Máloktorý svätý sa v celom kresťanskom svete ctí tak oddávna a tak všeobecne ako sv. Juraj. Žiaľbohu, máme o ňom málo zaručených správ. Aj to sú iba skromné literárne a archeologické dokumenty. V Lydde (dnes Ludd pri Haife v Izraeli) sa uctieval Jurajov hrob. Tak píše Theodosius (okolo r. 530) v spise De situ terrae sanctae: „V Diospole, kde bol sv. Juraj umučený, sa nachádza aj jeho telo a stávajú sa mnohé zázraky.” Okrem toho grécky epigraf, nájdený v Batanea z r. 368, hovorí „dome svätých a víťazných mučeníkov Juraja a spoločníkov”, čiže o kostole zasvätenom svätému Jurajovi niekoľko desaťročí po jeho smrti. Okrem týchto dokladov je tu ešte záznam o jeho umučení, ktorého najstaršia úprava sa nachádza v gréckom rukopise na pergamene z r. 954 v Národnej knižnici vo Viedni.
Sv. Juraj sa obyčajne zobrazuje ako mladý a krásny bojovník v rytierskom pancieri, ako sedí na koni a doráža na draka, ktorý sa zvíja pod koňom. V úzadí na návrší vidieť dievčinu, ktorá drží v náručí baránka. Čo znamená toto vyobrazenie? Staroveká povesť hovorí, že v Kapadócii (dnešné východné Turecko), kde sa Juraj v r. 280 narodil, bola morská zátoka a v nej býval ohromný drak, ktorý bol postrachom a hrôzou celého okolia. Tohto draka Juraj v znamení kríža zabil a tak kráľovu dcéru zachránil pred istou smrťou. Po tomto víťazstve statočný osloboditeľ ohlasoval kráľovi a jeho poddaným pravú Kristovu vieru a kráľ v krátkom čase prijal krst spolu s dvadsaťtisíc ľuďmi. Potom sa Juraj vrátil do svojej krajiny. Táto povesť je legendou a nevieme nakoľko sa zakladá na pravde. Možno však skrýva v sebe duchovný zmysel?
Tento ohromný drak môže predstavovať pekelného draka, ktorý sa s neslýchanou zúrivosťou zdvihol proti vzrastajúcej kresťanskej viere práve v časoch, keď žil Juraj. Bolo to na konci 3. storočia. Vtedy rímsky cisár Dioklecián, ktorý dvadsať rokov nechal kresťanov na pokoji, takže mnohí dosiahli aj vysoké hodnosti na cisárskom dvore i vo vojsku, ku koncu svojej vlády, omámený slávnymi víťazstvami a podnecovaný svojím spoluvladárom Galériom, zvolal všetkých učencov, prefektov, sudcov a vojvodcov na veľkú poradu do sídelného cisárskeho mesta Nikomédie. Z tejto porady vzišli výnimočné tvrdé zákony proti kresťanom: kresťanské chrámy mali byť zrúcané, sväté knihy spálené, kresťanov mali zbaviť všetkých občianskych práv a verejných hodností, biskupov a kňazov mali uväzniť a kto by nechcel obetovať štátnym bohom, toho mali donútiť mučením. Vypuklo všeobecné prenasledovanie. Juraj bol vtedy významným hodnostárom v cisárskom vojsku. Len čo vytiekla prvá kresťanská krv, pristúpil k cisárovi a smelo začal pred ním brániť a vyznávať vieru v Ježiša Krista. Cisár takú smelú reč od svojho vojaka nečakal. Rozhneval sa a statočného vyznávača dal uvrhnúť do väzenia. Bol podrobený mnohorakému mučeniu, priviazaný na koleso a hodený do rozpáleného vápna, ale prežil to bez zranenia. Cisárovná, ohromená týmto divom, prijala kresťanskú vieru, a bola preto neskoršie sťatá spolu s Jurajom pred bránou mesta. To všetko sa odohralo v palestínskom meste Lydde-Diospolis, niekedy medzi rokmi 303-305. Grécka, východná cirkev ho menuje Megalomartyr, t. j. Veľký mučeník, pre neuveriteľné múky, ktoré musel vytrpieť, kým zomrel.
