Skôr ako začnem hovoriť o Duchu Svätom a o jeho dôležitosti pre nás ľudí, prezradím vám niečo o nás ľuďoch. Stáva sa nám, že sa stretáme s ľuďmi, ktorí sami seba hodnotia asi takto: „Nie som nejaký zlý človek, do kostola chodím, nikoho som nezabil, nekradnem, manželke som bol verný.” Čo myslite, je to pravda? Sme dobrí len preto, lebo nepáchame hriech a azda lepší ako ostatní len preto, že chodíme do kostola, alebo, že sa modlíme. Nie je to naopak? Do kostola chodím preto, aby som sa stal lepším, aby Boh pretvoril moje srdce, aby v ňom už nesídlil hriech a aby sa vo mne objavilo ovocie Ducha Svätého a ovocie dobrých skutkov. Veľmi často si mýlime dve veci a to slušnosť a dobrotou. To čo väčšina z nás pozná ako dobrý kresťanský život, je lepšie označovať ako slušný život. To, že navonok nerobím nič zlého, ešte nesvedči o mojej dobrote. Aký človek skutočne je, ukáže sa až vtedy, keď stratí zábrany vplyvom alkoholu alebo demencie, po prípade keď niekto prekročí mieru našej únosnosti. Vtedy obyčajne vypláva na povrch to, čo sme starostlivo skrývali pod vrstvou ľudskej slušnosti. Aký vlastne som človek?
Pán Ježiš na jednom mieste v evanjeliu hovorí: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!” (Lk 11,13) Pán Ježiš o nás všetkých otvorene hovorí, že sme zlí. Vieme síce robiť dobro, ale nie sme dobrí. Toto musí najlepšie vedieť o nás Boh sám, akí sme my ľudia. Božia výpoveď je jednoznačná: „Zlí!“ Po dedičnom hriechu, alebo lepšie povedané, po prvotnom hriechu, ktorého dôsledky sa dedia, sa my všetci rodíme bezbožní a bezmocní. Vieme z Písma Svätého, že keď Boh stvoril človeka, vdýchol do jeho nozdier Dych života a tak sa človek stal živou bytosťou. Keď Boh do človeka vdýchol svoj Dych, tak vdýchol to, čím On sám žije a čo tvorí jeho podstatu. Boh mu vdýchol do srdca svojho Ducha a svoje Slovo. Až ten človek, ktorý znovu dýcha z Boha, žije skutočne ľudským životom.
Skúsenosť, ktorú bohužiaľ mnohí z nás máme, je stretnutie s opitým alebo s dementným človekom. Koľko krát sme prekvapení, čo všetko z takéhoto človeka vylezie na povrch. Čo myslite, mohlo by to vystúpiť z neho, keby to v ňom nebolo? Možno ešte lepšie pochopíte to, čo vám chcem týmto povedať, na inom príklade. Pozrime sa na scénu Ukrižovania na Golgote. Písmo Sväté nám potvrdzuje, že aj ti, čo boli s Kristom spolu ukrižovaní, sa mu rúhali. Rúhali sa Bohu prítomnému v trpiacom človeku. Hrešili a kliali. V ukrutných bolestiach sa zjavovalo ich najtajnejšie vnútro. S nami je to podobne. Často samých seba lepšie spoznávame, až keď sme vystavení veľkému utrpeniu.
Môžeme si ale položiť inú otázku: „Prečo Ježiš nereagoval podobne?“ Veď teológia nás poučuje, že bol pravým človekom vo všetkom nám podobný, okrem hriechu. V jeho srdci nebol hriech. Písmo Sväté nechápe hriech len ako nejaký zlý skutok, ale ako zlého ducha, ktorý sídli v ľudskom srdci a snaží sa ho ovládať. Ježiš netrpel menej ako zločinci s ním ukrižovaní a predsa nereagoval ako oni. Sv. Peter vo svojom liste, takto opisuje chovanie Krista na kríži: „Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach. On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.” (1 Pt 2,21-23)
Bol azda Kristus z iného cesta ako my? Mal iné telo ako my? Vieme, že telo, ktoré prijal z Panny Márie, bolo ozajstné ľudské telo. Problém nieje v ľudskom tele. Problém každého jedného je v duchu, ktorý nás ovláda. Duch, či už dobrý alebo zlý, sa v našom živote prejavuje, ako akýsi spodný prúd, alebo ako skryté podvedomie. Ak je v nás Duch Svätý, potom aj naše spontánne reakcie sú dobré, naše myšlienky šľachetné a takisto naše túžby. Často sa mi sami prežívame ako bojisko duchov. Zápasia o nás rôzni dobrí i zlí duchovia. Ale jedine Duch Svätý je zdrojom a darcom podstatného dobra. Jedine Boh môže úplne zmeniť hlbiny človeka.
Duch Svätý to je bytostná Dobrota Boha. Ním je napájaný každý Boží anjel. Len preto môže vyžarovať dobro a konať dobro. My všetci sme vyzvaní k tomu, aby sme prijímali Ducha Svätého. Aby sa Duch Svätý stal pre nás našim duchovným ovzduším. Duch Svätý vstupuje do nás natoľko, nakoľko sa vo vôli zjednotíme so Slovom Božím. V podstate to znamená chcieť Slovo. Túžiť po Kristovi, milovať Krista. Len ten, kto miluje Zjavené Božie Slovo môže mať Ducha Svätého. Duch Svätý spôsobuje vnútornú a podstatnú zmenu v nás. Rieši základný problém človeka postihnutého dôsledkami prvotného hriechu: z ľudí bezbožných vytvára zbožných a bezmocným dáva silu z Boha. Jedine takto môžeme zvíťaziť nad svetom, telom i diablom.
Duch Svätý zostupuje v dnešný deň. Tento deň mal svoj obsah už v Starom Zákone. Židia v tento deň oslavovali dve skutočnosti. Oslavovali Boha za prvú úrodu a pripomínali si dar Zákona na vrchu Sinaj. Obidve tieto skutočnosti našli svoje naplnenie v dnešný deň. Duch Svätý, lepšie povedané, dar Ducha Svätého je prvotinou Kristovej smrti a zároveň je Tvorcom Novej zmluvy, nenapísanej už na kamenných tabuliach ale priamo v ľudskom srdci z mäsa.
Zakončím modlitbou sv. Františka: „Všemohúci, Večný, Spravodlivý a Milosrdný Bože, dopraj nám úbohým, aby sme pre teba konali to, o čom vieme, že to ty chceš a vždy chceli to, čo sa tebe páči, aby sme tak vnútorne očistení, vo vnútri osvietení a ohňom Ducha Svätého zapálení, mohli nasledovať šlapaje Tvojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista a len tvojou milosťou dôjsť k tebe Najvyšší, ktorý v dokonalej Trojici a jednoduchej jednote žiješ a kraľuješ a si oslavovaní ako Všemohúci Boh na veky vekov.