Boli ste na svätej spovedi a počas sviatkov pristúpite ku svätému prijímaniu. A ja sa pýtam. „Je to, čo mnohí z vás každoročne robia, naozaj svätým prijímaním?“ Pred Vianocami to vyzerá ako Veľké pokánie. Orava sa obracia k Bohu. Ľudia, kresťania sa zriekajú svojich hriechov a volia si Krista. Keby to bolo skutočné pokánie, tak by sa peklo muselo otriasať v základoch. Ale peklo zostáva kľudné, lebo o mnohých platí, že neprejde ani týždeň a znovu sa ponoria do ťažkých hriechov a budú v nich zasa žiť väčšinu času, ktorý im Boh dal na pokánie.
O čo sa vlastne jedná pri svätom prijímaní? Sv. Pavol vo svojich listoch vyučuje, že vo vzťahu k Ježišovi existujú tri možné situácie, alebo tri možné postoje, ktoré človek zaujme. Z týchto troch postojov potom vyplývajú tri typy ľudí: Prvým typom je človek prirodzený – živočíšny. Takýto človek vierou neprijal Krista ako svojho osobného Spasiteľa. Buď preto, lebo ho nepozná, alebo preto, lebo mu nechce podriadiť svoj život. Nechce sa zrieknuť svojej vôle naklonenej ku Zlu. Takýto človek sa necháva viesť svojím egoizmom. Pretože sa uzatvoril pred Bohom, nieje v ňom Láska. Jeho záujmy sú poddané vlastným chúťkam, čo sa často končí pocitom a zážitkom disharmónie a nenaplnenia života. Tento človek prežíva svet ako zlý, pretože sa na všetko díva skrze svoje sebectvo a cez svoju skazenosť. Ak takýto človek nezmení svoj pomýlený štýl života, príde až k zavrhovaniu sveta i seba samého, čo často ústi do nenávisti voči všetkým aj sebe samému a môže to končiť sebevraždou. Takýto životný štýl ústi do Satanizmu.
Opačným typom je človek duchovný. Je to typ človeka, ktorý vierou prijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Pretože je ochotný poslúchať Boha, prebýva v ňom Duch Boží, ktorý sa v ňom prejavuje ovocím a darmi. U takéhoto človeka je Kristus na tróne života. Jeho EGO je detronizované. Všetky záujmy sú poddané riadeniu Božiemu. Výsledkom je život v harmónii s Božím plánom. V živote takéhoto človeka sa objavuje ovocie Ducha Svätého, o ktorom píše sv. Pavol v liste Gal 5,22-23: „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet.”
Telesný kresťan je tretí typ človeka a pravdepodobne najrozšírenejší typ kresťana. Je to človek, ktorý síce Ježiša pozná a aj ho prijal ako svojho Pána a Spasiteľa, ale nie celkom a nie natrvalo. Neodovzdal mu celý svoj život. A preto sa často cíti bezradný a znechutený, lebo sa spolieha len na svoje vlastné sily v snahe o kresťanský život. Nieje schopný z vlastných síl zmeniť svoje vnútro. Takýto život je poddaný vlastnému “JA”. Teda Egoizmus je stále na tróne života. Ježiš síce vošiel do tohoto života, ale človek sa mu úplne neoodovzdal. Jeho záujmy sú poddané vlastným chúťkam, čo sa často končí zážitkom dysharmónie a pocitom depresie. Takýto človek nemá vieru v Slovo Božie. Je neposlušný. Má nedostatočnú lásku k Bohu i k ľuďom. Jeho modlitebný život je úbohý. Štúdium Slova Božieho nedostatočné. Chýba mu túžba po ňom a nerozumie tomu, čo číta. Má len formálny vzťah k Bohu. Trápia ho nečisté myšlienky. Býva často plný zloby, hnevu a kritiky, žiarlivosti a znechutenia. Nemá životný ciel.
Keď ste si uvedomili svoju základnú chybu a chcete skutočne robiť pokánie a viesť skutočný duchovný život, kladiete si otázku: Akým spôsobom môžeme prijať Ježiša do seba. Robíme to v každom svätom prijímaní, ale nie dokonale. Prijímame Ježiša ako vec a nie ako osobu, ktorej sa máme vydať tak ako sa on vydáva nám. Iba to prijímanie je skutočne sväté a životodárne, ktoré je trvalé aspoň v úmysle trvalé. Boh nechce od nás láskavosť ale lásku. Láskavosť je to, že raz začas, počas sviatkov, dovolíme Bohu, aby v nás pôsobil. Ale láska je stála odovzdanosť a vydanosť. Možno ste sa o ňu aj usilovali ale nedokázali ste v nej vytrvať a dnes sa cítite ako tí, ktorí každoročne podvádzajú Boha. Na Vianoce mu hovoria o láske a po sviatkoch ho vymenia za špinu, ktorú vyvrhuje svet do ľudských duši z kanálov televízie alebo internetu.
Práve v dnešnom evanjeliu, na príklade sv. Jozefa, je nám ukázané, čo má robiť hriešny človek, keď chce skutočne a radikálne prijať Ježiša. Jozefovi anjel radí, aby sa nebál prijať Máriu ako svoju manželku, teda veľmi osobne a veľmi intímne. Všimnime si toto zvláštne, mohli by sme povedať, nebiologické a netelesné manželstvo s Pannou Máriou. Ako ho pochopiť a aký má zmysel? V jeho manželstve ide vlastne o prijatie Ježiša ale skrze zasvätenie sa Panne Márii. Panna Mária dokázala prijať Ježiša, lebo bola a je celá svätá. Pre hriešneho človeka to však vôbec nie je také jednoduché. Veľmi často zíde z cesty odovzdanosti a jeho hriešne sklony prevládnu. Sv. Jozef je vyzvaný, aby skôr ako príjme Ježiša, prijal Máriu a to veľmi blízkym a intímnym spôsobom.
Sv. Ambróz nám radí: „Ak chceš prijať Ježiša do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Sväté je to prijímanie, ktoré sa deje v Duchu svätom v ovzduší Máriinej duše. Máriina duša je duša úplne odovzdaná a preto úplne zahrnutá milosťami. Sledujme Pannu Máriu, ako Ona počína z Ducha Svätého. Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Bez lásky k Slovu Božiemu, nie je možné prijať Ducha Svätého. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme vo vôli, v myslení, v citoch. A ona k Božiemu Slovu hovorí svoje: „Fiat!“ = „Staň sa!“ Vždy, keď svoju vôľu podrobujeme vôli Božej, preniká nás Duch Svätý a vytvára v nás Kristov charakter. P. Mária stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína tam, kde človek prijíma Krista. Ona je vzorom a matkou našej duchovnosti,.
Sv. Bonaventúra rozviedol túto myšlienku v spise pod názvom: „Päť sviatkov dieťaťa Ježiša!“ V úvode spisku hovorí, že duša oddaná Bohu, môže z milosti Ducha Svätého a mocou Najvyššieho duchovne počať požehnané Slovo a jednorodeného Syna Otcovho, porodiť ho, dať mu meno, hľadať ho a adorovať spolu s mudrcmi a nakoniec predstaviť Otcovi v chráme“. Na inom mieste hovorí, že duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb, a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Vtedy došlo ku Kristovmu počatiu.
Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stále odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie začať „nový život“ sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.“
Túto svoju úvahu zakončím výrokom sv. Augustína: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej Kristus vtelil, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.“