3. Veľkonočný pondelok – (Sk 6,8-15).
V dnešnom prvom čítaní sme počuli: „Štefan, plný milosti a sily, konal divy a veľké znamenia medzi ľudom.” Ako veľmi ho umocňovala jeho viera a nielen to. Ako ho aj premieňala: „jeho tvár sa im javila ako tvár anjela.” Môže prirodzený život dať takúto vnútornú krásu. A Štefan už nie je z generácie apoštolov, to je už nová generácia a vidíme stále úžasné ovocie. Ako je to možné, že sme tak slabo tvarovaní svojou vierou. Asi preto, lebo naša viera je malá. Aj my žasneme nad veľkou mocou, ktorú Boh dal ľuďom a spolu so Židmi z dnešného evanjelia dávame otázku Pánu Ježišovi: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?” Takisto nám ako aj im Ježiš adresuje tieto slová: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého On poslal.” Toto je základ každého Božieho skutku. Už samotná viera je Božím skutkom, teda niečím čoho nie sme schopní zo svojej prirodzenej sily a čo nás otvára smerom k Bohu. Uveriť v Božiu lásku, ktorá sa najvýraznejšie zjavuje v Božom Synovi. Uveriť v Boha, ktorý je Láskou.
Uveriť v Božiu lásku, byť presvedčený o tejto láske, hlásať túto vieru – to je základná úloha kresťana. Uveriť v Božiu lásku ku všetkým ľuďom, v Božiu lásku ku sebe samému, lásku, ktorá spôsobila, že svojho jediného Syna vydal na smrť na kríži.
Na túto udalosť nie je možné sa dívať len ako na historickú skutočnosť, určite hroznú a otriasajúcu, ale existujúcu v dávnej minulosti a nás sa vôbec netýkajúcu. Lebo jeho smrťou bola zložená obeta Bohu za všetkých ľudí a tiež aj za nás. Teológia, na základe Božieho zjavenia tvrdí, že Boh tak veľmi miluje človeka, že by bol a je ochotný zomrieť za každého človeka osobitne, keby to bolo treba pre naše vykúpenie. Avšak jedna smrť, smrť Pána Ježiša, pojala nás všetkých a jej účinkom je odpustenie hriechov. Dokiaľ sa človek nezastaví pred tak veľkou láskou Boha, dokiaľ neuverí, že Boh zničil všetky jeho hriechy, dovtedy nedôjde k podstate kresťanstva. Treba totiž vážne pristupovať ku skutočnosti odpustenia hriechov, tiež svojich hriechov.
Tu je treba poznamenať, že štýl nášho katolíckeho života zaťažilo určité nedorozumenie ohľadom sviatosti pokánia. Totiž panuje všeobecný názor, že odpustenie hriechov sa nadobudne jedine počas svätej spovede, ale cirkevné učenie pozná i iné cesty k odpusteniu hriechov. Mnohí ľudia si myslia, že dokiaľ sa nevyspovedajú, že dovtedy musia žiť v hriechu. Avšak zatiaľ je pravdou, že dokonalá ľútosť zmýva hriech ihneď a my nemáme čakať ä zotrvávať v hriešnom stave, ale máme sa ihneď snažiť o túto ľútosť.
Tiež sa často vyskytuje nerozlišovanie závažnosti hriechu, rovnaké zaobchádzanie so všetkými hriechmi. Iným javom sú obavy mnohých ľudí už po spovedi: Či som všetko povedal? Či som niečo neprekrútil? Či ma kňaz správne počul a pochopil? A možno som to mal inakšie formulovať? Ľudia úzkostliví bývajú niekedy po spovedi nekľudnejší oko pred ňou. Chceli by opravovať, znovu sa spovedať, po prípade urobiť si generálnu spoveď. A toto všetko preto, lebo v podstate neveria v odpustenie hriechov vo sviatosti pokánia.
Prizrime sa dôsledkom tejto nevery. Ak si je kresťan stále vedomý, že žije v hriechu, či sa v jeho živote môže prejaviť radosť, sila, pokoj, či môže vydávať svedectvo, či môže vravieť ako súčasníci Pána Ježiša: „Prišiel Kristus Spasiteľ, odpustil nám hriechy, všetky problémy sú riešiteľné!”. Až keď človek skutočne uverí v odpustenie svojich hriechov, bude ako ten, ktorý našiel veľký poklad, ako žena, ktorá našla stratenú drachmu, bude volať: Tešte sa spolu so mnou.
Priemerný veriaci kresťan katolík našich čias má ďaleko k takémuto postoju. Nedovoľuje mu to vedomie hriechu. Chcel by toto bremeno zo seba zhodiť, začína sa ospravedlňovať pred sebou, pred Pánom Bohom, ospravedlňuje sa tým, že všetci tak robia, že kňazi zveličujú, že to vôbec nieje hriech. Systematický zahlušuje svoje svedomie, stáva sa necitlivý na hriech. Popretie hriechu je dnes znakom doby. Ale Boh nás svojím slovom stále usvedčuje.
Treba sa nám poučiť od odlúčených bratov, ktorí často prichádzajú k nám so živým svedectvom viery v odpustenie hriechov, aby nám pripomenuli to, čo bolo a je v tradícii katolíckej cirkvi. Vieme z katechizmu, že dokonalá ľútosť vedie k odpusteniu hriechov, že nemáme s touto ľútosťou čakať až do spovede, ale máme sa hneď snažiť v sebe obnoviť priateľstvo s Bohom skrze ľútosť vo svätej spovedi, ktorú musíme napriek svojej ľútosti absolvovať. Nejde o opravu odpustenie, ale o zmierenie s cirkvou, so spoločenstvom veriacich. Sviatostná spoveď” nás zaväzuje v prípade ťažkých hriechov.
Keď v duchu hlbokej viery vyriešime problém hriechu, náš kresťanský život bude plný radosti, pokoja a môže sa stať prameňom nášho svedectva.
Sv. František nás poučuje: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Ak to nieje možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomito vykonať uložené pokánie. Keď však nemôžu práve vyhľadať kňaza, potom môžu vyznať hriechy niektorému bratovi, ako hovorí apoštol Jakub: „Vyznávajte sa navzájom zo svojich hriechov.“ (Jak 5,16). Napriek tomu sa však nesmú prestať obracať na kňaza, pretože moc zadržovať a odpúšťať hriechy majú len kňazi. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný“, a „toto robte na moju pamiatku.“