Dnes nám cirkev predkladá k meditácii postavu Matúša, apoštola a evanjelistu. Matúš pochádzal z Kafarnauma, z mesta, v ktorom žil aj apoštol Peter. Na rozdiel od pravoverného Petra bol Lévi kolaborantom s Rimanmi, aspoň tak sa na jeho povolanie colníka dívali jeho rodáci a súčasníci. Sám evanjelista Matúš opisuje svoje obrátenie ako reakciu na stretnutie s Ježišom. Krátko predtým Pán Ježiš uzdravil porazeného tým, že mu odpustil hriechy. Azda práve táto možnosť získania odpustenia hriechov fascinovala Matúša, neskoršieho apoštola. Možno si práve vtedy uvedomil tlak svojich vlastných hriechov. Pán Ježiš i na jeho konto, ale i na konto nás všetkých povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obetu. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.”
Sv. Béda Ctihodný takto opisuje vo svojej homílii povolanie Matúša:
„Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúš a povedal mu: „Poď za mnou!“ No hľadel na neho nie tak telesným zrakom ako pohľadom vnútorného milosrdenstva. Videl mýtnika a pozrel naňho milosrdne a vyvolil ho. Preto mu povedal: „Poď za mnou!“ Ale to „poď!“ znamenalo „napodobňuj“; to „poď“ znamenalo nie tak vykročiť nohami, ale nasledovať mravmi. Veď kto hovorí, že zostáva v Kristovi, má aj sám žiť, ako žil On.
„On vstal,“ hovorí, „a išiel za ním.“ Netreba sa diviť, že mýtnik na prvý Pánov pokyn zanechal pozemské zisky, o ktoré sa doteraz staral, pohrdol majetkom a pridal sa k družine toho, u ktorého nevidel nijaké bohatstvo. Lebo sám Pán, ktorý ho zvonka zavolal slovom, vnútri ho pohol neviditeľným vnuknutím, aby šiel za ním. Vlial do jeho mysle svetlo duchovnej milosti, v ktorom pochopil, že ten, ktorý odvoláva od časných vecí na zemi, je schopný dať neporušiteľné poklady v nebi.
„Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi.“ Obrátenie jedného mýtnika bolo vzorom pokánia a odpustenia pre mnohých mýtnikov a hriešnikov. Bolo to krásne a pravdivé znamenie pre toho, ktorý mal byť apoštolom a učiteľom národov, že hneď na začiatku svojho nového života ťahá za sebou zástup hriešnikov ku spáse, že už pri prvopočiatku svojej viery začína úlohu hlásať evanjelium, ktorú mal plniť postupne napredovaním v čnosti.
Ale ak túžime skúmať hlbšie, čo sa tu stalo, zistíme, že neposkytol Pánovi iba telesnú hostinu vo svojom pozemskom dome, ale že mu v dome svojho srdca vierou a láskou pripravil oveľa milšiu hostinu, ako potvrdzuje On sám, keď hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“
Jeho hlas počúvame a otvárame mu vtedy, keď ochotne súhlasíme s jeho skrytými i otvorenými napomenutiami a usilujeme sa uskutočňovať to, čo spoznáme, že treba robiť. Vtedy vchádza, aby aj on s nami večeral aj my s ním, lebo skrze milosť svojej lásky prebýva v srdciach vyvolených, aby ich stále občerstvoval svetlom svojej prítomnosti tým väčšmi, čím viac rastú v nadprirodzených túžbach, a zasa on aby sa živil ich nebeským úsilím ako najmilším pokrmom.“
Matúš po Zoslaní Ducha Svätého na Turice kázal evanjelium. Nevieme s istotou, kde kázal evanjelium, ale je viacero svedectiev, ktoré hovoria o Perzii, Arábii a Etiópii. Väčšina svedkov hovorí o tom, že Matúš pri hlásaní evanjelia vzkriesil Ifigéniu, dcéru egyptského kráľa, ktorý potom s celým dvorom a obyvateľstvom uveril v Krista. Po jednej jeho kázni sa Ifigénia rozhodla, že sa zasvätí Bohu. Keď kráľ Egypta zomrel a na trón nastúpil jeho brat Hyrtakus. Aby si mohol lepšie poistiť trón, chcel si za ženu zobrať bratovu dcéru Ifigéniu. Zbožná panna sa však zasvätila Kristovi, preto nechcela sadnúť na otcovský trón, ani stať sa manželkou svojho uja. A keď ju Matúš upevňoval v jej rozhodnutí, rozkázal Hyrtakus svojim vojakom, aby Matúša zabili. Údajne ho prebodli kopijou pri slúžení svätej omše.
