Dnes by som sa chcel zamyslieť nad týmto teologickým a zároveň právnickým a možno až ekonomickým pojmom. Čo to znamená Vykúpenie? Starý zákon pozná rôzne formy vykúpenia. Vykúpenie prežívali veriaci vždy vtedy, keď ich Boh zachránil z nejakej život ohrozujúcej situácie. Napríklad v Písme nachádzame výrazy: „Vykúpil si ma zo smrti!” alebo „vykúpil si ma z domu otroctva!” Keď chceme rozmýšľať a pochopiť tajomstvo nášho kresťanského vykúpenia, musíme vedieť z čoho, alebo od koho sme boli vykúpení a pre čo alebo pre koho sme boli vykúpení, po prípade ako draho sme boli kúpení? Čo sa za nás zaplatilo?
Predobrazom Vykúpenia je vyslobodenie Izraela z Egyptského otroctva. V tomto vykúpení sa sám Boh ujíma svojho ľudu a svojou mocou, ktorá prevyšuje všetky iné moci, láme egyptské jarmo. l v tomto prípade sa vykúpenie deje prostredníctvom človeka, ktorým je Mojžiš, pretože Boh do nášho sveta nevstupuje bez ľudského súhlasu. V našom svete koná vždy v závislosti na človeku a v tom je naša veľkosť i naša dôstojnosť a zároveň zodpovednosť za náš svet. Pred Bohom sme dospelí a za náš svet plne zodpovední.
Učenie o prvotnom hriechu, úzko súvisí s vykúpením, ktoré uskutočnil Kristus, poskytuje obraz i jasný úsudok o situácii človeka a jeho činnosti vo svete. Od momentu prvotného hriechu leží medzi nami a Bohom priepasť, ktorú hriešny človek nieje schopný vlastnými silami preklenúť, preto ju v dare svojho Syna preklenie sám Boh. Sú to naše hriechy, ktoré zakrývajú Božiu tvár a dobrotu. A je to zlý duch, ktorý sa snaží o to, aby nás od Boha izoloval. A to sa mu darí vždy vtedy, keď páchame hriech, keď žijeme v hriechu. V tomto smere je potrebné očistenie od hriechov a vyslobodenie človeka z moci zlého ducha. Toto očistenie od hriechov sa deje prostredníctvom Kristovej krvi vyliatej za nás. Adam bol neposlušný až na smrť. Ježiš uzmieruje Božiu velebnosť svojou poslušnosťou až na smrť. Preto môže svätý Peter vyjadriť apoštolskú vieru v Boží plán spásy takto: „Viete predsa, že ste zo svojho prázdneho spôsobu života, zdedeného po predkoch, boli vykúpení nie snáď nejakými vecami pominuteľnými, striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista ako bezúhonného a nepoškvrneného baránka. On bol totiž k tomu vyhliadnutý už pred stvorením sveta, ale objavil sa až teraz na konci časov” (1 Pt 1,18-20).
Hriechom prvých ľudí získal diabol nad človekom akúsi nadvládu: človek však napriek tomu môže byť slobodný. Dramatická situácia sveta, ktorý „ma v moci zlý duch” (1 Jn 5,19), robí z ľudského života boj. Človek zapletený do tohoto zápasu, musí neustále bojovať, aby prilipol k dobru a bez veľkej námahy a bez pomoci Božej milosti nieje schopný dosiahnuť vnútorné zjednotenie. Prvotný hriech má za následok „otročenie pod mocou toho, kto vládne smrťou, totiž diabla.” Učenie cirkvi jasne hovorí o nadvláde zlého ducha, pod ktorú sa človek dostal, keď svojím hriechom opustil Boha a zobral si život do vlastných rúk. V procese vykúpenia ide predovšetkým o Ježišov zápas s mocnosťami temnosti, ktoré človeka držia v zajatí. Ježišovou smrťou na kríži sme vyslobodzovaní spod tohoto jarma.
