V dnešnom čítaní z proroka Jeremiáša sa nám ukazuje nesprávne postoje voči Božiemu Slovu. Božie Slovo má veľkú moc, ale musí byť prijaté s ochotnou vierou. Božie Slovo má v sebe moc uzdraviť naše duše. Ak stále neprežívame v sebe radosť zo spoločenstva s Bohom, chyba určite nie je na strane Boha, ale v našich chybných postojoch, ktoré stále nie sú zosúladené so Slovom Božím. „Dal som svojmu ľudu toto prikázanie: Počúvajte môj hlas a budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom. Kráčajte vždy po ceste, po ktorej som vám prikázal ísť, aby vám dobre bolo.“ Boh chce, aby nám bolo dobre. Že nám dobre nieje, je dôsledkom toho, že nekráčame cestou Božích príkazov.
Vo vzťahu k Božiemu Slovu je potrebné:
„Počúvať!“ – „Šema“ je úplne prvé prikázanie zo všetkých. Je to prvé slovo prikázania lásky k Bohu. Sme zvyknutí modliť sa k Bohu a čudujeme sa, že nás nepočúva. Keď pristupujeme k hodnostne vyššiemu od seba, zákon slušnosti káže, aby sme nehovorili prví, aby sme čakali až sa nás on opýta. Aby sme najprv počúvali a až potom hovorili. Aj keď definujeme modlitbu ako rozhovor s Bohom i tu platí zásada, že počúvanie jeho Slova má prednosť pred naším slovom. Počúvať Boha, to znamená pripraviť v sebe prázdny priestor, zrieknuť sa všetkých svojich predstáv. Dokonca to znamená zastaviť svoje myšlienky. Lebo Božie myšlienky sú ďaleko od našich ľudských. Ochota počúvať je zároveň aj ochotou nechať sa vyviesť zo svojich zabehnutých koľaji. Evanjelium ukazuje ľudí, ktorí keď videli Ježišov zázrak na nemom: „žasli“. Aj my máme žasnúť nad Božím Slovom.
„pripustiť si k srdcu“ – Božie slovo musíme prijať s vierou, ktorá si je istá vo svojom predmete. Len tak sa dotkne srdca. V opačnom prípade sa skĺzne po povrchu duše, alebo zostane len v hlave ako studené poznanie. Sv. Pavol hovorí: „Dobre robíte, že ste naše slovo neprijali len ako ľudské slovo, ale ako Božie Slovo.“ Len slovo prijaté s istotou viery má moc zmeniť naše vedomie, uzdraviť našu dušu. Ďalšie verše nám ukazujú na dôsledky neposlušnosti: „Ale nepočúvali a nenaklonili si ucho, lež odišli za svojimi chúťkami a v zátvrdlivosti svojho zvrhlého srdca sa obrátili ku mne chrbtom a nie tvárou odo dňa, čo ich otcovia vyšli z Egypta až podnes.“ Je rozdiel, či v duchovnom živote kráčam smerom k Bohu, či som obrátený k Bohu svojou tvárou, alebo či som na úteku od Boha, či som obrátený chrbtom. Možno, že dvaja ľudia sa po materiálnej stránke dopustia toho istého poklesku; ten istý poklesok a predsa je morálny rozdiel, či sa ho človek dopustí na úteku od Boha (obrátený chrbtom), alebo na ceste k Bohu (obrátený tvárou). Evanjelium opisuje zvláštnu nemotu. Dokonca hovorí o určitej posadlosti zlým duchom, ktorá bráni rozprávať. Táto posadlosť je spôsobená nedostatkom viery. Aj kňaz Zachariáš pre neschopnosť uveriť stráca reč, stráca schopnosť svedčiť. Je vnútorne rozdelený. Panna Mária uverila a preto mohla vydávať svedectvo svojím Magnificátom.
Tretí správny postoj je: „Kráčajte vždy po ceste, po ktorej som vám prikázal ísť, aby vám dobre bolo.“ Sme pozvaní k tomu, aby sme robili kroky viery. Čo sú to kroky viery? Krok viery spočíva v tom, že dáme vo svojom živote prednosť Božiemu slovu pred svojou ľudskou chytrosťou a niekedy i skúsenosťou. Teda nielen počúvať a pripustiť si k srdcu, ale aj kráčať, nasledovať, uskutočňovať.
Slovo Božie sa môže na svojej ceste prenikania do nášho života zastaviť v nás na dvoch miestach. Prvou chybou je ak sa zastaví v hlave. Druhou chybou je ak zo srdca neprejde do rúk, do činov. Ak sa Božie Slovo na svojej ceste zastaví, či už v hlave alebo v srdci a neprejde do rúk, vyvíja nepríjemný tlak, ktorý nás môže dusiť a ochromovať namiesto toho, aby nám dával život. Ale každé slovo, ktoré cez uši a hlavu vstúpilo do srdca a z neho prešlo do našich rúk, nám dáva ešte väčšiu vieru a odvahu k nasledovaniu.
Sv. František nám dáva toto napomenutie: „Apoštol hovorí: Litera zabíja, ale Duch dáva život. Literou sú zabití, ktorí sa snažia len a len poznať púhe slová, aby boli považovaní za múdrejších než ostatní a mohli získať veľké bohatstvo , ktoré potom darujú svojím príbuzným a priateľom. A literou sú zabití rehoľníci, ktorí nechcú nasledovať ducha Písma Svätého, ale túžia len potom, aby poznali slová a vykladali ích druhým. A naopak tí sú oživení duchom Písma Svätého, ktorí každé písmeno, ktoré poznajú, snažia sa poznať hlbšie a svoje poznanie nepripisujú sami sebe, ale slovom i príkladom ho vracajú Bohu, Najvyššiemu Pánovi, ktorému patrí všetko dobré.“
Dajme si pozor, aby o nás neplatili tie slová, ktorá sú v závere dnešného čítania z proroka Jeremiáša: „Toto je národ, ktorý nepočúva hlas Pána, svojho Boha, a neprijíma napomenutie.“