Dnes sme počuli v druhom čítaní svedectvo sv. Pavla: „Bratia, viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.” Sv. Pavol dokáže hladovať aj odriekať si. Nám je niekedy veľmi ťažké znášať útrapy života. Ako je to možné, že on to dokázal a nám to ide tak ťažko. On sám nám odhaľuje zdroj svojej sily: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ Sv. Pavol nežije len z ľudskej sily. Keď sa živíme Kristom, keď ho v Eucharistii prijímame a keď sa mu úplne vydávame, Kristus v nás buduje nového človeka, novú duchovnú telesnosť. A my sa učíme reagovať z tejto novej hĺbky. Kristus v nás zostáva, ak sa od neho neodlúčime ťažkým hriechom a pomáha nám svojím Vtelením do nás, niesť ťažkosti nášho života. Život zo sviatostí formuje už teraz nového človeka a dáva vzniknúť už tu na zemi zmyslom, ktoré umožňujú božský život zakúšať a vychutnávať. Keby sme už v tomto pozemskom živote nemali orgány a zmysly, ktoré sú schopné postihnúť skrytý Boží život v nás, neboli by sme schopní mať na ňom účasť v budúcom živote. V lone života terajšieho sa rodí človek budúceho veku, človek schopný vnímať Boha a tešiť sa z Neho.
„A predsa ste dobre urobili, že ste mi prejavili účasť v mojom súžení. Môj Boh splní každú vašu túžbu podľa svojho bohatstva v sláve v Kristovi Ježišovi. A Bohu a nášmu Otcovi sláva na veky vekov. Amen.“ Aj keď je sv. Pavol tak mocný z Krista, predsa oceňuje ľudskú pomoc a solidaritu a v mene Ježiša, sľubuje hojnú odplatu od Boha, nášho Otca, tým, ktorí mu pomáhajú.
V liste Rimanom nachádzame ďalší zdroj Pavlovej sily. Sv. Pavol hovorí: „Bratia, myslím, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.” Sv. Pavol píše tieto slová ako ten, ktorý bol vytrhnutý do siedmeho neba a zažil veci, ktoré sa nedajú ľudským jazykom vypovedať. Preto môže tak priamo a jasne hovoriť, nie ako teoretik ale ako človek, ktorý má skúsenosť. Z tohto zážitku sa rodí aj jeho schopnosť jasne rozlišovať duchov. Všetko pokladá za stratu, keď to porovnáva s poznaním Ježiša Krista.
Slovo poznanie tu má hlbší význam ako u nás. Poznať tu znamená bytostnú skúsenosť. Poznať Krista Ježiša v sláve jeho vzkriesenia je takým zážitkom, že všetko ostatné, všetko, čo sa bežnému človeku zdá strhujúce, je v porovnaní s tým skôr stratou, pretože nás zdržuje na ceste za Úžasnejším. Veľmi často nás utrpenie tohto času deptá i preto, že zabúdame na túto Slávu. Slávu Vzkrieseného Pána, ktorá očakáva aj nás. Toto utrpenie, i keď sa nám zdá veľké, je v porovnaní s tým, čo nám Boh pripravil, úplne malicherné. Niečo, čo ani nemožno zrovnávať, čo sa nedá porovnať, teda niečo, čo sa vôbec neprežíva na tej istej úrovni. Utrpenie, ktoré prežívame v tomto čase sa dotýka nášho teľa a našej duše, ale radosť, ktorú dáva Boh je účasťou na Duchu Božom, účasťou na nestvorenej skutočnosti, obšťastňuje telo i dušu, je účasťou na nestvorenej skutočnosti. Sám Boh bude dokonalou Odmenou tých, ktorí ho milujú.
Pápež Lev XIII. vo svojej encyklike „Rerum novarum“ hovorí o utrpení tohto času nasledovné: „Časné veci nie je možné správne pochopiť a ohodnotiť, ak sa duša nepozdvihne k inému životu, totiž k večnému; bez neho sa pravé poznanie mravného dobra nevyhnutne stráca, ba celé stvorenie sa stáva nepreniknuteľným tajomstvom. To, čo nám diktuje sama príroda, je v kresťanstve dogmou, na ktorej ako na základnom kameni spočíva celá stavba náboženstva: že totiž ten pravý život človeka je život budúceho veku. Boh nás totiž nestvoril pre tieto krehké a pominuteľné dobrá, ale pre dobrá nebeské a večné: a zem nám dal ako miesto vyhnanstva, nie ako vlasť.