Ale, čo je to kríž? Zvykli sme sa dívať na kríž ako na Znamenie Spásy, s úctou ho bozkávať, ale pozrime sa na neho očami tých, ktorí ešte nepoznali Tajomstvo viery. Pre Rimanov bol kríž takým veľkým zlom, že sa medzi slušnými ľuďmi nepatrilo ani len vysloviť jeho meno. (Cicero). Pre Židov mal kríž podobný zvuk: „Zlorečený, kto visí na dreve“. (Mojžiš) Ježiš bol ku krížu dovedený zlobou nášho ľudského srdca. Kríž je zjavením skazenosti ľudského srdca. Ak sa na kríž pozrieme z právneho alebo morálneho hľadiska, myslím teraz na ukrižovanie Božieho Syna, musíme povedať, že z hľadiska práva ide o Superzločin a z hľadiska morálky o Superhriech. Neprekvapilo by ma, keby Veľký piatok bol posledným dňom ľudských dejín. Keby sa v dejinách sveta mala zjaviť Božia spravodlivosť, bol by to najvhodnejší okamih, všetci pristihnutí pri čine. Ale Boh chce v ľudských dejinách zjaviť Milosrdenstvo.
Kríž je zjavením Božej bolesti nad človekom a zároveň prenesmiernej Božej dobroty. Na kríži sa stretá ľudská zloba s nesmiernou ľudskou dobrotou Bohočloveka. Boh všetkému dáva iný zmysel. Tajomstvo Kríža má viacej rôznorodých príčin a dôvodov. Na jednej strane sme my, hriešni ľudia navedení a huckaní démonmi, ktorí každým svojím hriechom znovu kričíme: „Ukrižuj ho!”. Nie sú to Židia, ale sme to my všetci, nie vtedy niekedy v historickom čase, ale teraz znovu a vždy. Na druhej strane je to nesmierna Božia dobrota, ktorá toto všetko berie na seba a premieňa. Veď to dobrota Božia dáva najväčšiemu zločinu vo svetových dejinách úplne iný zmysel. Na jednej strane stojí to, čo sme chceli my, smrť’ Božieho Syna, ale na druhej strane stojí dobrovoľná obeť’ Ježiša Krista. Jediná prípustná forma zápasu Dobra zo zlom je obeť. Ako náhle by Dobro prebralo spôsoby zla, prestalo by byt’ Dobrom. Ježiš je úplne iný ako my, dokonale poslušný Otcovi, poslušný až na smrť. Tichý a pokorný srdcom. Plný milosrdenstva, ale nie slaboch. Svoj život dáva úplne dobrovoľne. V deň pred svojím umučením, vzdáva vďaky Bohu za všetko, i keď vie, čo ho čaká. Dobrorečí a láme chlieb, svoje Telo dobrovoľne obetuje za nás. Je to dobrota Syna, ktorá vo vďačnosti všetko mení, práve v Eucharistii a v Eucharistiu. „On v tú noc ,keď bol zradený, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával hovoriac: „toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás…”
V evanjeliu sv. Jána čítame: „Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané a aby sa až do konca splnilo Písmo, povedal: „Žíznim!” Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzopovú tyč špongiu naplnenú octom a podali mu k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Dokonané je”. Naklonil hlavu a odovzdal ducha.” (Jn 19,28-30) Pán Ježiš z kríža záväzne prehlasuje: „Dokonané je!” Teológovia hovoria, že to nieje výkrik rezignácie, ale výkrik radosti nad tým, že dielo Spásy človeka sa stalo skutočnosťou. Spása sa stala od tejto chvíle objektívnou realitou. Natoľko objektívnou, že v každej chvíli môžeme prichádzať a čerpať z prameňov Spásy, ktorými sú sviatosti cirkvi.
Spása, ktorú uskutočnil Ježiš je plne ľudská, ale zároveň úplne Božská, pretože nám zjavuje, že sila človeka je v Bohu, v zjednotení s Ním. Plne ľudská je v tom, že Ježiš žil svoj život ako človek uprostred nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu. Jeho život je skutočný ľudský život od momentu počatia, cez narodenie, rast v múdrosti i milosti pred Bohom i pred ľuďmi, zostúpenie Ducha Svätého pri krste až po zápas so Satanom, ktorý sa prejavuje v pokúšaní ale vrcholí na Kríži. Kristus na kríži diabla premohol tým, že hoci ho zlo obklopovalo zo všetkých strán, On sa nestal zlým. Bol stále zjednotený so Slovom Božím a v každom okamihu žil Božím Slovom. Poslušný až na smrť ukázal východisko zo smrti. Nezhrešil a preto nepodľahol ani smrti ani porušeniu. V jeho tele a krvi (oslávenom i eucharistickom) sa od tohoto momentu budú skrývať sviatostné sily pre nás a pre náš zápas so zlom. Jeho telo sa stalo nevyčerpateľnou studnicou Ducha Svätého, ktorý od tej doby neprestáva zostupovať na zem, skrze Kristovo človečenstvo. Spása je plne ľudská aj tým, že Boh necháva človeka, aby si dôsledky svojej nesprávnej voľby prebojoval sám. Ježiš ani sebe, ani druhým z kríža dolu nepomohol, ale víťazí nad okolnosťami života silou Ducha Svätého. Ježiš je Spasiteľ, ale Duch Svätý, ku ktorému nám vydobyl prístup, je Spásou.
