnanstva až natoľko, že musíme byť z neho násilne vytrhnutí. Človek, ktorý si vierou osvojí Boží pohľad, neprežíva smrť ako násilné vytrhnutie, ale ako konečne vykúpenie. Židovská legenda hovorí, že Adam po svojom vyhnaní z raja, preplakal celý život. On dobre vedel, čo stratil. My na rozdiel od neho, nevieme, čo nám chýba. Podmienky nášho vyhnanstva sú celkom ľudské. Až keď stretneme Boha, vtedy pochopíme, ako sme na tom biedne, v tomto „krásnom“ pozemskom vyhnanstve.
Započúvajme sa najprv do svedectva ženy, ktorá prežila klinickú. Možno na pozadí prečítaného lepšie porozumieme tomu, čo tvrdí apoštol: „V okamihu sa čierny priestor rozšíril a ja sem vletela do nového horizontu, ktorý predstavovalo obrovské svetlo. Jeho veľkosť je neopísateľná. Bolo ružové a biele, sálajúce obrovskou a nezmenšujúcou sa silou. Skutočne, veľmi zvláštne. Horelo ako blčiaca pec, ale vôbec nepálilo. Súčasne so svetlom pred sebou sa mi zazdalo, že sa pohybujem smerom „hore” veľmi rýchlo a s pocitom nesmierneho vnútorného šťastia, ktoré ľudskou rečou nemožno opísať. V tom okamihu sa všetko z môjho života, akokoľvek krásne, stalo úplne zanedbateľné a úbohé. Jedinou mojou snahou, úplne pohlcujúcou celé vnímanie, bolo dostať sa k tomuto svetlu. Všade sa rozprestieralo ticho, len predo mnou sa ocitla nejaká, akoby železná, ležato položená mreža, ktorá mi bránili vykročiť. Vtedy som počula jasný hlas, veľmi láskavý, patriaci akoby mužovi: „Chceš ísť ku mne?“ Bol to okamžik, keď som chcela nedočkavo povedať: „Áno!“ Súčasne som si ale sama v sebe pomyslela: „Veď máš dve malé deti“. V tom okamihu som sa prebrala na nemocničnom lôžku.“
Apoštol Pavol píše: „Sme stále plní dôvery a vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána; lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní.“ Písmo Sväté tvrdí, že človek bol z raja vyhnaný a bol mu zabránený vstup ku stromu živote. Raj bol miestom, kde Boh i človek tvorili spoločenstvo a kde človek dôverne poznal svojho Boha. Boh nás stvoril pre raj a nie pre vyhnanstvo. Avšak vieme, že hriech narušil priateľstvo s Bohom, tak životodárne pre človeka. Odraz tejto pravdy nachádzame viac menej vo všetkých náboženstvách a mytológiách.
Človek sa osamostatnil na svoju vlastnú škodu. Buduje svet bez Boha, bez Lásky. Človek, ktorý nechce uznať Božie kráľovstvo, ktorý netúži po Božej vôli, ale hľadá cestu svojej vôle, vníma plynúci čas ako katastrofu. Avšak pre nás, ktorí túžime po Božom kráľovstve, je plynúci čas milosťou, ktorá nás približuje k vyslobodeniu. Prežívame tento svet ako vyhnanstvo, ďaleko od Pána, alebo ho prežívame ako svoju vlasť, svoj domov, kde sme sami sebe pánmi a tešíme sa z toho? Ak uveríme tomu, čo tvrdí apoštol Pavol, prestaneme sa báť plynúceho času. Plynúci čas budeme chápať ako krátenie doby vyhnanstva. Vo vyhnanstve človek plače a túži po vlasti. Nie je normálne, ak niekto vo vyhnanstve narieka, že mu prišiel čas vrátiť domov. Sme ďaleko od Pána. Ako lepšie vyjadriť tento stav. Keby sme zmýšľali ako sv. Pavol, neprežívali by sme starnutie a pozvoľné umieranie tak tragický. Je pravda, že toto vyhnanstvo trvá jeden celý ľudský život, ale predsa je to len prechodný pobyt. Koľko ľudí sa upísalo tomuto prechodnému miestu.
