Kresťanský život sa pohybuje vždy medzi dvoma pólmi, medzi smrťou starého človeka v nás a medzi znovuzrodením nového stvorenia z moci Vzkrieseného Pána. Máme spolu s Kristom spolu zomrieť, aby sme mohli s ním aj spolu žiť. „Vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už viac neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, raz navždy zomrel hriechu ale keď žije, žije Bohu. Tak aj vy súďte o sebe, že ste mŕtvi hriechu, a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.” Vieme si to vôbec predstaviť tú úžasnú perspektívu, ktorú Kristus ako pravý človek nadobudol po svojom víťazstve nad hriechom a smrťou. Vedomie smrti a smrteľnosti je akýsi podtón smútku, ktorý vstupuje do každej ľudskej radosti a kalí ju. Ježiš nám však ukazuje víťazstvo Života. Ježiš už viac neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Smrť je daň za hriech, ale je zároveň aj šancou skoncovať s hriechom. Pre kresťana nie je len trestom za hriech, ale aj možnosťou, úžasnou možnosťou skoncovať s hriechom, ktorý sídli v našom tele.
„Lebo keď zomrel, raz navždy zomrel hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak aj vy súďte o sebe, že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.“ Aj vy máte takto usudzovať o sebe. Totiž prijatie Kristovej smrti do nášho vnútra nám dáva silu umŕtviť skazeného človeka v sebe, prijatie jeho živote nám dáva silu začať existovať pre Boha. Možno si kladieme otázku, kedy som konkrétne prežil Kristovu smrť? Sv. Pavol odpovedá: „Všetci, čo sme pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrti sme pokrstení. Teda krstom v jeho smrti sme boli spolu s ním pochovaní, aby sme aj my ako bol Kristus vzkriesení z mŕtvych Otcovou slávou, žili novým životom.” Toto všetko sa udialo v nás, v hodine nášho krstu. Krst nazývali prví kresťania aj vodným hrobom, ponorením do vody sa znázorňovala smrť starého človeka. Krstom vyjadrujeme aj súhlas, že chcem zomrieť svojmu sebectvu a chcem žiť pre Boha, Lásku.