Keď skúmame ľudové pochopenie Vykúpenia, tak vyznieva proti Bohu Otcovi. Akoby by v Bohu bola akási forma schizofrénie. Niečo iné chce Otec a niečo iné Syn. Toto ľudové chápanie vyznieva tak, akoby Boh Otec od doby prvotného hriechu, nemiloval ľudí, akoby bol proti nám. Nechcem tým tvrdiť, že problém zmierenia s Bohom skutočne existuje, ale sv. Pavol nám hovorí: „že Boh v Kristovi zmieril svet so sebou!” Nie my sme zmierili Boha, ale Boh sa zmieril s nami. Ale zmieril sa tým spôsobom, že vystrel svoju ruku, aby ju podal človekovi, ktorý Boha dosiahnuť nemohol.
Pozrime sa dobre ako tento problém chápe Písmo Sv. a ako ho chápali cirkevní otcovia prvých stáročí. Sv. Pavol píše: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici.” (Rim 5,8). A na inom mieste hovorí: „Keď ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.” (Rim 8,32). Toto prehlásenie nás prekvapuje. Podľa nášho uvažovania skutočnosť, že Ježiš zomrel alebo lepšie povedané musel zomrieť na kríži, nedokazuje Otcovu lásku, ale naopak „jeho krutosť”‘, alebo aspoň „neúprosnú spravodlivosť.” Ježiš, ktorý je najúžasnejším prejavom lásky Boha Otca voči nám, sa pre mnohých stáva hlavným argumentom proti Otcovi. Pojem Boha Otca je u mnohých veriacich znetvorený touto predstavou krutého a neúprosného Otca, ktorého nezmieri nič len krv jeho Syna.
Zabúda sa na to, čo hovorí Ježiš: „Kto mňa vidí, vidí Otca”. Boží Syn je zjavením Otca. Otec je presne taký ako Syn a myslí presne tak ako Syn a skutky, ktoré Ježiš robí sú skutky Otca. Sv. Pavol nám zdôrazňuje: „Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.” Sv. Tomáš Akvínsky je toho názoru, že: „Boh Otec vydal svojho Syna na smrť’ v tom zmysle, že mu vnukol vôľu trpieť za nás a vlial mu lásku”. Nezabúdajme, že tento Syn je nepredstaviteľnou blaženosťou Boha Otca a práve tohto Syna, dal za nás hriešnikov a svoj stav blaženosti zamenil za bolesť ľudskej existencie. A sv. Bernard z Clarvaux tvrdí: „Boh Otec nevymáhal Synovu krv, ale prijal ju, keď mu bola obetovaná!” Na kríži visí Boh, ktorý sa stal človekom. Ježiš sa stáva bolesťou v srdci Otca, nie kvôli sebe samému, ale kvôli nám.
Možno v niekom vznikne pochybnosť, či je možné hovoriť o trpiacom Bohu Otcovi. Vieme z filozofie i z teológie, že Boh je absolútne dokonalé bytie. Pre jeho dokonalosť nepripúšťala grécka filozofia, že by Boh Absolútno mohol byť láskou, lebo keby bol láskou nutne by musel trpieť. Na rozdiel od našej čisto ľudskej špekulácie sa Boh už v Starom Zákone zjavuje ako Boh, ktorý trpí. Boh, ktorému sa až chveje srdce pri pohľade na ľudské zločiny. Boh, ktorý vidí a vníma utrpenie svojho ľudu v Egypte. Prví kresťania hovorili často o Božích mukách a utrpení. Napríklad Tertulián píše: „Ak Syn trpel, trpel Otec s ním. Akoby mohol Syn trpieť, bez toho, aby Otec trpel spolu s ním?” Podobne píše Origenes: „Či Otec, Boh celého tvorstva, ktorý je plný zhovievavosti, milosrdenstva a dobroty, nejakým spôsobom netrpí? Či nevieš, že keď sa zaoberá ľudskými vecami, trpí ľudským spôsobom? Trpí muky lásky.”
