Čas modlitby: Nie je zbytočné pýtať sa, kedy sa treba modliť. Skúsenosť nám ukazuje, že keď sa človeku podarí mať presne stanovený čas a byť mu verný každý deň, začne kráčať pevne a s istotou po ceste modlitby. Človek, ktorý sa modlí, vie, že potrebuje každý deň stály čas na modlitbu. Je to čas stretania sa a prebývania v Pánovej prítomnosti, v pripravenosti hovoriť s ním a počúvať ho. Ak chce poznať Boha, rásť v láske k Nemu, a v skúsenosti lásky, ktorú prijíma od Boha, musí sa stať človekom modlitby. Treba sa usilovať nájsť si čas, v ktorom by nás nik nevyrušoval. Ideálny čas na modlitbu je vtedy, keď je naša myseľ svieža a myšlienky usporiadané, čiže v prvé hodiny ráno. Nesmieme zabúdať na to, že Boh je viac ako televízia, noviny, priatelia, kultúra, atd.. Tajomstvo úspechu je byť verný stretnutiam každý deň.
A predsa, keď sa pozrieme na Ježiša, na náš vzor, zistíme, že On sa modlil stále a v každom čase. Nebolo takej chvíle cez deň i v noci, ktorá by mu nebola vhodná na modlitbu. Veď modlitba je uskutočňovaním prvého prikázania lásky. Ak sa muž zaľúbi, spontánne začne myslieť na tú, ktorá ho svojim zjavom uchvátila. Vo vzťahu k človeku sa nám môže stať, že ten alebo tá, do ktorej sme sa zadívali, nám odkáže: „Ani na mňa nepomysli! Neľúbim ťa.“ Zakazuje nám myslieť na ňu, zväzovať ju svojimi myšlienkami a túžbami. Ale Boh, ktorý nás nesmierne a nekonečne prevyšuje, nám dovoľuje a dokonca nástojčivo prikazuje: „Mysli na mňa! Túž po mne! Teš sa na mňa! Miluj ma!“ Nám je dovolené na neho myslieť! Nám je prikázané po ňom túžiť! Ten, ktorý stvoril celé Univerzum chce, aby sme ho milovali. To je najväčšie a prvé prikázanie.
Podobný postoj ustavičnej modlitby učí i sv. Pavol: „Bez prestania sa modlite” (1 Sol 5,17) Často sa vyznávame vo sv. spovedi: „Zabudol som sa pomodliť ráno, na obed a večer“. Mohli by sme tento hriech vyznať aj takto: „Zabudol som na Boha“. Modlitba nie je niečo, čo môžeme po použití odložiť. Modlitba je ustavičná potreba našej duše, tak ako telo potrebuje ustavične dýchať, tak isto duša potrebuje ustavičnú modlitbu. Modlitba nespočíva v tom, že musím stále hovoriť k Bohu. Aj keď na začiatku sa naša modlitbe bude podobať skôr tomuto ustavičnému dialógu s Bohom. Ide o to, aby sme sa naučili chodiť s Ním, žiť ustavične vo vedomí Božej prítomnosti. Ale to najdôležitejšie je žiť ustavične vo vzťahu lásky k Bohu. Základom modlitby je tento vzťah, ktorý nesmie byť nikdy prerušený. Ako náhle ťažkým hriechom prerušíme toto životodárne spojenie, je potrebné ho okamžite obnoviť ľútosťou a vyznaním hriechov.
Len ustavičná modlitba vedie ku spáse. Kto sa ustavične nemodlí, sa podobá človeku, ktorý sa ráz nadýchne a potom prestane dýchať a upadne do agónie. Modlitba to je pravidelné dýchanie našej duše. Naša duša žije z Božieho Ducha, ktorý vstupuje do nás skrze našu túžbu prejavenú modlitbou. Ak naša modlitba nie je ustavičným chodením s Pánom, nevedie k čistote srdca a teda nevedie ani k radosti. Modlitba má byť ustavičná tak isto ako láska. Len ustavičná modlitba vedie do Božej blízkosti. „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí!” – hovorí jedno staré ruské príslovie. Ustavičná modlitba, to je život pred Božou tvárou a stály ohľad na Boha.
