Dnešné čítanie z evanjelia podla sv. Jána, zakončuje prísľub eucharistie. Skúsme sa podeliť s tým, čo sme sa o tomto veľkom Tajomstve už dozvedeli. Tejto stati predchádzala stať, kde sa hovorilo o veľkom zázraku, o zázračnom rozmnožení chleba. Tento zázrak najviac oslovil súčasníkov Pána Ježiša, pretože na ňom mali všetci účasť. Podobne je to aj s eucharistiou. My všetci sme pozvaní mať účasť na tomto zázraku nesmiernej Božej dobroty, na zázraku Kristovej lásky až do krajnosti, voči nám, ktorí sme zatiaľ ponechaní na tomto svete. Vieme tiež, že Židia nadchnutí Kristovým zázrakom, prosili o znamenie viery, aby ich viera bola ľahšia. Božie Slovo hovorí, že Láska vo všetko verí, avšak oni stále vyžadujú znamenia.
Znamenie viery je Božou odpoveďou ná ochotu veriť. Kto veril, verí a bude veriť stále viac, pretože viera rastie, kto neveril, neuverí ani po tomto znamení, ba pohoršený odíde s poznámkou tvrdá je to reč. Pre neveriaceho je táto stať tvrdou rečou, ktorá sa nedá počúvať. Pre veriaceho je „Slovom večného života“.
Práve toto znamenie viery ukazuje kým je a čo pre mňa znamená Kristus. Ak je len obyčajným človekom, potom je toto tvrdá reč a právom sa pýta moje logické myslenie: „Akože nám tento človek môže dať jesť svoje telo?“ Ak však je pre mňa Kristus, Synom Božím, neopustím ho, ale spolu so svätým Petrom opakujem: „Pane, a ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a poznali, že ty si Svätý Boží.“
Eucharistia je liekom, pre toho, kto verí. Kto ju s vierou prijíma, stáva sa pre neho zárukou budúceho Vzkriesenia. A my všetci musíme k nej pristupovať tak, ako sa pristupuje k lieku. Najprv je potrebné uveriť lekárovi, ktorý ordinuje a potom môžeme v sebe rozpoznať pozitívne účinky. Bez viery nie je prijatie. Bez viery nepožijem liek, pretože bud sa ho bojím, alebo ho podceňujem. Len ten, kto uverí, len ten v sebe rozpozná účinky tejto sviatosti.
Ježiš povedal: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život.“ Moja viera v eucharistiu sa nezakladá na ničom ľudskom, pretože nič ľudské, nič rozumové, zmyslové, my tu nepomôže. Moja viera sa zakladá na Božom Slove. Ak je Kristus pre mňa skutočné pravý Boží Syn, potom každé jeho slovo, je slovo pravdivé a slovo života. Je to Ježiš, ktorý koná toto, mystérium. Je to sám Ježiš, ktorý prvý uisťuje: „Vezmite a jedzte z neho všetci. Toto je moje telo…“ Sme v podobnej situácii ako židia, keď pri východe z Egypta, začali reptať a prišiel na nich trest v podobe hadov. Mnohí z nich vtedy zomreli na následky uštipnutia. Tí, ktorí to videli, pochopili, že je trest za ich reptanie. Prosili Mojžiša, aby prosil Boha za nich a Mojžiš dostal zvláštny príkaz, aby urobil medeného hada, a zavesil ho na žrď. A bol daný prísľub, že každý, kto sa na neho s vierou pozrie, bude zachránený. A vtedy nastalo mohutné triedenie duchov na veriacich a neveriacich. Tí, ktorí verili, že skrze Mojžiša k ním hovorí Boh, uverili aj tomuto znameniu a ono sa pre nich stalo znamením spásy. Ale tí, ktorí neverili, že skrze Mojžiša hovorí Boh, mali, väčší dôvod pohoršiť sa nad Mojžišom, pretože, kto to kedy videl, aby pohľad na hada zachránil človeka uštipnutého hadom. Tu tak isto končila všetka ľudská logika. Tu bolo zbytočné skúmať hada zmyslami i rozumom, pretože on nefungoval z prirodzených síl ale z moci Božej. Jeho fungovanie nevyplývalo z prirodzeného zákona, ale z Božieho prísľubu, preto Boh to povedal. A predsa sme čítali o tom, že tento had bol pre tých, ktorí sa na neho pozreli s vierou reálnym znamením spásy. Takto podobné musí vyzerať náš postoj ku sviatosti. Nepochopím to rozumom a predsa to funguje, Neviem si to zdôvodniť ľudským rozumovým spôsobom a predsa to pôsobí.
„Ježiš vedel vo svojom vnútri, že jeho učeníci repcú a opýtal sa ich: Toto vás pohoršuje? A čo budete hovoriť, keď uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Len Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a Život. Ale niektorí z vás neveria.“ Následok požehnaného prísľubu je, že mnohí jeho učeníci odišli a viac s nim nechodili. Ale druhá skupina ešte viac prilipla k Ježišovi: „Pane, a ku komu by sme išli Ty máš slová večného života. A my sme uverili a poznali, že Ty si Svätý Boží.“ Toto je jediný správny prístup ku Kristovi v eucharistii. Pane, kam by sme išli? Naozaj, kam by sme išli? Len Ty máš slová večného života a my sme uverili, že Ty si Svätý Boží.“
Aj v dnešnej dobe sa v kresťanskom svete objavujú rôzne postoje voči eucharistii. Tam, kde sa stráca viera v Kristovo Božstvo, tam sa stráca aj viera v eucharistiu. Ak je pre mňa Kristus len jedným z vynikajúcich vodcov a učiteľov ľudstva, potom aj mne sa objavuje otázka: „Ako nám tento človek môže dať jesť svoje telo?“ Ak však spolu s apoštolom Petrom mám pravú vieru v Kristovo Božstvo, vtedy s vierou prijímam aj vieru v eucharistiu. Eucharistia nie je len spomienkovou slávnosťou. Je to v moci Ducha Svätého a silou Božieho Slova premenené Kristovo telo, ktoré sa dáva za život sveta, ako obeta.
Sv. Justín, ktorý žil v 2. st. a bol umučený v roku 165, vydáva takéto svedectvo o eucharistii: „Tento pokru nazývame eucharistiou a nesmie z neho dostať nikto iný než ten, kto verí, že naša náuka je pravdivá, kto bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a znovuzrodenia a žije tak, ako prikázal Kristus. My tým totiž neprijímame obyčajný chlieb a obyčajný nápoj. Boli sme poučení, že tak ako Ježiš Kristus, náš Spasiteľ a Vtelené Božie slovo, mal telo a krv kvôli našej spáse, tak tiež pokrm, nad ktorým sa jeho slovami konalo vďakočinenie s modlitbou a ktorým sa po premene živí naše telo a krv, je telom a krvou onoho Vteleného Ježiša. Apoštoli vo svojich pamätiach, nazývaných evanjelia, nám oznámili,že im to prikázal Ježiš. Že vzal chlieb, vzdal vďaky a povedal: „Toto čiňte na moju pamiatku: toto je moje telo“. Podobne vzal i kalich, vzdal vďaky a povedal: „Toto je moja krv.“ A toto zdelil len im.“ Svätá Cirkev uchováva 2000 rokov túto náuku nezmenenú. Ak chceme skutočne prežiť v eucharistii stretnutie s Kristom, vyprosujme si vieru tak ako kedysi apoštoli, aj my prosme: „Posilni našu vieru!“