Počas Krížových výprav sa pozostatky apoštola Matúša dostali do Salerna v Južnom Taliansku. V r. 1080 ich tam umiestnili v chráme, ktorý postavil a posvätil pápež Gregor VII, ktorý v tom čase v Salerne býval ako utečenec v Ríme.
V dnešnom čítaní z listu sv. Pavla Efezanom počujeme takúto výzvu: „Žite dôstojne podľa povolania, ktoré sa vám dostalo.” Čo znamená dôstojne a čo znamená nedôstojne. Dôstojné je to, čo je patričné. Niečo, čo patrí k samotnej dokonalosti veci. 0 chvále Boha hovoríme, že je to dôstojné a správne. Že je to vhodné. Nedôstojné je to, čo nemá všetky vlastnosti, ktoré sú od veci požadované. Žiť dôstojne, znamená žiť zodpovedajúco svojmu povolaniu. My kresťania veľmi často žijeme nedôstojne, „nemyslím tým teraz to, že niekto príde biedne oblečený do kostola, ale nedôstojné žije hlásateľ radostnej zvesti, ktorý sám je smutný, ktorý neuveril tomu, čo káže druhým. Žiť dôstojne to znamená, žiť podľa svojho povolania. Svätý Pavol hovorí, že máme žiť dôstojne podľa povolania, ktoré sa nám dostalo. Naša veľkosť je práve vo veľkosti nášho povolania. Sme pozvaní k účasti na Božom živote.
Keď ma Boh pozýva k sebe, či môžem ešte váhať a zdržiavať sa podružnými vecami. Či nemám urobiť to, čo urobil sv. Matúš. „Ježiš videl na mýtnici sedieť muža menom Matúš a povedal mu: „Poď za mnou!” On vstal a šiel za ním.” To bolo skutočne dôstojne chovanie k takémuto pozvaniu. Keď sa Ježiš zľutoval nad ním, nenechal si to pre seba, ale toto Božie milosrdenstvo, ktoré mu Ježiš prejavil, on sprostredkoval iným. Jeho dom sa zaplnil jeho priateľmi a známymi. Aj to je časť dôstojného chovania, napodobovať svoj ho majstra. Ježíš sa zľutoval nad hriešnym Matúšom a Matúš sa zľutúva nad svojimi kompánmi. Aby sme dokázali žiť dôstojne, musíme mať v sebe vedomie veľkosti svojho povolania. Toto vedomie veľkosti nášho povolania nás nesmie zvádzať k pýche.
Sv. Pavol ďalej vyzýva „buďte opravdivo pokorní, dobrotiví a trpezliví!“ Opravdivá pokora sa pohybuje medzi dvomi krajnosťami. Medzi poznaním vlastnej úbohosti a poznaním Božej velebnosti. Najkrajším vzorom opravdivej pokory je Matka Božia. Ona vie o svojej ničotnosti, ale zároveň, vie aj o veľkých veciach, ktoré jej urobil Pán. Keby sme mali vedomie len svojej biedy, to by nás doviedlo k zúfalstvu. Opravdivá pokora sa objavuje ako dvoj vedomie, alebo súčasne vedomie dvoch skutočností mojej biedy a dobroty Boha.
Máme byť aj opravdivo dobrotiví. Dobrotivosť je láska, ktorá prešla do skutkov. V skutkoch prejavená láska. Mária je nazývaná matkou dobrotivou, lebo v nej sa Slovo stalo Telom. Každé Božie slovo, ktoré počula, prešlo do skutkov. A vzhľadom k situácii, v ktorej žijeme, máme byť aj opravdivo trpezlivý. Trpezlivosť je láska žitá v ovzduší pre ňu neprajnom. Láska s pancierom, ale zároveň aj veľkodušnosť, aby nás zlo, ktoré v svete objavujeme nedokázalo tak ľahko zraniť.
