V dnešnom evanjeliu vidíme uzdravenie ochrnutého. Pán Ježiš tým, že ho najprv oslobodzuje od hriechov, naznačuje, že za jeho porážkou sú jeho hriechy a hriešne postoje. Je to hriech, ktorý nakoniec človeka porazí a ochromí. Zázrakom uzdravenia ochrnutého Pán Ježiš zjavuje, že má moc odpúšťať hriechy. A po vzkriesení dáva aj apoštolom tú istú moc.
Pán Ježiš moc odpustenia hriechov vydobyl na kríži. Na kríž nášho Pána sa nemáme dívať len ako na hroznu a otriasajúcu historickú udalosť, ale existujúcu v dávnej minulosti a nás sa už vôbec netýkajúcu. Lebo touto smrťou bola zložená obeta za všetkých ľudí. Jedna smrť, smrť Pána Ježiša, nás pojala všetkých a jej účinok je odpustenie hriechov. Dokiaľ sa človek nezastaví nad tak veľkou láskou Boha, dokiaľ neuverí, že Boh zničil všetky jeho hriechy, dovtedy nedôjde k podstate kresťanstva. Treba totiž s vierou pristupovať k skutočnosti odpustenia hriechov. Čo teda má byť predmetom našej viery? Predmetom našej viery je fakt, že od okamihu Spasiteľovej smrti na kríži je odpustenie hriechov objektívnou skutočnosťou, ktorá jestvuje nezávisle od nás, a ktorú si môžeme skrze vieru a sviatosť privlastniť. Skutočnosť spásy a odpustenia je tak reálna, že môže byť v každej chvíli pomocou znaku sprítomnená a aktualizovaná konkrétnemu človeku do jeho konkrétnej situácii. Samozrejme i človek musí splniť vymedzené podmienky. Na kríži sa uskutočnila Spása. Boh však chce, aby človek slobodne prijal svoju spásu.
Sviatosti sú dohodnutým miestom spojenia človeka so zdrojom moci, miestom jeho zapojenia do Kristovho diela spásy. Avšak jedine z Krista pochádza účinnosť sviatostí. Nemôžem teda pochybovať o tom, že mi Boh skrze Krista a prostredníctvom kňaza naozaj odpúšťa hriechy, keď svoj hriech vyznávam a skutočne ľutujem. Ak o tom pochybujem, tak popieram Božie dielo a jeho prísľuby. Prísľub odpustenia hriechov sa nachádza na mnohých miestach Písma Sv.: „Ak tvrdíme, že nemáme hriechu, sami seba klameme, a niet v nás pravdy. Ale ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý a odpustí nám hriechy i očistí nás od každej neprávosti” (1 Jn 1,8-9).
Možno nám príde na rozum otázka: „Na základe čoho mi Boh odpúšťa hriechy?” Písmo Sv. a UUC tvrdí, že odpustenie hriechov je výhradným dielom Lásky, Božieho milosrdenstva, je ovocím Kristovej vykupiteľskej smrti. Nikto, žiadny človek, žiadne ľudské dielo, žiadne skutky kajúcnosti, žiadne umŕtvovanie, žiadne pôsty nemôžu u Boha vyslúžiť odpustenie hriechov. Odpustenie hriechov je nám dané zadarmo. Je to milosť Božia. Nikto nemôže povedať: „Zhrešil som, ale sám to nejako napravím, nepotrebujem žiadnu milosť Božiu, nechcem milosrdenstvo, začnem život takého tvrdého pokánia, že mi Boh musí odpustiť hriechy”. Je to pomýlený prístup. Nikto si nemôže sám vyslúžiť Spásu.
Treba poznamenať, že štýl nášho katolíckeho života zaťažilo určité nedorozumenie ohľadom sviatosti zmierenia. Panuje všeobecný názor, že odpustenie hriechov sa získava jedine počas spovede, ale cirkevné učenie pozná aj iné cesty k odpusteniu hriechov. My sme si už o nich hovorili včera. Dnes by sme sa chceli zamerať len na jeden spôsob a to je dokonalá ľútosť. Mnohí ľudia si myslia, že dokiaľ sa nevyspovedajú, musia žiť v hriechu. Pravda je však zatiaľ taká, že dokonalá ľútosť zmýva hriech ihneď. A my po hriechu nemáme čakať a zotrvávať v hriešnom stave, ale sa máme hneď snažiť skrze dokonalú ľútosť obnoviť stav priateľstva s Bohom. Ťažisko ľútosti nieje predovšetkým v citoch ale vo vôli. V snahe vidieť hriech tak ako ho vidí Boh a odvrátiť sa od neho.