Veľmi rozšírená tradícia tvrdí, že sv. Juraj pred svojou smrťou vrúcne prosil Boha, aby vypočul modlitby tých, ktorí by ho prosili pre pamiatku jeho mučeníctva. Podobné podanie jestvuje aj o sv. Krištofovi a sv. Barbore. Všetci traja sú medzi štrnástymi svätými, ktorých nazývajú svätými pomocníkmi a ktorým Boh dal osobitnú moc pomáhať ľuďom v ich potrebách. Jeruzalemskí pútnici navštevovali hrob sv. Juraja v Diospole, kde mu cisár Justinián dal vystavať nádherný chrám. Úcta k sv. Jurajovi sa veľmi rýchlo rozšírila najprv na Východe. Carihrad mal kedysi až šesť chrámov zasvätených sv. Jurajovi. Najstarší dal postaviť ešte cisár Konštantín Veľký. Dardanelly sa kedysi menovali „úžinou svätého Juraja”. Gruzínsko (Georgie) má po ňom svoje meno.
Vplyvom križiakov sa jeho úcta rozšírila aj na Západ. Vo Francúzsku už na začiatku 6. storočia sv. Klotilda, manželka kráľa Chlodvika, dala postaviť na počesť sv. Juraja oltáre. V Ríme pápež Gregor Veľký (okolo r. 600) dal opraviť chrámy sv. Juraja a pápež Lev II. v r. 683 posvätil nový chrám sv. Juraja. Kupci kedysi slávneho a mocného prístavu Janov preniesli jeho úctu do svojho pyšného mesta, kde mu postavili kostol a po ňom pomenovali aj svoju slávnu banku, jestvujúcu až dodnes a azda prvú v Európe. Aj Benátky, ktoré mali čulé styky s Východom, prejavili veľkú úctu k nemu tým, že mu postavili tri chrámy, z ktorých v jednom, v chráme sv. Juraja Slovinského (degli Schiavoni), sú namaľované výjavy z legendy o drakovi. Vo Verone zasa v krásnom chráme je vzácny oltárny obraz, ktorý predstavuje jeho mučeníctvo.
V ranom stredoveku, najmä vplyvom knihy Legenda aurea (Zlatá legenda) od Jakuba de Voragine (13. st.), ktorý v nej prvý spomína príhodu Juraja s drakom, lebo v starších spisoch sa nevyskytuje, uctievali sv. Juraja ako vzor bojovníka za vieru a kresťanské čnosti. Stredovekí rytieri si zvolili sv. Juraja za patróna a jeho obraz dávali na vojenské zástavy. Pážatá v mene sv. Juraja pasovali za rytierov a tí svoje štíty zdobili jeho obrazom. Veľkej úcte sa sv. Juraj tešil v Anglicku: uctievali ho ako patróna anglických vojakov a anglický kráľ Eduard III. ho v r. 1330 zvolil za ochrancu slávneho rádu, ktorý založil. Osobitnej úcte sa sv. Juraj tešil v krajinách bývalej svätej Rusi. Bol totiž jej patrónom. Na jeho počesť tam panovníci založili významné ríšske rády a rytierske spolky. Podobnej úcte sa tešil aj v nemeckých či v rakúskych krajinách a v Španielsku. V novoveku je sv. Juraj aj patrónom skautov. Radi a úprimne uctievali sv. Juraja aj Slováci, čoho dôkazom je mnoho kostolov zasvätených sv. Jurajovi.
Bol uctievaný aj ako patrón roľníkov, baníkov, sedlárov, kováčov, debnárov, artistov, koni a dobytka, pocestných, chovancov v ústavoch, zajatcov, vojakov, jazdcov, v bojoch všetkého druhu, proti vojnovým nebezpečiam, proti pokušeniam; za počasie, proti horúčke, proti moru. I v živote roľníkov patril Juraj k dôležitým svätým. Od sviatku svätého Juraja sa už nesmelo aspoň na juhu šliapnuť na pole. Hovorilo sa, že „Na svätého Juraja vyliezajú hady a šťúry.” Sluhovia mohli na sviatok sv. Juraja zmeniť svojho pána a úroky bývali splatné najneskôr do tohoto sviatku. Predovšetkým sa tohto dňa pamätalo na kone. Kňazi žehnali kone jazdcov ale aj sedliakov, a na mnohých miestach, zvlášť v Bavorsku, sa stále poriadajú tradičné jazdy na koni (väčšinou v nedeľu po sviatku sv. Juraja).
Ako sme videli, kresťanskí nábožní spisovatelia, kazatelia a umelci opriadli hrdinského mučeníka zbožnými legendami o jeho živote. Aj keď to všetko o ňom nie je zaručené, jedno je však isté: ani najukrutnejším mučením sa nedal odvrátiť od svojej viery a lásky k Ježišovi. Statočný vyznávač síce podľahol v tomto boji, ale iba zdanlivo: stratil život časný, ale zato získal a našiel život večný. Boh odmenil svojho verného bojovníka nebeskou slávou a po všetky veky ho uctieva, velebí a vzýva celé kresťanstvo ako svätého mučeníka 24. apríla.