Dnešné prvé čítanie nám odhaľuje, ako Boh skúšal Abraháma. Skôr ako budeme počúvať tento podľa nášho uvažovania drastický príbeh, musíme si opraviť jeden omyl, ktorého sa nevedomky dopúšťame. Podľa židovskej tradície Izák v tej dobe už nebol malým dieťaťom, ale dovŕšil vek zrelosti. Mal okolo 37 rokov. Teda nešlo v tomto prípade o žiadne násilie proti bezbrannému a nevedomému decku. Keď si túto skutočnosť uvedomíme, tak mnoho vecí vyznie úplne ináč. Sv. Hilárius si kladie zaujímavú otázku: „Či Boh azda nevedel, že je Abrahám bohabojný? Veď Boh predsa vie všetko. A potom to objasňuje: „Keď sa takto Písmo vyjadruje, nepoukazuje na čas, v ktorom Boh veci pozná, ale na čas, kedy Boh oznámi, to čo od večnosti vie. To, čo ohlasuje Abrahámovi, je vlastne svedectvo Boha o Abrahámovi.“ (zrov. Hilár, De Trinitate 9, 64: CCL 62A, 443–444)
Abrahám bol po naplnení Božích zasľúbení v pokušení vidieť svoje šťastie mimo Boha, tento krát vo svojom synovi. Izák bol to túžobne očakávaný syn, dieťa počaté napriek všetkým ľudským predpokladom. Bol obklopený mimoriadnou starostlivosťou. Hrozilo, že Abrahám začne milovať dar viac, než samotného Darcu. Preto ho Boh druhýkrát povoláva slovami: „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam…“ (Gn 22,2)
Boh skúšal Abraháma: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som!“ Keď nás Boh pozýva k dialógu, nemáme sa pred ním skrývať, ako to urobili prarodičia v raji, ale máme odpovedať ako Abrahám: „Tu som! Som tu pre teba!“ Boh hovoril: „Vezmi svojho syna Izáka, svojho jediného syna, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem.“ Výraz „jediný“ (hebrejský „jachid“) tu vyjadruje skôr kvalitu než kvantitu. Odpovedá mu naše jedinečný, výnimočný. Rabínsky komentár hovorí: „Keď Abrahám počul slová vezmi svojho syna, povedal: „Mám dvoch synov. Ktorého mám vziať?“ Boh mu odpovedal: „Svojho jediného!“ Abrahám mu povedal: „Ale každý z nich je jediný syn svojej matky.“ Boh povedal: „Ktorého miluješ!“ Abrahám mu povedal: „Milujem ich oboch.“ Boh povedal: „Izáka.“ (Raši, Talmud, GnRb 55,7) Má byť teda obetovaný syn zasľúbenia. Môžeme sa pýtať: Nebude v tejto chvíli Abrahám reptať proti Bohu?
Boh ho znovu vyzýva: „Choď!“ Tento príkaz nám pripomína scénu pri jeho prvom povolaní v Charáne (Gn 12,1). Len na týchto dvoch miestach je užitý hebrejský termín „lek leká“, čo značí úplnú sústredenosť na danú úlohu, nezáujem o všetko ostatné, o to, čo na to povedia iní. Má ísť do zeme Moria. Tradícia ju stotožňuje s horou Sion, kde bude neskoršie postavený Jeruzalemský chrám.
Židia poznali rôzne formy obiet. Nie vždy musela byť obetovaná vec zničená. Existovala napríklad obeta pozdvihnutia. Človek pozdvihol obetovanú vec, uznal božie právo na danú vec, ale v podstate ju mohol ďalej užívať, ako to môžeme vidieť pri Obetovaní Pána Ježiša v chráme. V prípade Izáka sa však žiada celopaľ, teda úplne zničenie obetovaného predmetu a predsa nevidíme, že by sa Abrahám postavil voči Bohu. Abrahám je naozaj silný vierou i láskou. Abrahám verí, že Boh svoje zasľúbenia, ohľadom Izáka, dodrží. Verí, že má moc, v súvislosti s ceľopalom, ktorým sa má Izák stať, znovu ho vytvoriť z popola. Boh je pre neho skutočným Bohom, ktorého miluje nadovšetko. Milovať Boha môže znamenať aj prinášať obete. Dieťa je božím darom, ale nesmie sa stať modlou, pre ktorú sme ochotní obetovať aj Boha. Ak dieťa vidí v postojoch svojich rodičov, že Boh je pre nich skutočným Bohom, aj ono si buduje správny vzťah k Bohu. Začína chápať, že Boh nesmie byť nikdy obetovaný, kvôli naším záujmom, ale naše záujmy môžu a majú byť obetované kvôli Bohu. Abrahámova obeta bola obeťou skutočnej lásky k Bohu ale aj skutočnej lásky k synovi.
