V tomto týždni sme vstúpili do pôstnej doby. Možno si kladieme otázku, prečo pôstna doba. Pôst sa obyčajne v našom podvedomí spája s potrebou čosi napraviť. Pôst sa predpisuje ako kúra pri rôznych ochoreniach. Ale prečo sa máme postiť my kresťania. Cirkevní otcovia dávajú jedenie zo stromu poznania dobra i zla do súvisu s pôstom. Podľa ich názoru jedno z prvých Božích prikázaní bolo prikázanie pôstu. Človek mohol jesť zo všetkých stromov záhrady, okrem jedného. Tým, že z neho jedol, sa prehrešil proti Božiemu zákonu, ktorý nám predstavuje Strom života a ktorý by sme mohli chápať aj ako návod na použitie nášho sveta i človeka. Sv. Bazil túto udalosť komentuje: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní. Preto sa budeme postiť, aby sme mohli znovu do raja vstúpiť.“ Nešlo o absolútny pôst, ale o príkaz zdržiavať sa ovocia stromu poznania dobra a zla. Mohli by sme z toho vyvodiť definíciu pôstu. Pôst spočíva v prijatí určitého sebaobmedzenia v záujme sebazachovania. V ktorej oblasti sa má odohrávať náš osobný pôst, to musí odhaliť každý sám. Je to tá oblasť, v ktorej si svojím hriechom ubližujem.
Sv. apoštol Peter v druhom čítaní opisuje najprv potopu za čias Noeho a potom ju porovnáva s kresťanským krstom. Noe sa stal svojím spravodlivým životom výčitkou pre svoje bezbožné okolí. Sv. Peter, premýšľajúc nad týmito udalosťami, prirovnáva ich ku krstu: „Tomuto zodpovedá krst, ktorý vás teraz zachraňuje. On nezmýva telesnú špinu, ale vyprosuje nám u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, ktorý sa odobral do neba, je po Božej pravici a sú mu podriadení anjeli, mocnosti a sily.“
Prečo človek potrebuje krst? Prečo Bohu nestačí skutočnosť, že sme sa narodili do sveta ako ľudské deti? Všetko súvisí s prvotným rozhodnutím človeka v Raji a stratou Božieho života. Človek sa nesprávnou voľbou priklonil na stranu svojho zvodcu – diabla. Od tej chvíle, ľudský svet, leží v moci zlého. Diabol si na človeka robí nárok. Človek sa do jeho moci dostal tým, že mu uveril proti Bohu. Kristus nás vyslobodzuje spod tejto zvrátenej moci. Vierou v Ježiša sme vykúpení. A túto vieru vyjadrujeme aj vonkajším znakom krstu.
V krste sme znovu prijímaní za Božie deti. Krst je z materiálneho hľadiska nepatrný úkon, po materiálnej stránke všetkým dostupný, pretože spočíva v ponorení do vody alebo v poliati vodou, ale zo stránky duchovnej je vyjadrením našej viery v Boha, ktorý sa zjavil v osobe Bohočloveka. Krstom si privlastňujeme ovocie Kristovho života. „S Kristom ste boli v krste pochovaní a spolu s ním tiež vzkriesení vierou v Boha, ktorý ho svojou mocou vzkriesil z mŕtvych.“ (Kol 2,9-12) „Kristus raz zomrel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.“ Evanjelium hlása: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ Predpokladom záchrany v krste je viera. Ten, kto uveril prorockej kázni Noeho a vstúpil s ním do korábu, bol zachránený. Túto možnosť využilo len najbližšie príbuzenstvo, celkom osem ľudí. Sviatosť krstu je vstupnou bránou do záchranného korábu, ktorým je Cirkev, tajomné Kristovo telo.
Krst je nepatrný úkon, ale má nedozerné následky. Mení celú duchovnú orientáciu našej bytosti. Mení základné smerovanie nášho života. V krste sa k Bohu vraciame a vydávame. Začíname existovať pre Boha. Ospravedlňuje nás v Božích očiach. Sv. Gregor teológ učí: „Všetci, ktorí sme pokrstení, už nepatríme diablovi, ale Bohu, preto žime dôstojne svojho povolania.“ A sv. Ambróz: „Uvažuje, keď si bol pokrstený, odkiaľ pochádza krst, ak nie z Kristovho kríža, z Kristovej smrti. Celé tajomstvo je v tom, že trpel za teba. V ňom si vykúpený, v ňom si spasený.“ V krste prijímame do seba Kristov život, ktorý od nás Boh právom očakáva. Udelenie krstu má predchádzať hlásanie evanjelia, pretože len takto sa dospelí človek môže rozhodnúť pre Krista. Odpoveďou na ohlasované slovo je viera alebo nevera. Viera to je pozitívny vzťah k Božiemu Slovu. Uznanie Kristovho diela. Viera je predpoklad lásky.