Kristovo utrpenie je len zjavením a dejinným prejavom toho, čo sa deje v samotnom Bohu, v samotnom Božom srdci. Samozrejme Božie utrpenie je iné ako naše. Naše utrpenie prichádza ako nutnosť a ako nutnosť je pasívne prijímané. Zatiaľ’ čo Božie utrpenie je vrcholne slobodné a nič neuberá na Božej neporušiteľnosti a nemennosti. Sv. Gregor divotvorca hovorí, že „je to utrpenie toho, ktorý nieje schopný trpieť”. Boh trpí, pretože je Láska.
Potom, čo sv. Pavol pripomenul, že Boh neušetril svojho vlastného Syna, ale vydal ho za nás, víťazoslávne volá: „Ak je Boh s nami, kto je proti nám? Kto nás obžaluje? Kto nás odsúdi? Kto by nás mohol odlúčiť od lásky Božej? Snáď meč, strach, útlak, komplexy, svet, choroby, smrť? Ale v tomto všetkom skvele víťazíme skrze toho, ktorý si nás zamiloval!” (Rim 8,31-37) A ten istý Pavol hovorí: „Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa zasa strachovali, ale ducha synovstva, v ktorom môžete volať: „Abba, Otče!” Nieje možné, aby sme my hriešni a zvrhlí ľudia boli vo svojich myšlienkach šľachetnejší ako je Boh. Pán Ježiš nám zjavuje, že sa dobrote a milosrdenstvu máme učiť od Nebeského Otca, že to my máme byt’ milosrdní ako je náš Otec na nebi. Bolesť nášho sveta je v tom, že nepozná Otca. Keď’ človek opustil svojho Boha Otca, opustili synovia svojich otcov. A každý pozemský otec si prežije nejakým spôsobom túto bolesť, aby aspoň trochu pochopil bolesť Boha Otca. Ak denne vystupuje z nášho chorého sveta, ktorý nepozná Otca mnoho rúhaní a vzbury, my si prisvojme slová apoštola Pavla a volajme: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista!”
A nielen, že môžeme skrze jeho krv dúfať v milosť odpustenia našich hriechov, ale Boh ho aj vzkriesil pre naše ospravedlnenie. Kristovo Vzkriesenie je radikálnou obnovou všetkých vecí. Boh zotiera nielen náš hriech, ale aj našu vinu. Vzkriesenie spôsobuje, že v súdnom procese „Ukrižovaný“ sa z nesmiernej dobroty Boha stráca „Corpus delicti“. Boh nechce, aby sme k nemu pristupovali s pocitom viny, ak sme svoj hriech vyznali. Človek sa stáva dobrým, až keď uverí, že jeho Boh je Nekonečné Dobro.
Situácia, ktorú prežili Židia po Vzkriesení Pána sa veľmi podobá tej, ktorú prežili Jakubovi synovia, keď sa im dal poznať v Egypte Jozef ich brat. Oni mu spôsobili mnoho zla a predali ho do otroctva a on sa z milosti Božej vypracoval až na záchrancu Egypta a celého sveta. Keď pred nimi odhalil svoju skutočnú totožnosť, bratia boli zhrození a čakali spravodliví trest. On im však povedal tieto milé slová: „A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali na žive. Len sa nebojte! Veď či som ja na Božom mieste? Vy ste si síce snovali zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom“. Originál vyznieva ešte zaujímavejšie: „vy ste mysleli na zlo, ale Boh to premyslel na dobro.“ Toto je sila a čistota Božích myšlienok. Boh i ten Najväčší zločin, ktorým je Ukrižovanie Božieho Syna, premyslel na dobro. Na tomto kríži sa zrodila úpenlivá prosba o odpustenie: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ A Otec vyslyšal prosbu svojho Syna. Keď sv. Augustín rozjíma nad týmito udalosťami ohromený volá: „Ako si nás miloval, dobrotivý Otče, že si neušetril svojho jediného Syna, ale vydal si ho za nás hriešnikov! Ako si nás miloval!”
Sv. František: „Tomu, ktorý pre nás toľko zlého vytrpel, a toľko dobra nám preukázal a ešte v budúcnosti preukáže, tomu nech každé stvorenie, ktoré je na nebi i na zemi, v mori i podsvetí, vzdáva chválu, česť, slávu i dobrorečenie, pretože On je naša Sila a Statočnosť, jedine On je dobrý, On sám je Najvyšší, On sám je Všemohúci, Podivuhodný, Preslávny a sám Svätý, hodný chvály a Požehnaný na veky vekov. Amen“ (List všetkým veriacim).