„Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný.“ Boh veľmi dobre vie, že nie je dobre, ak zostane človek sám. K tomu, aby človek dozrel v láske až ku Láske, potrebuje spoločenstvo. Vedecký výskum ukazuje, že duchovný rozmer človeka sa prebúdza len v kontakte s inou osobou. Ak ponecháme človeka od narodenia medzi zvieratami, osvojí si ich životný štýl, ale nebude vedieť hovoriť, dokonca ani chodiť po dvoch. Aj jeho myslenie zostane zakrpatené na úrovni zvierat. Toto svedčí o tom, že človek na počiatku musel prijať intelektuálny náboj od svojho Stvoriteľa. Nie každá spoločnosť je pre človeka vhodná. Potrebuje niekoho, kto by mu bol rovný a predsa od neho odlišný, v ktorom by sám seba poznával a pri tom v ňom nachádzal svoje doplnenie. Písmo sväté vyslovene hovorí, že Adam hľadal pomocníka. O tom, čo pre neho pripravil Boh, nemal ani tušenie. Boh pre neho pripravil viac ako pomocníka, spoločníčku, s ktorou bude môcť zakúsiť hĺbku a krásu plodného spoločenstva, ktoré má byť predobrazom spoločenstva so samotným Bohom.
„Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetky nebeské vtáky, priviedol ich k Adamovi, aby videl, ako ich pomenuje. Lebo ako Adam nazval každú živú bytosť, tak sa ona volá.“ Aby vynikla to jedinečné, čo Boh zamýšľa urobiť, počujeme najprv o sformovaní živočíchov, ktoré sú privedené k človeku. Človek všetky živočíchy pomenuje. Podľa starovekých predstáv ten, kto dáva meno, alebo pozná meno, získava moc nad pomenovaným.
„A Adam dal mená všetkému dobytku, všetkým nebeským vtákom a všetkým poľným zvieratám. Ale pomocník, ktorý by bol podobný Adamovi, sa nenašiel.“ Pri pohľade na všetko živočíšstvo si Adam ešte viac uvedomil svoju odlišnosť a zároveň osamelosť. Zvierací svet nie je svetom človeka. V židovskej mimo biblickej literatúre sú niektoré zaujímavé legendy. Jedna napr. hovorí o tom, že keď Pán Boh stvoril človeka, Adam mal ešte chvost ako ostatné zvieratá. Neskôr mu ho Pán Boh pred očami všetkých zvierat odňal, aby ho povýšil. Tiež sa hovorí o tom, že Adamovi určitú dobu svietilo Večné Svetlo, v ktorom poznal zákonitosť všetkých stvorených vecí.
„Pán, Boh, teda dopustil na Adama hlboký spánok.“ Boh však pomoc pre človeka nájde. To, čo sa bude diať ďalej je obostreté tajomstvom. Človek upadne do mrákot, v ktorých nič nevie a nič nevníma. Nebude to on sám, ktorý by svojou vôľou vytvoril nové spoločenstvo. Sám Stvoriteľ mu ho pripraví.
„A keď zaspal, vybral jedno z jeho rebier a jeho miesto zaplnil mäsom. Z rebra, ktoré Pán, Boh, Adamovi vybral, utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi.“ Hovorí sa tu o rebre. Hebrejský termín „cela“, ktorý prekladáme ako rebro, len na tomto mieste, má na iných miestach Starého Zákona význam „bok“, „bočná stena“ (napr. oltára, archy, svätostánku, chrámu). Zvlášť sa tu hodí obraz chrámu, čomu nasvedčuje aj sloveso utvoril, ktoré by bolo správnejšie prekladať ako vybudoval. Muž so ženou majú byť obrazom Božieho chrámu. „Neviete že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3,16)
„A Adam zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať Mužena, lebo z muža bola vzatá.“ I tieto slová „moja kosť, „moje telo“ sú ustálené termíny, ktoré vyjadrujú vnútornú i vonkajšiu jednotu a spoločenstvo. V spoločenstve s druhým je pomoc pre osamelého človeka. Žena je pre muža darom a nie korisťou. Boh sám ju k nemu privádza a Adam túto pomoc z rúk Božích radostne prijíma. Vidí v nej bytosť sebe rovnú.
Starý Zákon užíva k vyjadreniu tejto zvesti motív, ktorý bol známy aj v pohanských mýtoch. Podľa sumerského eposu o Dilmunovi, zemi nesmrteľnosti, bolo jedným z chorých orgánov Enkiho jeho rebro. Sumerské slovo pre rebro je „ti“. Bohyňa stvorená k vyliečeniu Enkiho rebra sa nazýva „Nin-ti“, doslova pani rebra. Sumerský výraz „ti“ znamená tiež „dávať žiť“. Meno „Nin-ti“ môže teda znamenať aj pani, ktorá dáva žiť.
Boh stavia vzťah muža a ženy na základ, ktorý je obdobou vzťahu Boha ku človeku a Krista k Cirkvi: „Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom. Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať, svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela. Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža.“ (Ef 5,23-32)
„Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú jedno telo.“ Ako doslov je pripojené slovo, ktoré vyjadruje spojenie muža a ženy v manželstve. To, že muž opustí svojho otca i matku kvôli žene, vonkoncom neodpovedá patriarchálnemu poriadku Izraela, kde si muž dokonca ženu mohol kúpiť. Vytvoria spolu nové spoločenstvo a úplnú jednotu v oblasti ducha, duše i tela. Základom pre Stvoriteľskú lásku, ktorá sa prejaví v dare nových bytostí, je stálosť a nerozlučnosť manželstva a rodiny. Oni dvaja sa pred Bohom stávajú jedným organizmom, ktorý je schopný splodiť ďalších živých ľudí. Neláska a z nej vyplývajúci rozvod je teda niečo podobné ako autoimúnne ochorenie.