Počuli sme, čo povedal Ježiš Nikodémovi: „Veru, veru, hovorím ti: Musíte sa znovu narodiť. Vietor veje, kam chce; jeho zvuk počuješ, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Niektoré zahraničné preklady tu majú miesto slova „znovu“ slovo „zhora“ a tomu by nasvedčoval aj záver, kde sa už priamo hovorí o narodení „z Ducha“. Existuje zrodenie z tela, ktoré sa deje bez ohľadu na našu vôľu, pretože o našej vôli sa dá hovoriť až od okamihu nášho zrodenia (počatia). Toto biologické zrodenie z tela ešte nehovorí nič o našej duchovnej kvalite. Zrodenie „zhora“ alebo „z Ducha“, je vedomým a slobodným rozhodnutím človeka. Akonáhle existuje naša osoba obdarená slobodnou vôľou, môže si vybrať, či chce na duchovnej úrovni rásť do podoby Božieho Syna, stať sa Božím obrazom, rásť z nelásky do Lásky. Svätý Augustín to vyjadruje slovami: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba!“
Nikodém bol farizej a dokonca člen Veľrady, to znamená, že požíval veľkú vážnosť medzi veriacimi Židmi. Farizeji v našom ponímaní predstavujú čosi zvrhlé, pokrytecké, ale v dobe Pána Ježiša predstavovali akúsi náboženskú elitu. Boli to významní ľudia. Farizejstvo je premietnutím dôsledkov prvotného hriechu do duchovného života. Akási snaha žiť svoj duchovný život len z vlastných síl. A vieme, že toto nevyhnutne končí ľudskou slušnosťou, lebo človek sám zo seba nedokáže byť dobrým. Aby sa skutočne stal dobrým, potrebuje sa narodiť „zhora“, „z Ducha“, „z Boha“, ktorý jediný je Dobrý.
„Nikodém sa ho spýtal: „Ako sa to môže stať?“ Ježiš hovorí, že prvým predpokladom je viera. Ale čo to vlastne viera je? Viera je akousi otvorenosťou duša, ktorá umožňuje prijímanie a z neho vyplývajúci rast. Je potrebné s istotou uveriť Ježišovi a prijať ho za svojho neomylného učiteľa, za svoju neochvejnú mravnú normu, za svoj Život, lebo On jediný prišiel „zhora“ od Otca. Ježiš nehlása nejakú čiste ľudskú i keď geniálnu špekuláciu, ale zjavuje v sebe súčasne Boha aj človeka a ich vzájomný životodarný vzťah. Ježiš zjavuje Bohočloveka ako Boží zámer s nami. Človek sa má stať Božím príbytkom, miestom Zjavenie a Vtelenie Boha – Lásky.
Ježiš hovorí: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý kto verí v neho, mal večný život.“ Pán Ježiš sa odvoláva sa na príbeh zo štvrtej knihy Mojžišovej. Príbeh s medeným hadom sa odohral pri putovaní Židov do zasľúbenej zeme. Mojžiš viedol ľud po púšti. Kvôli problémom začali ľudia reptať. Neboli spokojní s touto cestou. Ľud reptal proti Božej výchove. Reptania je opakom vďačnosti, je ovocím nedostatku viery a je kritikou Božieho jednania s nami. Reptanie proti Božej výchove spôsobuje, že svoj život a všetko to načo v ňom narážame, považujeme za Boží trest a nie za spásonosný liek.
Božie Slovo nám ukazuje, že reptania pritiahlo Boží trest. „Za to Pán poslal na ľudí jedovaté hady. Ony hrýzli ľud a z Izraelitov mnoho ľudí pomrelo. Tu prišiel ľud k Mojžišovi a povedal: „Zhrešili sme, keď sme šomrali proti Pánovi a proti tebe. Pros za nás u Pána, aby od nás odňal hady!“ A Mojžiš prosil za ľud. Tu Pán povedal Mojžišovi: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive.“ Mojžiš teda urobil medeného hada a vyvesil ho na žrď. A keď niekoho hady uhryzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive.“ (Num 21,6-9) Mojžiš dostal zvláštny príkaz a prísľub. Boh mu prikázal, aby zhotovil medeného hada a zavesil ho na žrď a zároveň sľúbil, že každý, kto sa na tohto hada pozrie s vierou, bude zachránený. Deťom sa tento príbeh páči.