Sv. Ján z Kríža hovorí o tých, ktorí dávajú prednosť aktivite pre modlitbou: „Všimnite si tých, ktorí sú veľmi aktívni, ktorí chcú obrátiť svet svojím kázaním a vonkajšími skutkami. O koľko viac úžitku by priniesli Cirkví a boli by milší Bohu, keby nechali bokom dobrý príklad, ktorým chcú byť, a keby len polovicu toho času zotrvali s Bohom v modlitbe. Tak by urobili viac a s menšou námahou jedným skutkom ako s tisícimi, zaslúžiac to svojou modlitbou a čerpajúc v nej duchovnú silu. Lebo inak všetko je len plieskanie a robenie trochu viac ako nič a mnohokrát nič a ešte veľakrát aj škody.“
Problém roztržitosti pri modlitbe: (Mk 1,29-39) Prosba apoštola Petra za jeho chorú svokru nám dáva dobrý príklad, ako máme zachádzať so svojou roztržitosťou. Pán Ježiš prišiel do Petrovho domu, aby s ním hovoril o Božom Kráľovstve, ale Peter bol v myšlienkach stále pri svojej svokre, ktorá mala vysokú horúčku. Čo urobil Peter a jeho domáci? Evanjelista píše: „Hneď mu (Ježišovi) povedali o nej!” A ako to povedali Ježišovi? Hovorili s ním ako ľudia. Boh sa i preto stal človekom, aby sme pochopili, že sa s ním môžeme rozprávať ako s človekom. Toto je najlepší spôsob ako sa oslobodiť od nepríjemnej roztržitosti pri modlitbe.
Keď sa dobre pozrieme na roztržitosť, ktorá nás obyčajne prepadne práve pri modlitbe, zistíme, že obsahuje v sebe kus nášho života, naše starosti a problémy, rôzne veci a udalosti, s ktorými sme sa ešte nevyrovnali, a ktoré sme vnútorne neprijali. Všetky tieto veci môžu byť strávené a spracovane jedine s Božou pomocou, preto práve oni patria do modlitby, patria pred Božiu tvár. Je dobré zo všetkých svojich myšlienok urobiť modlitbu. Nemyslieť monologický ale dialogický. Uvedomiť si, že Boh je naše „Ty“. On je ustavičnou pozornosťou voči nám. Veľkou výhodou takejto ustavičnej modlitby je skutočnosť, že hneď ako problémy vznikajú, môžeme ich akoby za horúca odovzdávať Bohu. Tak ako nám to radí ten istý Peter vo svojom liste: „Na Boha uvaľte svoje starosti, On sa už postará”.
Sv. František sa modlil: „Všemohúci, Večný, Spravodlivý a Milosrdný Bože, dopraj nám úbohým, aby sme pre teba konali to, o čom vieme, že to ty chceš a vždy chceli to, čo sa tebe páči, aby sme tak vnútorne očistení, vo vnútri osvietení a ohňom Ducha Svätého zapálení, mohli nasledovať šlapaje Tvojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista a len tvojou milosťou dôjsť k tebe Najvyšší, ktorý v dokonalej Trojici a jednoduchej jednote žiješ a kraľuješ a si oslavovaní ako Všemohúci Boh na veky vekov.“
Modlitba osobných spomienok: Veľmi často je však problém našej roztržitosti omnoho zložitejší. Týka sa vecí už dávno minulých, ktoré neboli do dnešného dňa prijaté a spracované. Tu nám môže pomôcť zvláštny druh modlitby, ktorú opisuje P. Dávid Hassel so SJ v knihe: „Radikálna modlitba”. Ponúknem vám spôsob, ktorý si môžete vyskúšať na domácu úlohu a overiť, či nezmizne kus vašej roztržitosti. Ide o tak zvanú modlitbu osobných spomienok.
Modlitba osobných spomienok, to je odovzdanie svojich spomienok Ježišovi. P. Dávid tvrdí, že túto modlitbu si prvýkrát uvedomil, keď čítal „Vyznania“ sv. Augustína. Pri ich čítaní ho prekvapili náhle Augustínove modlitebné výbuchy, kým neobjavil, že „Vyznania“ ako celok sú jednou dlhou modlitbou, v ktorej Augustína zaplavuje vďačnosť alebo potreba chváliť Boha. V spomienkach Augustín vyvoláva celý svoj život a robí akúsi revíziu z pozície štyridsaťpäťročného zrelého muža, približne dvanásť rokov po svojom obrátení, v čase, keď bol už biskupom. Jeden moderný životopisec sv. Augustína povedal, že „Vyznania“ sú vlastne Augustínovou autobiografiou ale písanou pod vedením svojho lekára, ktorým je Kristus. Toto znovu prežívanie svojho života pod Kristovým pohľadom, má uzdravujúci účinok.
