Počas týchto dni budeme spolu meditovať nad Božím plánom s nami, nad tmou hriechu, ale i nad vierou, ktorá nás v Božích očiach robí spravodlivými, aby sme skrze kajúcnosť prešli od tmy ku svetlu. Budeme si hovoriť o tom, ako sa skrze prijatie Krista môžeme aj my stať božími deťmi a tak prinášať ovocie Ducha: „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, šťastie….“ Spolu budeme hľadať, čo od nás očakáva Pán. Povieme si aj o tom, ako premôcť hriech skrze eucharistiu – skrze prijatie Ježiša, skrze vďačnosť a oslavu Boha a aj skrze trpezlivé znášanie utrpenia.
V evanjeliu počujeme ako Pán Ježiš hovorí zástupom: „Keď zbadáte, že na západe vystupuje oblak, hneď hovoríte: „Dážď príde“, a býva tak. A keď veje južný vietor, hovoríte: „Bude horúco“, a býva.“ Ježiš nás upozorňuje na našu schopnosť čítať znamenia a znaky. Je to Boží dar. Človek ma pozorovací talent. Všíma si a pamätá rôzne súvislosti. Zaujímajú ho predchádzajúce príčiny, sprievodné znaky a dôsledky udalostí.
Znak by sme mohli definovať ako niečo, čo síce nie je samotnou vecou, ale ju naznačuje. Ľudia žijúci v Palestíne vedia, že keď sa na západe objaví oblak, bude pršať. Takéto znamenia poznáme aj my. Napr. kruh okolo mesiaca ukazuje na blízke sneženie, alebo niečo iné nám zasa odhaľujú červené zore. Podobne keď vidíme kdesi vystupovať dym, tak povieme: „Tam niečo horí!“ a tvrdíme to napriek tomu, že oheň svojimi očami nevidíme. Je dobré, keď sa človek naučí čítať znaky prírody. Pán Ježiš karhá neochotu čítať znaky.
V prvom rade treba čítať Božie stopy v prírode. Keď sa zaoberáme prírodnými vedami, objavujeme všade stopy Múdrosti a Dobra, znaky Lásky. Pri pohľade na seba samých musíme konštatovať: „Sme geniálne skonštruovaní“, ale zároveň musíme priznať: „Sami sme sa neskonštruovali. Svojím skúmaním a vedou len objavujeme prácu svojho geniálneho konštruktéra.“ Veď každá bunka ľudského tela je neporovnateľne lepšie zostrojená ako ten najmodernejší počítač. Každá bunka obsahuje v úžasne malom priestore, v stotine alebo dokonca v tisícine mm3 pamäť, knižnicu, programy, procesor, batérie a dokonca vstupné i výstupné zariadenie, ktoré nielenže dokáže vytvárať a posielať kópie súborov a programov, ale dokonca pracovať na vytvorení svojej vlastnej kópie a ju aj vytvoriť. Teda je to PC so schopnosťou reprodukcie, rozmnožovania. A v ľudskom tele sú tieto „bunky – počítače“ navzájom prepojené sieťou nervov a ciev omnoho zložitejšou ako je internet.
Spolu so žalmistom môžeme povedať: „Veď Ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim Ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky Tvoje diela sú hodné obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni.“ (Ž 139,13-16) Sme tak fantastický posplietaný, alebo ako to vyjadruje žalmista: utkaný!. A toto treba domyslieť. Niekto si dal strašne na nás záležať a neboli to naši rodičia. Oni dali síce podnet k nášmu vzniku.
Každá matka si môže prisvojiť slová matky z druhej knihy Makabejských, ktorá sa svojím synom prihovára takto: „Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás.“ (2 Mak 7,22)
Hriešny človek si kvôli tomu, aby sa nemusel pokloniť a poďakovať svojmu Stvoriteľovi, vymyslel slová „príroda, evolúcia“. Chytráci sa vynájdu a povedia: „To urobila príroda! To sa vyvinulo!“ Ale ak príroda robí rozumné veci, sama musí byť rozumná a ak príroda dokáže vyprodukovať osobu, tak sama musí byť osobná a ak príroda dokáže zapáliť vedomie v človeku, tak sama musí byť vedomá. Nikto nemôže dať to, čo sám nemá. Myslím si, že človeku, ktorý má čisté srdce, je to úplne jasné.
