Včera sme sledovali v skutkoch apoštolov, ako vyriešili spor o predpisy Mojžišovho zákona. Už predtým sme počuli, že aj v Cirkvi, ktorá chce byť pokračovaním Vtelenej Lásky, môžu vzniknúť spory. „Cirkev sa zhromažďuje okolo Božieho Slova“, ale nie všetci môžu toto Slovo vykladať. Tak ako nie všetci môžu prednášať atómovú alebo kvantovú fyziku, tak isto nie všetci môžu vykladať Písmo Sväté. Vidíme to aj v liste, ktorý apoštoli poslali obciam tvoreným z pohanokresťanov.
„Apoštoli a starší bratia pozdravujú bratov z pohanov v Antiochii, Sýrii a Cilícii!“ Ako mocne musel Duch Svätý pracovať v apoštoloch, aby dokázali nazvať pohanov bratmi. Staroveké židovstvo bolo iného názoru. V ústach Židovských učencov tej doby sa objavil aj takýto názor: „Len Židia sú ľuďmi. Tomu najlepšiemu z pohanov je treba rozdrviť hlavu, ako sa to robí s hadom“. (Talmud: Portréty a legendy str.179).
List ďalej pokračuje: „Počuli sme, že vás niektorí, čo vyšli z nás, znepokojili a rozvrátili vám srdcia rečami, hoci sme ich ničím nepoverili.“ Aj na tomto príklade môžeme vidieť zmysel učiteľského úradu Cirkvi. Nie každý má právo vykladať. Máme právo každého, kto nás prichádza poučovať o kresťanstve, podrobiť skúške: nech ukáže poverenie od apoštolov, alebo aspoň od ich nástupcov. Každý kňaz dostáva takéto poverenie od biskupa, ktorý je nástupcom apoštolov.
Vidíte sami kam to vedie, keď sa nerešpektuje UUC. Vzniká množstvo siekt. Každá z nich sa odvoláva na Slovo Božie, lepšie povedané na Písmo Sväté. Ale samotné Písmo Sväté ukazuje na určitý vývoj. Pohania sa nemajú cítiť viazaný Mojžišovým zákonom. Hoci Mojžiš, keď tvoril predpisy o čistých a nečistých zvieratách a pokrmoch sa odvoláva na Boha, vidíme, že Peter je po Turiciach Božím zjavením informovaný o tom, že nemá pokladať’ nič za nečisté, pretože Kristus všetko očistil. Písmo Sväté musíme brať ako knihu, ktorá v sebe zachycuje stále výraznejšie Božie Zjavenie.
Sv. apoštol Pavol dostáva väčšie poznanie zo Zjavenia zmŕtvychvstalého a nanebovstúpiaceho Krista, ako všetci ostatní apoštoli. Nielen Cirkev je tvorená, alebo zhromažďovaná Božím Slovom, ale aj Písmo Sväté je vytvorené Cirkvou a Duchom Svätým. A to ľudské sa v nej môže meniť. Hoci napr. svätý Pavol dáva predpisy ženám, aby keď prichádzajú do chrámu mali na hlave šatku, z ohľadu na anjelov a z podriadenosti mužovi, dnes sa nikto z nás necíti tým viazaní, ani si to nepovažuje za hriech, že tú šatku nemá. Je to v Písme Svätom a predsa vidíme v tom, len čosi čo bolo poplatné tej dobe. Keby Cirkev našich čias uznala toto za potrebné, dala by nám na to direktívy. Poznal som jedno kresťanské protestantské spoločenstvo, kde asi týmto chceli dokázať svoju pravosť. Všetky ženy, mladé i staré, prišli ne zhromaždenie zababušené do šatiek a môžem povedať, že mi to skôr pripadalo smiešne, ako žeby som to prežíval ako prejav zbožnosti.
„Preto sme sa zhromaždili a jednomyseľne sme sa uzniesli, že vyberieme mužov a pošleme ich k vám s našimi drahými Barnabášom a Pavlom, ľuďmi, ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista (ktorí zasvätili svoj život Menu nášho Pána Ježiša Krista). Vyslali sme teda Júdu a Sílasa a oni vám aj ústne povedia to isté.“ Cirkev, skôr ako Písané Slovo, mala ústne hlásanie. Mnoho veci ostalo v stave ústneho odovzdávanie a nikdy sa nedostali do Písma Svätého a predsa patria k pokladu Cirkevného učenia.
Napríklad: „Keď k vám niekto príde s bibliou a neuznáva autoritu Cirkvi, tak sa ho môžete s kľudom opýtať: „Odkiaľ to má, že to čo drží v ruke, je Písmo Sväté, Slovo Božie.“ Veď i táto pravda je obsiahnutá v cirkevnej tradícii. Aj Júda a Sílas, okrem toho, že prečítali list, ešte ústne všeličo vysvetlili, čo v Písme nemáme, ale v cirkevnej obci sa to tradovalo. Možno to bolo zachytené v neskorších dobách, ako učenie apoštolov, ale v Písme Svätom to nenájdeme.
„Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne. Buďte zdraví!“ Ukážem ako samotne Písmo zachycuje vývoj v myslení. Napríklad o mäse obetovanom modlám nájdeme trochu iné názory ako sú zachytené v Skutkoch a u apoštola Pavla a to 1 Kor 8. hlava: na týchto miestach sv. Pavol dokazuje kresťanskú slobodu, ktorá neverí v modly a preto sa nebojí používať mäso im obetované.
„Niektorí sú ešte teraz takí zvyknutí na modly, že jedia mäso, akoby bolo naozaj obetované modlám, a ich svedomie sa poškvrňuje, lebo je slabé. Ale jedlo nás nepriblíži k Bohu: ani keď nejeme, nič nestratíme, ani keď jeme, nič nezískame. Len si dajte pozor, aby táto vaša sloboda nebola na pohoršenie slabým. Lebo keď niekto uvidí toho, čo má poznanie, stolovať v pohanskom chráme, neposmelí sa jeho svedomie, pretože je slabé, aby jedol mäso obetované modlám? A slabý zahynie pre tvoje poznanie – brat, za ktorého zomrel Kristus! Keď takto hrešíte proti bratom a zraňujete ich slabé svedomie, hrešíte proti Kristovi. Preto ak jedlo pohoršuje môjho brata, nebudem nikdy jesť mäso, aby som nepohoršil svojho brata.“ (1 Kor 8,7-13)