Boh, Všadeprítomná Dobrota, ktorý všetko stvoril, náš Boh a Pán je nám osobne neznámy. Nepoznáme ho z videnie, len z počutia, len z viery a nie z nazerania. Boh, ktorý nás nesmierne obdaroval, ktorý stále o nás stojí, je nám osobne neznámy. Je žalostné, že tento Nekonečný Oceán Lásky nepoznáme. Veríme v Neho, ale nevidíme Ho. Hoci v Neho len veríme, už teraz prežívame akési tušenie, ktoré nás napĺňa radosťou. Zatiaľ nevidíme Boha, ale máme v Neho dôveru.
„Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána.“ Hebrejské slovo pre pokánie „šub” vyjadruje radostné pocity vyhnanca, ktorý sa vracia domov. Smrť, prijatá z lásky k Bohu, môže byť najúžasnejším zavŕšením celoživotného pokánia. Sme ďaleko od Pána. Nejde o priestorovú ale o morálnu vzdialenosť. Boh je všade na každom mieste, ale poznať ho môžeme len vtedy, keď milujeme, keď robíme dobro, keď sa angažujeme pre lásku, keď žijeme podľa jeho Zákona. Bývame fascinovaní krásou stvorených vecí, ale aký krásny musí byť Ten, kto toto všetko stvoril?
„A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu.“ Aké dôležité je toto úsilie „páčiť sa“. Je dôležité všade tam, kde ide o Lásku. Keď dvaja ľudia spolu chodia, je to krásne obdobie práve pre toto úsilie páčiť sa jeden druhému. Je chyba ak sa na túto zákonitosť zabudne medzi manželmi. Potom chladne vzájomný vzťah. Úsilie „páčiť sa“ Pánovi je podstatnou skutočnosťou duchovného života. Ak nehľadáme spôsob, ako lepšie a viac sa mu páčiť, úroveň dosiahnutého vzťahu sa stane pre nás rutinou. Ale vzťah lásky je určený k tomu, aby sa prehlboval.
Cesta k Bohu spočíva v plnení Božej vôli. Vtedy sa v nás objavuje Božia prítomnosť. Ak žijeme v zhode s vôľou Božou, stále v nás rastie poznanie Boha a z moci jeho Božskej slávy, dostávame silu k trpezlivosti a radostnej vytrvalosti. Preto sa aj my veľmi usilujme páčiť sa Bohu, konať jeho vôľu, lebo len tak upútame na seba láskavý Boží pohľad. Boh si nás všimne, keď si my všímame jeho príkazy. Aj z počutého príbehu sme mohli pochopiť, že človek má zábrany na ceste k Bohu, dokiaľ má vedomie akejsi nesplnenej povinnosti.
„Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé.“ Všetci pôjdeme pred súd. Nezabúdajme na to! Žime zodpovedne! Niekedy žijeme tak hlúpo a pomýlene, že hľadáme, čo zlé si ešte môžeme dovoliť, čo ešte Kristus unesie. Ale toto vyjednávanie so zlom zabíja vzájomnú dôveru a lásku. Všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou.
Abrahámovi, nášmu otcovi vo viere, bolo prisľúbené Bohom. „Kráčaj predo mnou. Ja Som tvoja odmena!“ Najúžasnejšou odmenou pre dušu, ktorá sa snaží plniť vôľu Božiu, je sám Boh. Žime pre večnosť! Nebuďme sústredený len na tento svet, ako keby sme od neho čakali odmenu za svoje dobré skutky. Budeme sklamaní. Ale čakajme odmenu od Krista. On bude spravodlivo súdiť živých i mŕtvych. A vedome sa pripravujme na svoju smrť. Aby sme ju nebrali len ako nutné zlo, ale tak ako sv. František. Nazvime ju sestrou smrťou. Ona nám pomôže prejsť z vyhnanstva do života, nezabudnime však naplniť svoj pozemský život dobrotivosťou, pretože Kristus bude odmeňovať naše skutky. Nemôžeme nezodpovedne utiecť zo života, to by nebolo v zhode s vôľou Božou. Poznanie večnosti začína v modlitbe a v skutkoch lásky už tu na zemi. Keď nezištne milujeme, môžeme pocítiť niečo z radosti, ktorá sa približuje radosti spasených duší.