Keď Abrahám na boží pokyn opustil krajinu svojich predkov, ich náboženstvo a zvyky, obetoval Bohu svoju minulosť. Ale v obetovaní syna išlo o čosi ešte významnejšie – obetovať Bohu svoju budúcnosť, svoje predstavy o nej a jej záruky. Meno Izák znamená smiech. Teda obetovať Bohu to, z čoho sa najviac radujem. Božie príkazy sú často nepochopiteľné. V dobe Abraháma boli takéto obety, v okolitom pohanskom svete, bežné. Protestom, proti tomu, je aj tento príbeh. Boh žiada celého človeka, a predsa si nepraje krvavú obeť. Veď človek sám seba nemôže spasiť ani tou najvzácnejšou obeťou. Abrahám sa nezdráha a nediskutuje. Je tu Boží rozkaz, ktorý žiada bezodkladné rozhodnutie. Hneď za rána sa vydáva na cestu. Keď človek poslúchne Boha na slovo, dočká sa zázrakov.
Zaujímavá je odpoveď Abraháma Izákovi na otázku: „Kde je obetný baránok?“ Jeho odpoveď: „Boh sám si vyhliadne baránka, syn môj!“ v hebrejčine vyznieva ako inotaj. V prípade spojenia „syn môj“, ktoré môže byť oslovením Izáka (vokatív), ale môže byť aj predmetom slovesa vyhliadne (akuzatív) a teda môže naznačiť, kto bude tým baránkom. Hoci Izák pochopil, že ide byť usmrtený, opakujú sa slová „obaja išli spolu“, t. j. v srdci ich spájalo rovnaké oduševnenie. Izák v tej dobe mal najmenej 37 rokov. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že si sám nesie drevo, ktoré bolo potrebné pre zápalnú obetu. Mohol by viac ako 100 ročný starec, zviazať ruky a nohy tridsaťsedemročnému mužovi bez jeho súhlasu? Židovská tradícia hovorí, že Izák sám prosil otca, aby ho zviazal. Je tu užité slovo Akedá, podľa ktorého sa táto biblická perikopa v židovskej biblii nazýva: „Zviazanie Izáka“. Izák sám prosí Abraháma, aby ho zviazal, lebo sa bál svojej spontánnej obrannej reakcie. Prvý raz sa v tomto zmysle hovorí „o poslušnosti až na smrť“. Izák bol poslušný až na smrť.
Boh zasahuje v pravý čas. Jeho posol volá z neba: „Abrahám, Abrahám!” V skúškach a pokušeniach sa pozná, aká je naša viera. Abrahám obstál. Boh mu je vzácnejší nad syna i nad zaistenú budúcnosť. Anjel mu zabránil obetovať syna a ukázal mu barana rohmi zachyteného v kroví. Abrahám poznáva, že Živý a Pravý Boh je úplne iný než kruté božstvá pohanov. Nežiada ľudskú obetu. Baránok je obetovaný namiesto človeka. Svojím činom akoby Abrahám provokoval Boha do ešte úžasnejšieho prejavu lásky k ľuďom. Božia odpoveď na ochotu človeka obetovať svojho syna je: „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nebol daroval aj všetko ostatné.“ Všetky SZ obete vrcholia v obeti Kristovej. Nevinný Boží Syn umiera za hriešnikov a za svet. Podľa sv. Chryzológa Boh hľadá vieru, nie smrť, je smädný po modlitbe, nie po krvi, je utíšený vôľou, nie zabíjaním. (Sv. Peter Chryzológ, Serm. 108,5: CCL 24/A, 671)
Keby sme zostali iba na ľudskej rovine, Boh sa nám môže javiť ako tvrdý. Tento príbeh je však vrcholom stretnutia Abraháma s Bohom. Abrahám sa počas života so svojím prisľúbeným synom Izákom učí chápať, že Boží prísľub nezávisí iba od Izáka, ale že aj za Izákom je Boh. Tento príbeh prerušuje bezprostrednosť vzťahu otca k synovi, aby začal platiť aj tu jediný vzťah, ktorý uzavrel Boh s Abrahámom. Abrahám po tejto skúške opäť získa svojho syna, ale na inom podklade, Boh mu ho opäť nanovo daroval. Medzi ľuďmi niet opravdivého vzťahu, ak nejde cez Boha. Medzi otcom a synom bude po návrate z vrchu Morja navonok všetko ako predtým, a predsa je všetko nové, pretože Boha spoznali, v konečnom dôsledku, ako prostredníka medzi sebou. Príbeh o obetovaní Izáka stavia Boha do stredu veľmi úzkeho rodinného vzťahu, kde je Boh hodný úplnej lásky (porov. Dt 6,5). Boh je to Najúžasnejšie, Najintímnejšie a nadovšetko Lásky hodné bytie.
Pre Cézaria Arelatského je Izák predobrazom, lebo v ňom bolo zobrazené, čo sa malo naplniť v Kristovi. Uvádza zmienku o tom, že na mieste, kde Abrahám mal obetovať syna, bol neskoršie obetovaný Kristus. Pripomína, že tam, kde bol zapichnutý kríž, tam bol pochovaný aj Adam. To miesto bolo potom nazvané Kalváriou, lebo tam bola pochovaná prvá hlava ľudskej rasy. (Cézarius Arl., Serm. 84,5: CCL 103, 347) Sv. Atanáz sa zamýšľa nad významom obety baránka. Smrť Izáka by nepriniesla svetu slobodu, lebo sloboda sa môže dostať len prostredníctvom smrti nášho Pána, skrze ktorého rany sme uzdravení (Iz 53,5). (Atanáz, Epistulae festales 6, 9: SAEF 67–68)