Žaškov – odpustová slávnosť (19.10.2008) – „Sv. Gál – misionár“

Bratia a sestry, schádzame sa dnes po našej duchovnej obnove, aby sme ju zavŕšili oslavou patróna vašej farnosti sv. Gála. Sv. Gál (Gall, Gallo, Gallech, lat. Gallus, český Havel) sa narodil v Írsku v druhej polovici v r. 550. Patril medzi dvanástich mníchov slávneho írskeho kláštora Bangor, ktorí prišli okolo r. 590 pod vedením sv. Kolumbána do Francúzska. Sv. Kolumbán tam založil kláštor Luxeuil. