6. Veľkonočná nedeľa „C“ – (Jn 14,21-26)

Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu poučuje o tom, v čom spočíva pravá a skutočná láska k Bohu. Možno sa aj my zamýšľame nad tým: „Ako môžeme milovať Boha z celého srdca, z celej duše a zo všetkých síl, Boha, ktorého nevidíme a nepoznáme?“ V dnešnom evanjeliu dostávame odpoveď na náš problém. Pán Ježiš hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ Akoby povedal: „Ten ma skutočne miluje, kto zachováva moje slovo!“ Lásku k Bohu môžeme prejaviť tým, že zachováme jeho Slovo, že ho poslúchame. Tak ako sa hovorí o viere, že je z počutia Božieho Slova, tak Láska je zo zachovávania tohto Slova. Láska je snahou žiť Božie Slovo. Je to Láska k Bohu a zároveň Boh sám, lebo On sa zjavil vo svojom Slove a nemá inú povahu a charakter ako ten, ktorý nám zjavuje Ježiš. Je to láska aj k sebe samému, pretože v tom je naša dokonalosť a naše určenie, byť božím obrazom. Z naplnenia tohto pramení naša večná blaženosť. A je to súčasne aj láska k ľuďom, lebo všetci okolo nás čakajú, že sa skrze nás zjaví čosi z dobroty Božieho Slova.

Keď sa Kain začne zaoberať možnosťou vraždy svojho brata, Boh sa mu takto prihovára: „Prečo sa hneváš a prečo tvoja tvár sklesla? Či nie je to takto: Ak dobre robíš môžeš sa vystrieť, ak však nedobre robíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť a predsa, ty ju máš ovládať?” Takto je vykreslený boj s pokušením. Hriech je tu chápaný nielen ako zlý skutok, ale ako zosobnené zlo, démon. Pokušenie prichádza od zlého ducha. Ak podľahneme pokušeniu stávame sa príbytkom zlého. A tu je podstata problému človeka. Potrebujeme Ducha Svätého, aby sme boli dobrí. Boží prísľub o prebývaní v človeku je veľmi silnou motiváciou v zápase s hriechom. Zápas s hriechom má zmysel, lebo odmena je návrat do prvotného stavu Bohočlovečenstva. Človek prvotným hriechom stratil Božie prebývanie, stratil Božie priateľstvo a stal sa bezbožní a bezmocní voči hriechu. Ak sa človek rozíde s hriechom skrze poslušnosť Bohu, Boh sľubuje svoj návrat. Návrat Boha rieši všetky problémy človeka. V ňom spočíva Spása človeka.

Boh nikoho nepokúša. Dokonca nás Pán Ježiš vyzýva, aby sme prosili, aby sme neboli uvedení do pokušenia. Boh však dáva našim pokušeniam iný zmysel. Sv. František tvrdí, že každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka. Pokušenie, nad ktorým sme zvíťazili, je dôkazom našej lásky k Bohu. Vždy budeme pokúšaní: napr. sladkosť u detí, zmyselnosť u mladých, bohatstvo a kariéra pre ľudí stredného veku, moc a lakomstvo pre starých. Silne budeme pokúšaní v dobe krízy. Ježiš zakúsil tak ako my všetky pokušenia, ale nedal sa, nezhrešil. Preto sa pokušenia nemusíme zľaknúť, ani sa ním nechať zastrašiť. Pokušenie nie je hriech. Nie je hriech, keď sa nám objaví v mysli, hriechom sa stane až keď by sme sa ním začal zaoberať – väčšinou nás zvedie a zhrešíme. Nie je teda dôvodom k strachu, odožeňme ho a choďme ďalej, ale nie je ani dôvodom na ospravedlňovanie sa z hriechu.

My nie sme povinní zhrešiť. Nemôžeme zabrániť, aby nám nad hlavou lietali vtáci, nemusíme im však dovoliť, aby si v našich vlasoch urobili hniezdo. Sme zodpovední za to čo urobíme. Apoštol Jakub (1,14-15) píše, že každý, kto je v pokušení, je zvádzaný vlastnou žiadostivosťou, ktorá, ak je jej vyhovené, počne a porodí hriech. Satan zavolá do našej padlej prirodzenosti a žiadosti sa v nás rozozvučia a to je dôkazom, že v nás neprebýva Dobro. Naše fyzické potreby a túžby sú dobré a majú byť naplnené. Ale len vtedy, keď ich používame podľa správneho cieľa, ktorý im dal Stvoriteľ. Ak však začnú oni ovládať nás, stanú sa z nich zlé žiadosti, ktoré nás ničia. Ide teda o to, či oni ovládajú nás, alebo my ich.

Sv. Pavol nám radí, aby sme „zhodili všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou…“ Hriech nás opantáva, robí nás neslobodnými. Tak ako sa plavec môže zapliesť do rias, tak sa duša môže na svojej ceste k Bohu zamotať do hriechu. Ide o celkovú zmenu životného štýlu. Správny kresťan praktizuje to najefektívnejšie bojové umenie. Zápas s hriechom a so sebou samým. „Ježiš namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.“

Kríž nie je len riešením našej hriešnej minulosti, ale je aj životným štýlom kresťanov. „Vezmi svoj kríž a nasleduj ma!“ „Zapri sám seba!“ Jedine v sile Kristovho kríža premáhame telo, svet i diabla. V kríži začíname svoj deň. Krížom sa žehnáme ráno, na obed i večer. Krížom značíme a žehnáme svoje telo, aby bolo poslušné Božiemu Duchu. V moci Kristovho Kríža sa dejú zázraky a uzdravenia. V moci Kristovho Kríža sú posadnutí oslobodzovaní od diabla. V moci Kristovho Kríža sú ti v spovedi odpúšťané hriechy. V Kristov kríž si bol pokrstený. V jeho znamení sa deje premenenie na oltári. Ním žehnáme nové kresťanské manželstvo. Kňazstvo to je služba Kristovmu krížu. V moci Kristovho kríža prechádza človek z tohto sveta do večnosti. Svet sa chce vymaniť z Kristovho kríža, ale iná skutočná sloboda, ako sloboda skrze Kristov kríž, neexistuje. Odísť spod Kristovho kríža znamená upadnúť do poroby diabla.