Pre sv. Augustína sú spomienky najmocnejším dynamizmom v živote, pretože oni nie sú len strnulými fotografiami minulosti v nejakom zažltnutom obrázkovom albume. Sú skôr dynamickou a prítomnou pripomienkou minulých udalostí. Spomienky sú zhodnotením vyvolaného zážitku, ktorý pulzuje v podvedomí, plný farebných detailov z minulosti ale ovplyvňuje naše postoje k súčasným situáciám, k iným ľuďom, udalostiam a veciam. Postoj je tou silnou hodnotou, ktorá sa z nejakej udalosti zakorenila do našej pamäti. A práve postoje môžu silne vplývať na všetky prítomné rozhodnutia človeka. Ak pri takomto spomínaní zistíme, že spomienka, na ktorú sme napr. 25 rokov nepomysleli, sa zrazu z podvedomia vyplaví ako živá, svetlá a pretekajúca citom, môžeme si byť istí, že svojou vnútornou silou pôsobila v mnohých našich rozhodnutiach počas celých 25 rokov.
Modlitba osobných spomienok zreteľne pôsobí v tom centre, kde človek rozhoduje o svojom živote. Ako príklad uvediem: Asi 35 ročná žena nemohla pochopiť, prečo cíti tajnú antipatiu voči svojej matke, a pri tom ju má súčasne aj veľmi rada. Vždy pociťovala voči nej podráždenosť, čo znepríjemňovalo ich vzťah. Počas modlitby osobných spomienok zistila, že v detstve sa veľmi hnevala na matku, pretože si nikdy nevedela nájsť čas hrať sa s ňou, hoci iné matky to robievali. Neskôr si spomenula, že jej matka po večeroch chodila do práce, aby ona mohla chodiť do súkromnej školy. Keď sa táto dávno pochovaná neznášanlivosť dostala na povrch vedomia, dovolila Ježišovi, aby uzdravil jej príčinu. Tak jej modlitba pomohla zbaviť sa dlhodobého hnevu a pocítila vo vzťahu k matke vďačnosť a láskavosť. Silná spomienka, ktorá pracovala v podvedomí, bola teraz vedome prijatá, prehodnotená, očistená od náboja hnevu a ona sa stala láskavejšou.
Ak sa tento uzdravujúci proces uskutoční s väčším množstvom spomienok, osobnosť modliaceho sa človeka sa stane schopnejšou lásky a vďaky. Pretože nahromadené spomienky sa stávajú súčasťou našej osobnosti. Ako náhle si človek uvedomí, odkiaľ pramenia jeho nesprávne reakcie, získava už nad nimi aspoň čiastočnú kontrolu. Na duchovnej úrovní platí: čím viac som si vedomý sám seba, tým lepšie chápem, koho, vlastne v modlitbe odovzdávam Pánovi.
Modlitba osobných spomienok je znovuprežitie vlastných zážitkov v prítomnosti Krista, takže modliaca sa osoba znovu príjme svoj život, ale teraz už oveľa zrelším spôsobom. Očami Kristovými lepšie pochopíme aj svoje neúspechy. V zdieľaní spomienok s Kristom sa modliaca osoba s nim hlbšie zjednocuje, podobne ako dvaja ľudia, ktorí spolu chodia, sú si stále bližší tým, že sa jeden o druhého viacej zaujíma a že si vzájomne zdieľajú svoje osobné hodnoty, postoje, nádeje, prežité utrpenie i radosti. Vzájomné zdieľanie prináša do denných aktivít a rozhodnutí hmatateľnejšie Kristovu prítomnosť, čím osobnosť človeka získava nový zmysel, formu a smer.
Každý človek má v sebe dve osoby, tú lepšiu sa snažíme všade so sebou vodiť, všade ju ukazujeme, ale máme v sebe ešte tú druhú, za ktorú sa hanbíme, o ktorej nerád hovoríme, ku ktorej sa bojíme aj priznať a predsa sa v určitých spontánnych reakciách objaví. V tomto zmysle je modlitba spomienok nebezpečnou procedúrou, lebo dovolí tomu druhému človeku, aby sa ozval. Aj tento a práve tento človek potrebuje Spasiteľa. Práve v tejto modlitbe ide o to, vpustiť Krista do týchto najzraniteľnejších oblastí, kde sme slabí a kde najviac trpíme.
Pod vedením Ducha Sv. modlitba osobných spomienok ticho píše na srdce modliacej sa osoby jej autobiografiu. Človek si postupne privlastňuje svoju minulosť a viac si uvedomuje seba samého. Modlitbu, ktorá sa začala pasívnym otvorením sa Kristovmu Duchu, vedie sám Kristus. On je sprievodcom pri objavovaní a hodnotení spomienok. Modliaci sa človek pomaly začína vidieť svoju minulosť i seba samého tak, ako ho vidí Kristus, teda oveľa reálnejšie a s väčšou láskou.
