Žil v treťom storočí v Ríme. Pravdepodobne pochádzal zo Španielska. Bol jedným zo siedmich rímskych diakonov a bol umučený štyri dni po pápežovi Sixtovi II. Podľa legendy mu mestský prefekt prikázal, aby odovzdal cirkevné poklady. On zhromaždil chudobných a chorých, ktorých cirkev zaopatrovala a priviedol ich k prefektovi so slovami: „Tu sú poklady cirkvi.“ Legenda hovorí, že za trest bol opekaný na ražni. Takto ho zvykneme aj zobrazovať.
Dnešné evanjelium nám odhaľuje odkiaľ pramenila jeho sila k mučeníctvu. Pán Ježiš nám všetkým hovorí: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ Tieto slová boli vyslovené, keď pútnici z Grécka, ktorí prišli na sviatky do Jeruzalema, chceli vidieť Ježiša. Mohlo ísť buď o Židov žijúcich v Grécku, ktorí si prišli splniť svoju náboženskú povinnosť, alebo aj o nadšených konvertitov z gréckeho pohanstva na monoteistický judaizmus. Vieme, že mnohí grécki myslitelia a filozofi boli oslovení hĺbkou židovskej teológie, ktorú objavovali u Mojžiša a prorokov a takisto ich oslovoval príkladný život jednoduchých veriacich Židov. Zvesť o Ježišovi sa dostala aj k ním a oni ho chceli vidieť. V duchovnom živote je veľmi dôležitá naša túžba. Kto opravdivo túži po „videní Krista“ nájde ho.
Pán Ježiš im akoby v úžasnom zhustení podáva podstatu svojho hlásania. „Veru, veru, hovorím vám, ak pšeničné zrnko nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo; ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ V tomto verši je celá biblia v úžasnej skratke, akési miniatúrne vydanie biblie, ktoré sa zmestí do jedného pšeničného zrnka. Keby sme boli tak chudobní, že si nemôžeme dovoliť kúpiť bibliu, zožeňme si pšeničné zrnko a nad ním rozmýšľajme, pozorujme ho a od neho sa učme! V ňom je obsiahnuté celé evanjelium o živote, smrti i vzkriesení.
Pšeničné zrnko vyvracia naše mýty o zmysle pozemského života. Väčšina ľudí je presvedčená o tom, že na svete sú preto, aby si užili, čo najviac. Keby sme si my sami hľadali spoľahlivého partnera medzi ľuďmi, asi by sme si nevybrali bezohľadného egoistu, ale skôr by sme dali prednosť človeku, ktorý sa vie obetovať. Ak chce pšeničné zrnko priniesť úrodu, čo je jeho zmysel a čo od neho všetci očakávame, musí padnúť do zeme, doslova môžeme povedať, že sa musí „zahrabať“, odumrieť a obetovať svoju krásu i chuť, a až potom je schopné vzklíčiť a priniesť úrodu. Už ťažšie chápeme, že aj Boh má svoje pšeničné zrná, ktorými sme my ľudia. Sme podobne ako zrno určení prinášať úrodu a to jak v oblasti fyzickej vo forme potomstva, tak aj v oblasti duchovnej, pracovať na vlastnom posvätení a tiež vo forme duchovného potomstva.
Aj druhé pravidlo nám to potvrdzuje: „Kto miluje svoj život, stratí ho; kto však svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život!“ Táto veta vystihuje koreň našej hriešnosti. Náš hlavný problém je láska k tomuto svetu a životu v ňom. Božie Slovo nám zjavuje, že po dedičnom hriechu, žijeme ďaleko od Pána, vo vyhnanstve. Čakáme na svojho vysloboditeľa. Teda tento svet charakterizuje ako vyhnanstvo, ktoré raz skončí. Preto je smiešne, keď sa snažíme usadiť čo najpohodlnejšie vo svojom vyhnanstve. Každý sám sebe môže položiť otázku: „Aký mám vzťah ku svojmu životu na tomto svete? Sebecký na ňom visím? Najviac nás v tejto oblasti preverí staroba. Teším sa na stretnutie so svojím Pánom a Bohom, alebo sa úzkostlivo obávam o svoj pozemský život. Chcem si čo najviac užiť, alebo som ochotný obetovať sa a prinášať úrodu. Som ochotný stať sa Zjavením Boha – Lásky.
V jednom žalme nachádzame výrok: „Tvoja milosť je lepšia než život!“ Teda existuje niečo viac a lepšie ako pozemský život a to je Božie priateľstvo. Priateľstvo s Ježišom, ktorý o sebe samom povie: „Ja som cesta, pravda a život.“ Alebo na inom mieste: „Ja som vzkriesenie a život.“ V tomto zmysle je aj náš kňazský a rehoľný stav určitou formou nenávisti voči svojmu životu na tomto svete. Už teraz sa usilujeme objaviť Božiu milosť, ktorá je lepšia ako život. Keď kniha Zjavenia sv. Jána opisuje zástup svätých mučeníkov v nebi, tak ich charakterizuje týmito slovami: „Oni nemilovali svoj život, až na smrť.“ Pochopili silu a zmysel Kristovho kríža. Kríž je tak zabudovaný do plánu spásy, že ho nemôžeme obísť. Skrze kríž víťazíme nad svetom. Sv. Pavol hovorí, že slovo o kríži patrí k radostnej zvesti. Kríž nie je len riešením našej hriešnej minulosti, ale je aj rebríkom do neba.
Mnohí z vás sú už starí a tiež chorí. Skúste sa takto postaviť ku svojím problémom, ktoré život prináša. Nemilujte svoj život, ak vaším životom ešte nie je sám Kristus. Ježiš je náš život. Ježiš chce žiť v každom z nás. Sv. Pavol tvrdí: „Kristus vo vás, nádej slávy.“
„Kto mi chce slúžiť, nech ma nasleduje; a kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto mi bude slúžiť, toho Otec poctí.“ Ako zvláštne to zneje nám ľuďom 21 st.? Slúžiť, služobník! Zdá sa nám to nehumánne. Bojujeme za oslobodenie spod každej formy útlaku. Aj spod „útlaku“ Božích prikázaní. Na druhej strane nás neochota slúžiť Bohu vrhá do otroctva našich nespútaných vášni. Slobodní od zákona Lásky sa stávame otrokmi seba a démonov. A naopak služba Bohu skrze Krista vedie ku skutočnej slobode a oslave človeka. Sám Boh si uctí človeka, ktorý sa stal jeho obrazom.
Často hovoríme o tom, že Boh si zaslúži našu úctu, čo je pravda. Ale Ježiš nám odhaľuje, že sám Boh si uctí človeka, ktorý mu slúži skrze poslušnosť Synovi. Sám Boh vzdáva poctu človeku, ktorý sa stal jeho obrazom. A to je niečo nepredstaviteľné a nepochopiteľné. Boh si dokáže uctiť svoje stvorenie, ktoré ho počúva. Niektorí protestanti nám vytýkajú úctu k svätým, ale sám Boh si uctieva človeka, ktorý naplnil jeho vôľu. V knihe Zjavenia čítame: „Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne.“ (Zj 3,21) Budeme sedieť s Kristom na Božom tróne.