Či vlastníš množstvo bohatstva a iných pozemských dobier, alebo ich nevlastníš, to nie je pre večné šťastie vôbec dôležité. Ale dobré či zlé používanie týchto dobier, to je to, čo je zvrchovane dôležité. Ježiš Kristus hoci nás vykúpil hojným vykúpením, neodstránil rozličné súženia, ktorými je pretkaný život tu na zemi. Avšak premenil ich na podnety k čnostiam a na predmet zásluh: až do takej miery, že žiaden Adamov syn nemôže dosiahnuť nebo, ak nesleduje jeho krvavé stopy. „Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať“. Tým, že slobodne vzal na seba súženia a bolesti, obdivuhodným spôsobom zmiernil ich horkosť, a nielen príkladom, ale i milosťou a nádejou na odmenu nám uľahčil utrpenie: „Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy.“ Tí šťastní na tomto svete dostávajú teda varovanie, že bohatstvá ich neoslobodia od bolesti a že budúcemu šťastiu nepomáhajú, ale škodia: že bohatí sa musí triasť pri pomyslení na mimoriadne prísne vyhrážky Ježiša Krista a že z užívania svojich dobier budú jedného dňa musieť urobiť to najprísnejšie vyúčtovania pred súdom božím.“
Búrime sa proti utrpeniu. Považujeme ho za škandál Stvorenia. Preto si ešte všimnime pozitívne hodnoty utrpenie. Môže pomáhať človeku v dozrievaní: pomáhať mu rozpoznávať, čo je v živote dôležité. Choroba často človeka donúti hľadať Boha a navrátiť sa k nemu. Už proroci tušia, že utrpenie môže mať i vykupiteľský význam. Bl. Duns Scotus dokonca učí, že dobrovoľne prijaté utrpenia môže byť jedným z výrazov lásky voči Bohu. V láske voči Bohu máme prekročiť svoj egoizmus, preto môže táto láska aj bolieť. Ale Boh za to stojí.
Sv. Peter vyhlasuje: „Keď teda Kristus podstúpil bolestné utrpenie, aj vy sa vyzbrojte rovnakou myšlienkou: Ten, kto trpel v tele, skoncoval s hriechom“ (1 Pt 4,1). Keď Písmo sväté hovorí o hriechu, nemyslí len na hriešny skutok, ale na zlého ducha, ktorý v pokušení človeka zvádza a po ťažkom hriechu ovláda. Exorcisti užívajú termín: diabol sa „zakoreňuje“ do duše človeka. Od tohto nás môže úplne oslobodiť len Kristus v Eucharistii a vďačne prijaté utrpenie. Diabol je ako sebecký spoločník, ktorý nás opúšťa v tom okamihu, keď sa dostaneme do nejakej biedy. Utrpenie od tej doby, čo ho podstúpil a posvätil Boží Syn, má tajomnú moc roztrhať sieť vášni a vyhnať hriech z našich údov.
O sv. Františkovi sa píše toto: „Tých niekoľko dní, ktoré mu ešte chýbali k návratu domov, využil na to, aby Boha chválil a svojich milovaných bratov vyzýval, aby chválili Krista s ním. On sám, nakoľko mohol, spieval tento žalm: „Veľkým hlasom k Pánovi volám, o milosť nahlas Pána prosím …“ Tiež všetky ostatné tvory vyzýval na chválu Boha a slovami piesne, ktorú predtým zložil, ich vyzýval, aby Boha milovali. Dokonca aj smrť, pre všetky hroznú a nenávidenú, vyzýval na chválu. Išiel jej radostne v ústrety a pozýval ju ako hosťa. Lekárovi povedal: „Len odvahu, brat lekár, povedz mi, ako blízko je už smrť, veď je len bránou k životu.“ Bratom povedal: „Keď uvidíte, že umieram, položte ma nahého na zem a tak dlho nechajte po smrti, než sa prejde jedna míľa.“ A prišla jeho hodina a pretože sa na ňom všetky Kristove tajomstvá naplnili, vzniesol sa blažene k Bohu.“