„Človeče, neodvažoval si sa zdvihnúť svoju tvár k nebu, klopil si oči k zemi a odrazu si dostal Kristovu milosť: všetky hriechy ti boli odpustené. Z neverného služobníka sa stal dobrý syn… Pozdvihni teda oči k Otcovi, ktorý ťa vykúpil prostredníctvom svojho Syna, a povedz: Otče náš… Ale nenárokuj si nijaké privilégium. Osobitným spôsobom, akým nás stvoril je Otcom jedine Synovi. Hovor teda aj ty s vďakou: Otče náš, aby si si zaslúžil byť jeho synom. (Sv. Ambróz, De sacramentis 5,19)
Sila jednomyseľnej modlitby: Pán Ježiš nám dáva zvláštne prisľúbenie, ktoré sa týka našej modlitby: „Ak dvaja z vás na zemi budú jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18,19-20) Možno sa už dlhé roky modlite za určité veci a nič sa nedeje. Pán Ježiš nám dnes odhaľuje, čo chýba naším modlitbám, aby boli vyslyšané.
Prvá podmienka hovorí o tom, že prísľub vyslyšania sa netýka každého človeka a to dokonca ani nie každého, kto chodí do kostola, ale len tých, ktorí sú Ježišovi učeníci, teda ľudia, ktorí sa otvárajú Božiemu Slovu a snažia sa podľa neho žiť. Niečo iné je chodiť do kostola a niečo úplne iné je v praktickom živote denne a namáhavo uskutočňovať Božie Slovo. V evanjeliu sv. Jána nájdeme takto vyjadrenú túto zásadu: „ Ak moje Slovo bude vo vás, proste, čo len chcete, dostanete to od môjho Otca…“ Táto prvá podmienka hovorí o tom, že musí v nás byť Božie Slovo. Božie Slovo je Božou rečou. Tak ako mi Angličan pravdepodobne nebude rozumieť, ak sa mu prihovorím po slovenský, tak mi ani Boh nerozumie, keď v mojom srdci a v hlave nie je Božie Slovo.
Druhá podmienka tejto úžasnej modlitby je jednomyseľné spoločenstvo: „dvaja z vás“. Pred Bohom má väčšiu cenu to, čo je spoločné, čo je ovocím spoločenstva. Máme sa angažovať v modlitbe iných. Božie Slovo v našich srdciach vytvára z nás spoločenstvo, teda ľudí, ktorí sú v tomto zmysle jednomyseľní. Len takíto ľudia sa dokážu správnym spôsobom približovať k Bohu a preto ich modlitba je úžasne silná.
V Skutkoch apoštolských vidíme apoštolov, že sa modlili ako spoločenstvo za veľké a mimoriadne veci: „A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy.“ A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo.“ (Sk 4,29-31) Pýtame sa, či to nieje pokúšanie Boha. Pán Ježiš hovorí: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ (Jn 14,12-14) Zmyslom týchto vecí je oslava Otca, nášho Pána Ježiša Krista a umocnenie hlásania evanjelia.
Pre mnohých ľudí je potrebné zažiť zázrak, aby dokázali uveriť. Nie zázrak v zmysle senzácie alebo akejsi cirkusovej atrakcie, ale zázrak v zmysle prelomu Božej moci do nemoci alebo neschopnosti človeka. Zázrak je prienikom Božieho kráľovstva a Božieho poriadku do nášho sveta, ktorý leží v moci zla. Nie je niečím okrajovým pri hlásaní evanjelia. Je akoby preukazom vyslancov Božieho kráľovstva. Apoštoli sa modlili za to, aby sa aj skrze ich ruky diali veľké veci, aby tak mohli viacerých ľudí priviesť na správnu cestu. Zázrak síce nevedie automatický k viere. Tak to pozorujeme i u členov Veľrady. Bolo im nad slnko jasnejšie, že sa stal skrze apoštolov zázrak, zjavný všetkým obyvateľom Jeruzalema a nemohli to poprieť. Ale oni nechceli Ježiša a preto im nepomohol ani zázrak. Ich náboženstvo im bolo cennejšie ako Zjavujúci sa Boh. Ostatní ľudia oslavovali Boha za to, čo sa stalo, lebo zázrak je zážitkom Božej dobroty a moci už tu na tejto zemi, kde ešte vládne hriech a smrť. Sv. Ján Chryzostom hovorí: „Nič nie je také cenné ako modlitba: ona totiž robí možným to, čo je nemožné, ľahkým to, čo je ťažké“
Modlitba za ľudský neriešiteľné problémy: V čítaní (2 Kral 19,9-36) vidíme ako má vyzerať reakcia veriaceho človeka na hroziace nebezpečenstvo. Ku kráľovi Ezechiášovi prichádzajú poslovia asýrskeho kráľa a snažia sa podkopať najsilnejšiu stránku jeho osobnosti a tou je viera. Posolstvo začína akoby dobre mienenou radou: „Aby ťa nepodviedol tvoj Boh, na ktorého spoliehaš!“ A tá rada sa dokonca opiera o skúsenosť: „Veď si počul, čo urobili asýrski králi všetkým krajinám, ako ich spustošili! Len ty by si sa teda zachránil.“ Toto je reálna hrozba, lebo naozaj asýrski králi úspešne dobíjali jedno kráľovstvo za druhým.