Veľmi často sa tiež vyskytuje neschopnosť rozlíšiť závažnosť hriechu. Iným bežným javom sú obavy mnohých ľudí po spovedi: „Či som všetko povedal? Či ma kňaz pochopil? Či ma kňaz dobre počul? A možno som to mal ináč vyjadriť? Škrupulanti bývajú po spovedi nekľudnejší ako pred ňou. Chceli by znovu opravovať, znovu sa spovedať, po prípade si urobiť generálnu spoveď a to všetko preto, lebo v podstate neuverili v odpustenie hriechov vo sviatosti zmierenia.
Prizrime sa dôsledkom takejto nevery. Ak si je kresťan stále vedomý, že žije v hriechu, či sa v jeho živote môže objaviť radosť z Boha, sila, pokoj, či môže takýto človek vydávať svedectvo, či sa môže nadchýnať ako súčasníci Pána Ježiša: „Prišiel Kristus, odpustil mi hriechy!” Až keď uveríme v odpustenie hriechov, budeme podobný tomu človeku, o ktorom hovorí Ježiš v podobenstve, že našiel veľký poklad. Čo je tým pokladom? Zmierenie s Bohom, pokoj v najväčšej hĺbke našej bytosti, skutočný ŠÁLOM. Priemerný veriaci katolík našich čias má veľmi ďaleko k takémuto postoju. Nedovoľuje mu to vedomie hriechu. Chcel by toto bremeno zo seba zhodiť, začína sa ospravedlňovať pred sebou samým, pred Pánom Bohom, ospravedlňuje sa tým, že všetci tak robia, že kňazi zveličujú, že to vôbec nieje hriech. Ale hriech je všetko to, čo ma akýmkoľvek spôsobom oddeľuje od Boha. Každý človek v hĺbke svojej duši cíti svoj hriech.
Treba sa nám tiež poučiť od našich odlúčených bratov, ktorí často prichádzajú k nám so živým svedectvom viery v odpustenie hriechov, aby nám pripomenuli to, čo bolo a je v tradícii katolíckej cirkvi. Vieme z katechizmu, že dokonalá ľútosť vedie k odpusteniu hriechov, že nemáme s touto ľútosťou čakať až do spovede, ale máme sa v osobnej modlitbe a priznaní svojho hriechu pred Božou tvárou, znovu snažiť nadviazať prerušený kontakt s Bohom skrze ľútosť.
Vo svätej spovedi, ktorú ak sa jedná o ťažké hriechy, musím napriek svojej ľútosti absolvovať, nejde o opravu odpustenia, ale o zmierenie s Cirkvou, so spoločenstvom veriacich, lebo každý hriech ubližuje telu Kristovmu, ktorým je celá Cirkev. Vo sviatosti zmierenia sa trhajú tiež zlé väzby, ktoré sa vytvorili medzi nami a diablom, ak sme ťažko zhrešili. Sviatostná spoveď zaväzuje vtedy, keď sa jedná o ťažké hriechy. Vo svätej spovedi ide tiež o to, aby som ako bytosť obdarená telom a zmyslami, vstúpil do skutočnosti odpustenia aj svojím telom. Aby sa nado mnou na znak zmierenia a požehnania, vystrela ruka kňaza, aby som na vlastné oči videl a počul, slová a gestá odpustenia, aby som duševne i telesne odišiel zmierený.
Na záver tejto katechézy si vypočujme slová sv. Františka o sviatosti zmierenia: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Keď to nieje možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomité vykonať uložené pokánie. Keď však nemôžu práve vyhľadať kňaza, potom môžu vyznať hriechy niektorému bratovi, ako hovorí apoštol Jakub: „Vyznávajte sa navzájom zo svojich hriechov.” (Jk 5,16) Preto sa však nesmejú prestať obracať na kňaza, pretože moc zadržať a odpúšťať hriechy majú len kňazi. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou, majúc pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný”, a „to konajte na moju pamiatku”.