V dnešnom prvom čítaní z knihy Genezis sme počuli túto jednoduchú ale veľmi obsiahlu vetu: „On uveril Pánovi a to sa mu počítal za spravodlivosť“. Táto veta hovorí niečo o viere a hovorí aj čosi o spravodlivosti v očiach božích, teda ukazuje, čo nás robí spravodlivými v očiach Boha. Nehovorí sa tu o konkrétnych čnostiach, ktoré by Abraháma v Božích očiach urobili spravodlivým, nehovorí sa tu ani o skutkoch zo Zákona, teda o dodržiavaní nejakého zákona, ale jednoducho sa konštatuje, že Abrahám uveril Bohu a Boh mu to počítal za spravodlivosť.
Z povedaného môžeme pochopiť, čo nás najviac robí nespravodlivými v Božích očiach, ale tiež, čo nás robí milými Bohu, teda to, čo nás v Božích očiach ospravedlňuje. Je rozdiel medzi tým, čo možno mnohí považujú za vieru a medzi tým, čo žil Abrahám. Často vyjadrujeme svoju vieru väzbou: „Verím v Boha…” to znamená: „Verím, že Boh existuje“. Už takáto viera je znakom rozumného uvažovania. Sv. Pavol v liste Rimanom tvrdí, že človek zo stvorených vecí môže poznať, že Boh existuje. Ale takáto viera ešte nevyjadruje to, čo urobil Abrahám a začo bol ospravodlivenený. Abrahám išiel o krok ďalej. Abrahám ako človek jasného úsudku, si vôbec nepripúšťal možnosť „Neexistencie Boha”. Pre neho bol Boh väčšou istotou ako realita jeho života a zeme, po ktorej chodil. Veriaci Židia túto Božiu realitu zvyknú niekedy vyjadriť slovom „Nadskutočno”. Boh je skutočnosť vo všetkom prevyšujúca našu realitu. Aj pre Abraháma bol a je Boh Nadskutočno.
Písmo Sväté hovorí, že Abrahám uveril Bohu. Abrahám prestal Boha podozrievať zo zla. Boh totiž nie je zla schopný. Boh je nesmierna Dobrota. My ľudia sme schopní robiť dobro i zlo, lenže Boh vo svojej svätosti nie je schopný zla. V tomto týždni sme počuli Boží povzdych: „Azda môžem chcieť smrť bezbožného?” To je vylúčené. Niekedy sme v srdci pohoršení nad svojím bohom. Našťastie boh našich predstáv nie je skutočným Bohom. Je to len boh našich predstáv, ktorý je presne tak malicherný, ako sme aj my sami. Premietli sme do neho všetku svoju malichernosť a úzkoprsosť a teraz sa ho bojíme. Ale Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista nie je schopný nijakého zla. Ak ťa predstava boha, ktorú v srdci nosíš pohoršuje, pokojne ju zahoď a pošliap, pretože ona so skutočným Bohom nemá nič spoločné, snáď len meno, ktorým ju označuješ.
Abrahám uveril Bohu! Adam sa dopustil hriechu tým, že neuveril, s istotou neprijal Božie slovo určené pre jeho život. Abrahám bol ospravodlivený, pretože uveril Bohu. Boh Otec má svoje Slovo, ktorým komunikuje zo svetom a týmto Slovom je Boží Syn. Uveriť Bohu v konečnom dôsledku znamená, prijať Ježiša Krista a v ňom celú Pravdu o Bohu i o človeku. Uveriť Bohu, to znamená skoncovať s podozrievaním Boha, skoncovať s urážaním Boha i svojimi mylnými názormi o ňom, skoncovať s projekciami do Boha. Vo vzťahu k Bohu sa dopúšťame presne tej istej chyby ako vo vzťahu k ľuďom. Projektujeme. Ak som sám plný zlosti, podozrievam všetkých ostatných, že sú takí istí. Ak sám som čistý, vidím okolo seba len čistotu. Abrahám uveril Bohu. Viera je len vtedy opodstatnená, ak sa dotýka Božieho Slova, ak berie Boha za jeho Slovo. Ak sa naša viera netýka Božieho Slova, je to skôr opovážlivosť, dôverovať v niečo, čo nám on nepovedal a neprisľúbil.
Veriť ešte nemusí znamenať „chápať”! Abrahám rozumom nepochopil, pretože rozum mu hovoril, že on aj Sára, jeho manželka, sú už starí. Ale základom viery je Božia Všemohúcnosť. Bohu nič nie je nemožné. Bohu je možné aj to, čo si mi nevieme ani predstaviť. Dôležité je, že je to dobré. Viera je vzťahom ku Slovu Božiemu a to rovnako ako k osobe Božieho Syna, ale tak isto ku knihe Písaného Božieho Slova.
Uveriť Bohu! Môžem dnes prehlásiť: „verím Bohu”? Absolútne mu dôverujem vo všetkom a za každých okolností. Môžem povedať spolu so žalmistom: „l keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť, lebo Pán je so mnou!” „l keby som mal prejsť údolím tieňov smrti, nebudem sa báť, lebo ty si so mnou“. Povedal som Bohu už niekedy Ty? Uvedomujem, si, že Boh je Otec. A táto pravda sa netýka len jeho vnútorných vzťahov k Božiemu Synovi ale k celému Božiemu stvoreniu. Boh je Otec. Verím skutočne v Boha Otca Všemohúceho? Aký je Boh môjho srdca? Boh ktorého žijem a pre ktorého žijem?” Toto sú otázky na zamyslenie.
Keď skúmame Božie bytie, vždy si musíme jasne uvedomovať, že neexistuje žiadna skutočná dobrota, ktorá by nemala svoj pôvod v Bohu. Žiadny človek vo svojej dobrote nemôže prevýšiť Božiu dobrotu. Ak ste sa v živote stretli s akoukoľvek formou ľudskej dobroty, vždy si uvedomujte, že Božia dobrota je väčšia. Čosi o Bohu sa môžeš dopátrať aj z človeka, s ktorým si ochotný zdieľať svoj život. Rozjímaj nad tým, kto ťa uchvátil a uvedom si, kto je úchvatnejší ako Boh. Všetko to krásne, čo človek môže zažiť v tomto svete, je len iskričkou z požiaru lásky, ktorou je Otec na nebesiach, ktorý sa zjavuje vo svojom Synovi a darúva v Duchu Svätom.
Jednou zo základných prosieb modlitby, ktorú nás naučil náš Pán, je prosba: „Posväť sa meno Tvoje”. Keď sa sv. František zamýšľal nad touto prosbou, komentoval ju touto modlitbou: „Posväť sa meno tvoje, nech ťa jasnejšie poznávame, aby sme mohli uvidieť šírku tvojich dobrodení, dĺžku tvojich prísľubov, výšku tvojej dôstojnosti a hĺbku tvojich súdov” Amen!