„Keď vzal Ezechiáš z rúk poslov písmo a prečítal si ho, vystúpil do Pánovho domu, rozprestrel ho pred Pánom a modlil sa pred jeho tvárou.“ Kráľ Ezechiáš zobral obsah posolstva na vedomie, ale nenechal, aby ho gniavilo a tlačilo v jeho srdci. Nedovolil, aby ho ovládol strach. Vystúpil do Pánovho domu. Modlitba je výstupom k Bohu a z Božej perspektívy mnohé veci vyzerajú úplne ináč. Posolstvo sa odvoláva na skúsenosť národov, ktoré sa spoliehali na svojich bohov a nič im to nepomohlo. Práve túto najtemnejšiu stránku posolstva musí Ezechiáš Bohu odovzdať. Zo začiatku Bohu nič nehovoril, len posolstvo pred ním rozprestrel. Takto je to najmúdrejšie. Sú situácie keď sa človek ani nevie modliť. Obavy akoby ho ochromili. Preto je niekedy vhodnejšie nič v modlitbe nehovoriť, len ukázať Bohu problém. Rozprestrieť svoj problém pred tvárou Boha.
A predsa vo vedomí Božej prítomnosti sa človeku vracia schopnosť vyjadriť slovami svoju modlitbu. Aj kráľ sa začal modliť pred tvárou Boha: „Pane, Bože Izraela, ktorý tróniš nad cherubmi! Len ty si Boh všetkých kráľovstiev zeme; ty si stvoril nebo i zem.“ Zozačiatku sa snaží vo svojej modlitbe uvedomiť si s kým má tu česť. Jedná sa o posvätenie Božieho mena. Bohu dáva zvláštny titul. Boh je Bohom všetkých kráľovstiev zeme. Možno by sme to dnes vyjadrili iným spôsobom. Náš Boh je aj Bohom politiky. Boh, ktorý riadi aj politické rozhodnutia národov. Vzhľadom na naše okolnosti, v ktorých žijeme, by sme mohli svoje oslovenie Boha vyjadriť aj takto: Len ty si Boh Európskej únie, lebo ty si stvoril nebo i zem. Boh je ten, ktorý všetkému dáva bytie a nikto tak dokonale nepozná skutočnosť, ako ten, ktorý všetko drží svojou vôľou a vo svojom stvoriteľskom vedomí.
„Nakloň svoj sluch a počuj! Otvor, Pane, svoje oči a pozri! Počúvaj slová Senacheriba, ktoré povedal, aby potupil živého Boha!“ Ako ináč vnímame zrazu tento problém. Povedz Bohu svoj neriešiteľný problém a bude ti zrazu do smiechu. Uvedom si kto je Boh a povedz mu svoj neriešiteľný problém. Veď v konečnom dôsledku sa kráľ Senacherib vysmieval živému Bohu a tým sa dotkol Nekonečne mocného. Tu už nejde len o hriešny ľud Izraela, ale tu sa už jedná o svätosť Božieho mena.
„Ale teraz, Pane Bože náš, vysloboď nás z jeho ruky, nech vedia všetky kráľovstva zeme, že len ty si Boh, Pane.“ Kráľ Ezechiáš odovzdal svoj problém Bohu a tak sa dožil víťazstva. Keby sa nemodlil, prepadol by sa pod váhou argumentov nepriateľa do strachu. Ale on sa modlil. Počítal s tým, ktorý má pripravené riešenie, ktoré by nám ani nenapadlo.
Sv. Paschal Baylonský nás poučuje: „Keďže najväčšou túžbou Boha je preukazovať ľuďom dobrodenie, maj pri všetkých svojich prosbách pevnú vieru, že Boh ti chce dať, a čo ho prosíš. Nepros však o nič, čo by ti Boh vopred nebol vnukol, aby si o to prosil. On totiž je skorej pripravený vypočuť tvoju prosbu, ako ty ju predniesť.“