V akom vzťahu sú k sebe navzájom viera a krst? Krst bez viery nestačí, ale naopak, viera bez krstu môže stačiť, pretože viera je pozitívnym vzťahom ku Kristovi a to je podstata spásy. Krst má byť vonkajším vyjadrením viery. Tam kde nie je možnosť prijať krst, tam stačí viera. Existuje mnoho ľudí, ktorí neprijali krst (nie zo zlej vôle, ale z nemožnosti, alebo nevedomosti) a uverili v Krista a dostali Ducha Svätého, nový život a spásu. A na druhej strane existuje množstvo ľudí, ktorí boli pokrstení ako malé deti, ale nikdy nedospeli k osobnej viere. Preto je ich krst akoby nedoplnení. Takýto krst ku viere nestačí. Lebo viera a krst to sú dve skutočnosti, ktoré sa navzájom dopĺňajú.
Ak ide o dospelého človeka, tak viera vždy musí predchádzať krst. Nemožno krstiť niekoho bez viery, bez jeho vedomia, alebo proti jeho vôli. Takýto krst je neplatný. Preto Cirkev najprv hlása evanjelium. Hlásanie evanjelia má priviesť ľudí k tomu, aby Krista prijali vierou. Už pri ohlasovaní evanjelia sa človek dostáva pod pôsobenie Ducha Svätého, lebo bez pomoci Ducha Svätého nemôže prijať Krista, nemôže uveriť. Po prijatí Krista vierou už má človek večný život. Nepokrstený katechumeni boli vždy považovaní za členov cirkvi.
Často sa stretávame so situáciou, keď ide o krst dieťaťa a jeho rodičia sú nepraktizujúci a dokonca veľmi často i neveriaci, ale starí rodičia sa dožadujú krstu. Mladí sa tomu podvolia často len kvôli pokoju v rodine, ale bez vnútorného presvedčenia. Podľa učenia Cirkvi sa nemá krstiť dieťa žijúce v takýchto pomeroch, pretože tu chýba základný predpoklad toho, kvôli čomu sa dovolil krst detí a to je viera rodičov a istota, že sa od malička bude stretávať s vierou a jeho krst sa tak doplní. Lebo skutočnosť toho, že sa v cirkvi začal praktizovať krst detí, vôbec neznamená, že si cirkev neuvedomuje záväzok viery a krstu. Malé dieťa je krstené vo viere rodičov. Bolo tu len obrátené poradie, najprv krst a potom katechéza. Záväzok a povinnosť katechézy si cirkev uvedomuje až natoľko, že to viedlo k vzniku inštitúcie náhradných rodičov – kmotrov, a to vtedy, keď by prirodzení rodičia nemohli túto povinnosť splniť.
Boh spojil spásu so sviatosťou krstu, ale sám seba neobmedzil iba na sviatosť. Koncil hovorí v Gaudium et Spes: „Musíme byť presvedčení, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa pričlenili k tomuto veľkonočnému tajomstvu spôsobom, ktorý pozná jedine On.“ Tým sa chce povedať, že Boh pozná aj iné cesty spásy ako je cesta krstu. Ohlasovanie a viera je vždy nutná. Lebo bez hlásania slova nemôže byť viera a bez viery sa nikto nemôže Bohu páčiť, ale už prvotná cirkev uznávala okrem klasickej formy krstu vodou aj krst krvou a to vtedy, keď niekto pre Krista vylial svoju krv i keď ešte nebol pokrstený vodou. Podobne uznávala vždy aj krst túžby. Keď človek hľadá spásu a túži po nej, aj keď sa nestretol s niekým, kto by ho pokrstil vodou.
Sv. Hypolit učí: „Nesmrteľný Otec poslal na svet nesmrteľného Syna, Slovo. On prichádza k ľuďom, aby ich obmyl vodou a Duchom. Aby nás znovuzrodil pre neporušiteľnosť duše i tela, vdýchol do nás dych života a obliekol nás do neporušiteľnej výzbroje. Ale ak sa človek stal nesmrteľným, bude aj bohom… A keď sa skrze vodu a Ducha Svätého v kúpeli znovuzrodenia stáva bohom, je isté, že po vzkriesení z mŕtvych bude Kristovým spoludedičom. Kto s vierou zostupuje do tohto kúpeľa znovuzrodenia, zrieka sa diabla a oddáva sa Kristovi, zavrhuje nepriateľa a vyznáva, že Kristus je Boh, zvlieka zo seba otroctvo a oblieka si Božie synovstvo. Od krstu sa vracia jasný ako slnko a vyžaruje lúče spravodlivosti, a čo je najväčšie, vracia sa Boží syn a spoludedič Krista. Jemu sláva a moc spolu s jeho najsvätejším, dobrým a oživujúcim Duchom teraz i vždycky a po všetky veky vekov. Amen.“