V dnešnom druhom čítaní z listu sv. Pavla Efezanom sme počuli výzvu sv. Pavla: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.“ Sv. Pavol začína svoj list zvelebovaním Boha. Vieme aj my, čo znamená „zvelebovať Boha“? Často sa vyznávame, že sme kliali, ale uvedomujeme si alebo máme v sebe potrebu zvelebovania Boha? Prečo nezvelebujeme Boha, po prípade prečo ho nezvelebujeme tak, ako si to zaslúži?
Katechizmus nás poučuje, že velebenie vyjadruje základný smer kresťanskej modlitby. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie dary; pretože Boh dáva požehnanie, srdce človeka môže velebiť toho, ktorý je zdrojom všetkého požehnania. My všetci, ktorí sme Krista prijali sme v ňom požehnaní všetkým nebeským požehnaním a to napriek svojej ľudskej slabosti, ktorú denne zažívame. Prečo teda nezvelebujeme Boha tak, ako je to dôstojné a správne? Možno aj preto lebo nepoznáme svoje obdarovanie v Kristovi a svoje predurčenie, po prípade preto, lebo neveríme vo svoje predurčenie. Aké je vlastne naše vyvolenie a predurčenie?
Sv. Pavol ďalej zdôrazňuje: „Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou nepoškvrnení a svätí v láske!“ V Kristovi sme pozvaní k nepoškvrnenej a nesebeckej láske. A sme predurčení k Božiemu Synovstvu. Skrze prijatie Krista sa máme stať božími deťmi. Evanjelista Ján hovorí o Ježišovi: „tým, ktorí ho prijali dal moc stať sa Božím deťmi!“ Len keď uveríme v túto možnosť a uskutočníme ju, dokážeme aj my zvelebovať Boha.
Nech je zvelebený Boh, pretože je Otcom nášho Pána Ježiša Krista, ale nech je zvelebený aj za úžasne Božie požehnanie, ktoré nám dáva skrze svojho Syna, pretože skrze neho máme večný život. Boh si nás ustavične všíma a sme stále predmetom jeho nežnej starostlivosti. Sme tu a existujeme len preto, lebo On sám na nás ustavične koncentruje svoju stvoriteľskú pozornosť. „On nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval vo svojom milovanom Synovi..“
Ak môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka zo strany Boha, môžeme povedať na základe Božieho zjavenia, že existuje len toto jedno pozitívne predurčenie človeka ku spáse. Boh chce spasiť všetkých ľudí. Cirkevný učiteľský úrad sa prvý krát cítil povinný zasiahnuť v 5 st. proti bludu predestinacionizmu. Na synode v Arles (r. 473) musel bludár Lucidus odvolať nasledujúce tvrdenie: „Ježiš Kristus nevytrpel smrť za spásu všetkých: Božie predpoznanie núti človeka násilne do večného zavrhnutia: jedni sú určení k večnej smrti, iní k večnému životu“. Iná Synoda v Quierzy (r. 853) vyhlasuje proti učeniu Gottschalkovmu: „Existuje len jedno jediné pozitívne predurčenie ku spáse.“ Podobne Tridentský koncil proti učeniu Zwingliho a Calvina zavrhol predurčenie ku zlu. „Univerzálna Božia láska ustanovila od večnosti: že všetkým ľuďom je otvorená ako konečný cieľ večná spása. Konkrétne uskutočnenie večnej spásy sa deje sprostredkovaním Ježiša Krista (a to absolútne nutne) a cirkev pôsobí závisle na ňom. Jednotlivý človek môže byť spásne činný slobodne skrze dar a úlohu viery a lásky.“ Takto chápané predurčenie je evanjeliom a to tým, že zdôvodňuje spásu ľudí v univerzálnej, absolútnej, neochvejnej Božej láske a tak dáva veriacemu poslednú istotu jeho eschatologickej nádeje.
„On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti” (Ef 1,5-6). Božia Sláva spočíva v tom, aby sa neprestajne zjavovala a sprostredkúvala Jeho dobrota, kvôli čomu bol stvorený svet. Pretože Božou Slávou je živý človek a život človeka je Videnie Boha: Ak už zjavenie Božie skrze stvorenie dáva život všetkým bytostiam, ktoré žijú na zemi, o čo viac dáva život Zjavenie Otca skrze Slovo tým, ktorí vidia Boha.” Posledným cieľom stvorenia je, aby sa Boh, „ktorý všetko stvoril, stal konečne „všetko vo všetkých” (1 Kor 15,28) a tak so svojou slávou zároveň zabezpečil aj našu blaženosť”. Človek je predurčený na to, aby ako Boží Syn bol „obrazom neviditeľného Boha” (Kol 1,15).
Keď sme počuli tieto krásne slová o pozitívnom predurčení ku Spáse, možno v nás vznikne otázka: „Ako s tým spojiť náuku o zatratení?“ Zatratenie je na opačnom konci ako naše predurčenie. Človek totiž nemusí svoje predurčenie uskutočniť. Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú výzvou k zodpovednosti, s akou má človek používať svoju slobodu s ohľadom na svoj večný údel. A súčasne sú aj naliehavou výzvou k obráteniu. A keďže nevieme ani dňa, ani hodiny, musíme podľa Pánovho napomenutia stále bdieť, aby po ukončení tohto nášho jediného pozemského života sme si zaslúžili vojsť spolu s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných, a neboli sme nútení ako zlí a leniví sluhovia odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude „plač a škrípanie zubami”.
Boh nikoho nepredurčil do pekla. K tomu je potrebné slobodné odvrátenie sa od Boha a zotrvanie v tomto stave. Sv. Ignác vo svojich duchovných cvičeniach poukazuje na to, ako rozdielne vníma ľudská duša duchov, či už dobrých alebo zlých, podľa svojho smerovania. Ten, kto nemiluje Boha, ktorý zjavil svoj charakter v Ježišovi, bude prežívať peklo tam, kde milujúci Boha bude nekonečne blažený. Veľmi dobre túto zákonitosť vyjadruje jedna čínska rozprávka. Hovorí o mudrcovi, ktorý chcel vidieť nebo i peklo. Bola mu daná tá milosť a zažil veľké prekvapenie, lebo v nebi i v pekle našiel tie isté skutočnosti. V pekle videl vycivené a utrápené duše, ktoré mali pred sebou plné misky kvalitnej nebeskej ryže, ale bohužiaľ museli používať dvojmetrové paličky. Nikomu sa nepodarilo vložiť do svojich úst sústo ryže a tak nesmierne trpeli. V nebi našiel presne tú istú situáciu, ale tam sa kŕmili navzájom a tak boli všetci blažení. Možno je to rovnaký oheň, ktorý v nebi oblažuje nebešťanov a v očistci očisťuje duše a v pekle trápi zatratených. Oheň skutočnej Lásky, ktorá sa zjavila v Božom Slove, ktoré sa stalo telom.
Pri liturgii Eucharistie a v každodenných modlitbách vyprosuje Cirkev milosrdenstvo od Boha, ktorý nechce, „aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie” (2 Pt 3,9). Aj ja zakončím túto úvahu touto modlitbou z Prvého eucharistického kánonu: „Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.“