V dnešnom čítaní môžeme vidieť sv. Pavla pri veľmi dôležitej práci. Znovu sa vracia na miesta, kde predtým rozsieval Božie Slovo a utvrdzuje učeníkov. Môžeme povedať, že ide o akúsi vizitáciu a zároveň duchovnú obnovu pre cirkevné zbory, ktoré sám založil. Naša viera potrebuje túto službu utvrdzovania. Viera nie je jednorázovou udalosťou, raz navždy skončenou a hotovou. Nemôžem povedať, uveril som a dosť. Viera ak je správna, musí sa rozvíjať. Tí, ktorí sú dospelí vo viere, majú povinnosť bdieť nad deťmi vo viere. Nestačí človeka pokrstiť a hodiť do tohto sveta, ktorý jeho vieru ohrozuje a chce zničiť. Viera je pohyb proti zmýšľaniu tohto sveta.
Skutky apoštolské ďalej opisujú príbeh Apolla. Mohli by sme povedať, že predstavuje prípad konvertitu. Nadšený za Ježiša, ohlasuje ho, dokonca neohrozené vystupuje v synagóge. „Bol poučený o Pánovej ceste a so zápalom ducha hovoril a správne učil o Ježišovi, hoci poznal iba Jánov krst.“ Poznal len krst pokánia, ale nepoznal Dar Ducha Svätého.
„Keď ho počuli Priscilla a Akvila, vzali ho k sebe a dôkladnejšie mu vysvetlili Božiu cestu.“ Aj my sa vo svojej pastoračnej práci môžeme stretnúť s ľuďmi, ktorí sú nadšení pre Ježiša, a predsa cítime, že nepodávajú úplnú cestu Spásy. Idú mimo všeobecnú cirkev, niekedy dokonca proti katolíckej cirkvi, ale nemyslia to zle. Z Božích tajomstiev prijali len odrobinky, ale už tieto odrobinky vyvolávajú v ich živote nadšenie pre Ježiša.
Človek prežíva nadšenie, keď sa mu podarí urobiť krok z tmy ku svetlu. Nemusí to byť hneď krok k úplnej pravde, ale vždy keď robíme krok ku väčšej pravde, naše svedomie nás odmieňa radosťou. Božie Slovo v našom svedomí sa teší z toho, že robíme pozitívny krok. A každý pozitívny krok treba aj z ľudskej strany pozitívne ohodnotiť. Nikdy nesmieme postupovať proti radosti svedomia z dobra, lebo môžeme vyvolať vnútorný zmätok.
Nie sme pozvaní rúcať, ale stavať na tom, čo v človeku postavil Boží Duch skrze jeho vlastne svedomie. Aj my máme hľadajúcich ľudí, prijať, povzbudiť a dôkladnejšie im vysvetliť Božiu cestu. Keď sa správne vysvetlí naša viera, prestáva byť pre odlúčených bratov pohoršením. Apollo sa vo svojom dokazovaní dovolával Písma Svätého. My sa takisto nemusíme báť Písma Svätého. Zistíme, že v ňom nájdeme podklad pre mnoho skutočností, ktoré existujú v katolíckej cirkevnej praxi.
II. Vatikánsky koncil nás poučuje: „V hlbinách svojho svedomia človek spoznáva zákon, ktorý si sám nedal, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas neprestajne vyzýva človeka milovať a konať dobro a chrániť sa zlého a hovorí mu k ušiam srdca…Človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu ozýva vo vnútri.
Mravné svedomie, ktoré sa nachádza vo vnútri človeka, mu prikazuje v pravej chvíli robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Svedomie posudzuje tiež jeho konkrétne voľby, schvaľuje tie, ktoré sú dobré, a upozorňuje na zlé .Potvrdzuje autoritu pravdy vo vzťahu k najvyššiemu Dobru, ktoré človeka priťahuje a od ktorého prijíma príkazy. Keď rozvážny človek počúva mravné svedomie, vtedy môže počuť Boha, ktorý sa mu prihovára.
Mravné svedomie je súd rozumu, ktorým človek rozpoznáva mravnú kvalitu konkrétneho činu, ktorý sa pripravuje konať, ktorý práve koná, alebo ktorý už uskutočnil. Vo všetkom, čo človek robí, musí verne rešpektovať poznanie, čo je dobré a správne. Pomocou súdu vlastného svedomia človek vníma a spoznáva predpisy Božieho zákona.
Svedomie je zákon nášho ducha, ktoré však ducha presahuje. Vydáva nám príkazy a predstavuje zodpovednosť a povinnosť, vzbudzuje strach a nádej…Je poslom toho, ktorý sa nám prihovára akoby cez závoj tak v prirodzenom svete ako aj vo svete milosti a ktorý nás poučuje a riadi. Svedomie je prvým zo všetkých zástupcov Krista.
Je dôležité, aby každý bol dostatočne prítomný sám sebe, aby tak mohol počuť a nasledovať hlas svojho svedomia. Táto potreba zvnútornenia je o to naliehavejšia, že život nás často odvádza od akéhokoľvek uvažovania, sebaskúmania alebo nazerania do samých seba. Vráť sa do svojho svedomia a spytuj sa ho…
„Vráťte sa, bratia, do svojho vnútra a vo všetkom, čo robíte, dbajte na svedka – Boha.“ Sv. Augustín, (In epistulam Johannis ad Parthos tractatus, 8, 92)