Pokora, dobrotivosť a trpezlivosť nám pomôžu „znášať sa navzájom v láske a usilovať sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja.” Znášať sa navzájom v láske, to nie je len trpné prijímanie svojho blížneho. Svätý Pavol hovorí: “Buďte opravdivo pokorní….” Možno si povieme. To sa ľahko povie: “Buďte….”. Ale to buďte, je buďte Božieho Slova. To isté ako: „Buď svetlo!” a bolo svetlo”. Je to živé a účinné Božie Slovo. Keď Boh hovorí: „Buďte svätí”. Nehovorme, že sa to nedá. Ide len o našu dobrú vôľu. Boh ostatné dokonáva. Chce len počuť to, čo povedala Matka Božia: „Nech sa mi stane, podľa tvojho Slova”.
„Usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoju”. Máme sa všetci usilovať o to, aby sne rovnako chceli. Aby sme mali Ducha Kristovho. Potom sa medzi nami objaví pokoj, lebo všetci budeme chcieť jednomyseľne. Objaví sa medzi nami pravá láska. Láska ako súhlas s vôľou Božou. Korene našej jednoty sú v tom, že je len Jedno telo – Cirkev, jeden Duch, jedna nádej, ku ktorej sme povolaní. Len jeden je Pán, jedna viera (neexistuje množstvo vier, len jedna je skutočne pravá a vedúca do života), jeden je krst. Len jeden je Boh a Otec všetkých. Nad nami je len jeden Boh a Otec všetkých, preniká všetko a je vo všetkých.
Sv. Pavol nás ďalej poučuje, že všetko dobré, čo je v nás je Kristovým darom, ktorý dostávame v miere, akú on určí. Rôzne dary sa objavujú, rôzne povolania. Apoštoli, proroci, evanjelisti, pastieri a učitelia. Je to množstvo kresťanských povolaní. Nie každý z nás je apoštol. Máme rôzne obdarovania, treba rešpektovať to svoje obdarovanie. Je to sám Kristus, ktorý nás takto rôzne obdaroval. Ty sám musíš zistiť, aké obdarovanie si dostal. Kristus sám ustanovil jedných za apoštolov: Základom apoštolstva je stretnutie sa so zmŕtvychvstalým a prijatie poverenia od neho. Úlohou apoštola je predovšetkým kázať blízkosť Božieho kráľovstva a svoje poslanie potvrdzovať mocnými činmi.
Zatiaľ čo apoštol oslovuje neveriacich, prorok je v cirkvi nositeľom nových zjavení vôle Božej, učiteľ zasa vykladá pravdu Slova Božieho, ktoré už je známe, pastier bdie nad obcou. Evanjelista je misionár nového zákona, ohlasujúci radostnú zvesť o Kristovom vzkriesení a odpustení hriechov.
Keď sa pozrieme na svoje obdarovanie, možno sa v niektorej z týchto skupín nájdeme. Zmysel tohoto obdarovania spočíva v tom, aby sme Boží ľud pripravovali na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým sa všetci nestretneme v jednej viere a v poznaní Syna božieho, kým nedospejeme v zrelého muža, k plnej miere Kristovho vzrastu. Všetci sme pozvaní a povolaní k tomu, aby sme dospeli v zrelého muža, k plnej miere Kristovho vzrastu. Cirkev to je pokračovanie Kristovho vtelenia. Misia to je projekt: „Kristus“ Všetci sme pozvaní k tomu, aby sme zomreli sami sebe a žili pre Krista a Kristus, aby žil v nás. Kristus v nás začína ako horčičné zrnko, ale my všetci si máme navzájom pomáhať k plnej miere Kristovho vzrastu. Aj medzi vami sú rôzne obdarovanie. Možno si to neuvedomujete, ale to je vaše skutočné povolanie v Božích očiach, z ktorého budete vydávať pred Pánom počet.