2. Veľkonočná streda – (Sk 5,17-26; Jn 3,7-21).
Minule sme skončili pri poznaní nášho farizejstva. Zostali sme v ľútosti pri poznaní nášho hriechu. Ako môžem ísť ďalej? Musíš sa znova narodiť’ skrze vodu krstu a Ducha viery. V krste hovoríš sebe nie, Duchom viery hovoríš Bohu svoje Áno. I my sa spolu s Nikodémom začudovane pýtame: „Ako sa to môže stať?” Je potrebné veriť v Ježiša a veriť Ježišovi, ktorý prišiel od Otca. Prvý základný Boží skutok je viera v Toho, ktorého On poslal. Je potrebné a istotou uveriť Ježišovi, prijať ho za svojho neomylného učiteľa, za svoju neochvejnú mravnú normu, dokonca môžeme povedať za svoj Život. Lebo On jediný prišiel od Otca. A on hovorí: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí v neho, mal večný život”. Takto Ježiš objasňuje svoju smrť a jej zmysel. Tu končí schopnosť nášho rozumu, tu stojíme pred skutkom Božím. Tak ako židia na púšti nemohli pochopiť, ako ten medený had môže súvisieť s ich osobným uzdravením a predsa tí, ktorí túto skutočnosť s vierou prijali dosiahli uzdravenie, tak aj my sme v podobnom vzťahu ku smrti pána Ježiša.
Aby sme mohli hovoriť o ospravodlivení skrze vieru, musíme si najprv ozrejmiť, čo to viera vlastne je. My, ľudia zaťažení západným myslením, chápeme vieru ako určitý rozumový úsudok o existencii Boha. Dá sa povedať, že u väčšiny ľudí existuje akási filozofická viera. „Skúmal som prírodné vedy a dospel som k záveru, musí byť Niečo nad nami. Pre istotu chodím do kostola, pretože ak to Niečo naozaj nad nami je, tak sa mi toto chodenie do kostola môže ráz vyplatiť. Ak nič nad nami nie je, nemôžem nič stratiť, pretože po smrti ma už nebude mrzieť, že som si na tomto svete neužil.” Takto nejako vyzerá veriaci postoj mnohých takzvaných „veriacich“ ľudí. Chápu vieru podobne ako ateisti. Takáto čiste špekulatívna viera založená len na ľudskom rozumovom a rozumnom úsudku, nie je ešte vierou v zmysle Písma Svätého. Nie je vierou, ktorú prejavil patriarcha Abrahám, ktorý uveril Bohu a bolo mu to počítane za spravodlivosť a preto ani nemôže človeka priviesť ku ospravodliveniu. Takáto viera má len malý vplyv na osobný život človeka. Náboženskú prax takýto človek plní pre každý prípad, lebo kto vie ako to bude po smrti, ale postupuje tak, akoby Boh nemal, čo povedať do jeho živote, ako by vôbec neexistovalo Božie Slovo.
Prečo je to tak, kde hľadať korene tejto akoby viery? Mnohí spomedzi kresťanov zabúdajú na to najdôležitejšie, že predmetom viery je Božie Slovo a teda Kristus – Vtelené Božie Slovo, a spôsob prijatia vierou je neochvejná istota. V opačnom i prípade sa nedá hovoriť o viere, ktorá vedie ku ospravodliveniu. Veľmi často našej viere chýba znalosť Božieho Slova. Máme skúsi teologickú vieru, ktorú vyjadríme modlitbou Kréda, ale viera je čosi omnoho širšie.
Viera je vzťahom k Božiemu Slovu, v celej jeho šírke. Druhá vada našej akoby viery je v tom, že to Slovo neprijímame s istotou, teda mu neveríme. Ak však niekto začne pochybovať, už zostupuje z roviny viery. Katolícke náuka o viere výrazne potvrdzuje, že viera sa vo svojej podstate spája s istotou. Logické uvažovanie o procese viery by sme mohli vyjadriť nasledujúcim sylogizmom: „Boh niečo povedal. To, čo povedal Boh, je predmetom viery. Boh je Svätý, preto nemôže klamať. Boh je vševediaci, preto sa nemôže mýliť. Ak viem o niečom, že to povedal Boh, tak môj postoj voči tomu sa môže prejaviť len vierou, ktorá nepripúšťa žiadnu pochybnosť. Keby som si pripustil pochybnosť, odmietol by som autoritu Boha. V tomto zmysle je pochybnosť znevažovaním Boha (hriechom), lebo predpokladá, že nevieme, či Boh svoje Slovo dodrží, či je vierohodný.