Avšak dospelý človek má vyspelejšie rozum a ten mu bráni prijať jednoduchosť Božieho konania. My máme vedu a tá nás učí, že v takýchto prípadoch je potrebné ranu vysať, alebo dokonca vyrezať, prípadne vypáliť, podviazať a pichnúť sérum. Ale také čosi, aby jednoduchý a dôverný pohľad na žrď s hadom mohol spôsobiť uzdravenie, nemožno vedecký dokázať. Nikto nemôže vedecky zdôvodniť skutočnosť, že pohľad na medeného hada pôsobí uzdravujúco. V tomto prípade sa nedá oprieť o žiadny prírodný zákon. Z hľadiska modernej vedy ide o šarlatánstvo. Keby dnes, na základe biblického svedectva, chcel niekto na tomto princípe vybudovať kliniku, asi by bol sklamaný. Musel by konštatovať, že to vôbec nefunguje.
A teda napriek tejto spásnej ponuke mnohí „múdri“ hynuli ďalej. Človek obdarený „rozumom, kritizoval Božie vedenie a výchovu. Rozum človeka sa prehrešil proti Bohu. Preto je práve rozum človeka v tomto prípade potrestaný. Vo vzťahu k tomuto spásnemu znameniu musí človek obetovať svoj rozum, svoje logické myslenie. Boh nepodlieha ľudskej logike a nekoná logicky. Boh má svoju NADLOGIKU a človek je vyzvaný, aby túto, pre náš ľudský rozum nepochopiteľnú múdrosť, prijal vierou.
O tých, ktorí sa zachránili, hovorí kniha Múdrosti: „Neuzdravili ich liečivé byliny, ani obklady, ale viera v Tvoje Slovo, Bože, ktoré všetko hojí.“ (Mudr 16,12) Skúsenosť Židov nasledujúcich Mojžiša ukazuje, že vtedy to fungovalo. Prečo? Preto, že tu Boh svojím Slovom ustanovil nový vzťah medzi týmto spásonosným znamením a veriacim človekom. Túto novú zákonitosť nemôžeme odhaliť zmyslami, ani vedecky zdôvodniť, dokonca bez viery ani pochopiť. Je založená na Božom Slove, ktoré bolo vyslovené pre tento osobitný prípad. V Písme Svätom nájdeme mnoho iných spásnych znamení, pre ktoré musíme užiť tento istý princíp. Napríklad Eucharistia, nepochopiteľná a predsa fungujúca, alebo Kristus na kríži.
Keď sa dobre zamyslíme nad Božím počínaním, zistíme, že Boh nás učí, aby sme sa s vierou pozerali na to, z čoho máme strach. Na Kríži je zavesená podoba umučeného a usmrteného človeka. Na kríži vidíme tiež svoj hriech. Pán Boh často ani po našich opakovaných prosbách nemení okolnosti nášho života, ktoré sa nám zdajú byť pre nás neznesiteľné, ale v týchto okolnostiach chce zmeniť naše vnútro. Keď sa pozerám na Krista na kríži, nemôžem pochopiť rozumom vzťah medzi mojou Spásou a jeho smrťou na kríži. Ale Božie Slovo ma vyzýva, aby som sa učil s vierou pozerať na Kristov kríž. Aj keď to nechápem, ono to predsa funguje. To si môžem overiť pri každej dobre vykonanej spovedi, alebo pri každom dobrom svätom prijímaní. Vždy, keď nás had tohto sveta uštipne a zasadí nám smrteľnú ranu hriechu, znovu a znovu pristupujeme k tomuto spásnemu znameniu vo sviatostiach Cirkvi, aby sme mohli byť uzdravení mocou a spôsobom Božím.
Sv. Bonaventúra hovorí: „Kristus je cesta a brána. Kristus je ako zľutovnica položená na Božej arche a tajomstvo skryté od vekov. Kto sa pozorne pozrie na túto zľutovnicu, čiže kto sa s vierou, nádejou a láskou; nábožne a s obdivom, s plesaním a uznaním; s chválou a jasotom zahľadí na toho, čo visí na kríži, ten s ním koná „paschu“, čiže prechod; aby pomocou palice kríža prešiel cez Červené more; z Egypta vkročil do púšte, kde ochutnáva skrytú mannu; a s Kristom odpočíval v hrobe ako navonok mŕtvy; avšak počujúci, nakoľko je to v putovaní vôbec možné, čo povedal Kristus zločincovi, keď pri ňom visel na kríži: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Zomrime teda a vojdime do tmy, umlčme starosti, žiadostivosti a preludy. Odíďme s Ukrižovaným Kristom „z tohto sveta k Otcovi“, aby nám ukázal Otca a mohli sme s apoštolom Filipom povedať: „To nám postačí.“ (z Putovania mysle do Boha).