Keby som sa zobudil ako Janko z rozprávky a zistil by som, že v miestnosti tajomného zámku, kde som sa večer ukladal ku spánku a myslel som si, že som tam sám, som ráno našiel všetko pripravené k raňajkám, asi by som si v duchu nepovedal: „To sa urobilo samé!“, ale tak ako on, i ja by som si pomyslel: „Musí tu niekto byť.“ A my sme sa predsa prebudili do sveta, v ktorom je všetko zázračne pripravené k nášmu prežitiu a našej spokojnosti. Je tu vzduch k dýchaniu, je tu voda na pitie, je tu svetlo na pozeranie. Dostali sme oči, nos, ústa. Dostali sme žalúdok, ale aj potravu. Naša viera v Božiu existenciu nevisí vo vzduchu. Sv. Pavol hovorí, že ľuďom je zjavné: „čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné, jeho večnú moc a božstvo, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky“. (Rim 1,19-20) Často začíname hľadať tohto Tajomného Dobrodincu až vtedy, keď nejaká tá dobrota zo stola zmizne, keď ochorieme, keď nám niekto milý zomrie, až potom si spomenieme, že sme si život sami nedali.
Ak nás stopy Boha v prírode vedú k niečomu, čo môžeme nazvať presvedčenie o existencii Boha, teda vedú nás k viere v Boha, tak zasa Zjavenie Boha v Písme Svätom, v Dejinách Spásy a v našom vlastnom svedomí, nás vedú k viere Bohu – ku dôvere, ktorá je potrebná k tomu, aby sme sa Bohu páčili. Vo svedomí máme ešte výraznejšiu a živšiu Božiu stopu vtlačenú do našej duše. A na túto stopu upozorňuje Pán Ježiš: „Pokrytci, vzhľad zeme a neba viete posúdiť. Ako to, že terajší čas posúdiť neviete? Prečo sami od seba neusúdite, čo je spravodlivé?“ Človek má vo svedomí zmysel pre Dobro a Spravodlivosť. Môžeme povedať, že má v sebe vrodený zmysel pre Boha. Pán Ježiš v evanjeliu podľa sv. Jána hovorí: „A každý, kto počúva Otca a učí sa od neho, prichádza ku mne.“ Kde môžeme počuť Otcov hlas? Tým hlasom Boha Otca je Božie Slovo prítomné v našom svedomí. Boh už pri stvorení človeka vložil do jeho srdca Božie Slovo. Božie Slovo je prítomne v našom najtajnejšom vnútri a my, ak sme čestní voči sebe samým, musíme priznať, že Ježiš hovorí súzvučne s tým, čo hovorí naše vlastné svedomie, hovorí z hĺbky nášho srdca.
Kto nerešpektuje hlas svojho svedomia a nevšíma si ho, nemôže dôjsť ku Kristovi. Ale, kto žije podľa svojho svedomia, je schopný otvoriť sa Kristovi a jeho spasiteľnému zásahu. Je schopný rozpoznať Krista, ako Božie Slovo skrze, ktoré bolo všetko stvorené. My všetci ho v sebe nosíme, ako svoje najtajnejšie vnútro, ako svoju najskrytejšiu túžbu po Blaženosti, po Kráse, po Pravde, po Živote, po Láske. Keď sa neveriaci človek stretá s ohlasovaním Ježiša a je aspoň trošku úprimný voči sebe, musí konštatovať, že všetko, čo Ježiš učí, má v najväčšej hĺbke svojho vlastného srdca. Ježiš nám zjavuje akoby zvonku to Slovo, skrze ktoré sme boli stvorení, to Slovo, pre ktoré sme boli stvorení. Zjavuje zmyslom a rozumu to, čo už je v našom srdci. Toto sú niektoré stopy Boha v tomto svete. Keď po nich budeme kráčať objavíme Ho. Toto som vám chcel povedať skôr, ako budeme uvažovať nad sviatosťou pokánia.