Týmto spôsobom už prví ľudia urazili Boha v raji. Diabol spochybnil pred nimi rozumnosť a opodstatnenosť Božieho príkazu a oni sa nechali oklamať. Samozrejme, môžu byť pochybnosti iného druhu: „Či to naozaj Boh povedal? Či som tomu dobre rozumel? Ale, ak s istotou viem, že ku mne hovorí Boh, vtedy nemám inú možnosť ako veriť, alebo uraziť Boha neverou.
Sv. Pavol v liste píše: „Teraz však je zjavená Božia spravodlivosť bez zákona, dosvedčovaná zákonom i prorokmi. Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, ktorí veria. Nieje totiž rozdiel; všetci zhrešili a sú ďaleko od Božej slávy: sú ospravedlňovaní zadarmo jeho milosťou vykúpením v Kristovi Ježišovi. Toho Boh ustanovil ako zmiernu obetu, na ktorej sme účastní vierou v Jeho Krv…” (Rim 3,21-25) Sv. apoštol Pavol tvrdí, že všetci bez rozdielu zhrešili. Rozdiel je len v tom, že niekto o tom vie a druhí to zatiaľ nevie pochopiť, že niekoho to mrzí a druhého nie, že niekto svoj hriech ukáže navonok, iní ho nosí v svojom srdci. Všetci sme zhrešili svojou domnelou sebestačnosťou, ale boli sme ospravodlivení zadarmo jeho milosťou skrze zmiernu obetu Pána Ježiša.
„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, čo v neho verí, ale aby mal život večný. Lebo Boh neposlal Syna ne svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet zachránil.” Vstupnou bránou do Božieho Kráľovstva je viera. Keby Boh ustanovil, že touto brannou je nevinnosť, alebo dôsledné zachovávanie prikázaní, alebo nejaká iná čnosť, mohli by sme sa vyhovárať: „To nie je pre mňa, ja nemám požadovanú čnosť!“ Nám však bolo ohlásené, že vstupnou bránou do Božieho Kráľovstva je viera, treba uveriť. A táto podmienka nie je pre teba nemožné. Na základe akej zásluhy sa Adam nachádzal v raji? Nebola to zásluhe, ale prejav nesmiernej dobroty Božej. Keby veril v Dobrotu Boha, zostal by v raji naveky.
Treba uveriť a táto podmienka nieje pre tebe nemožná. Ten istý apoštol Pavol hovorí: „Blízko tebe je to Slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci, totiž Slovo viery, ktoré hlásame. Lebo, ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!” a vo svojom srdci veríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený!“ (Rim 10,8-9) Poznáme však rôzne druhy viery. Viera ako súhlas ku zjavenej pravde, viere ako prejav dôvery, viera ako schopnosť dať sa viesť, viera ako otvorenosť, viera ako odovzdanosť, viera ako bytostná otvorenosť, viera ako schopnosť prijať. V našom prípade ide o vieru ako o schopnosť duše otvoriť sa pred Božím Duchom a prijať do sebe Kristovu plnosť. Ide o vieru ako o privlastnenie si. Tak to píše sv. Pavol v liste Korinťanom: „Kristus sa podľa vôle Boha stal našou múdrosťou a spravodlivosťou, posvätením a vykúpením.” (1 Kor 1,30) Toto všetko je naše. Duch Svätý, ak sa mu vo viere a v modlitbe otvoríme, spôsobí, že všetko bohatstvo Kristovho života, ktoré žil uprostred času a priestoru našej ľudskej existencie sa stane naším vlastníctvom, ak potom túžime, ak sa za to modlíme a prijímame Božie Slovo a sväté sviatosti.
Kristova smrť nám prináša odpustenie hriechov, ak svoje hriechy vyznáme, ľutujeme a vierou si privlastním túto milosť. Je to najzákladnejšia skutočnosť Nového Zákona. V podstate sa jedná o náš súhlas Bohu. Boh stvoril človeka ako slobodnú bytosť, aby mohol človek slobodne prijať od neho Život a Milosť. Má seba samého prijať od Boha ako stvorenie, ktoré Boh obdarúvava. Treba Bohu povedať ÁNO, chcem žiť v tvojej milosti a tak sa stávať novým stvorením, pretvoreným Duchom Svätým v druhého Krista. Boh je ten, ktorý vždy prvý miluje a prvý zadarmo ospravedlňuje. Ospravedlnenie z viery je počiatok nadprirodzeného živote stále aktuálny vo sviatosti krstu a pokánia. Ovocie tohoto všetkého má byť naša láska a vďačnosť.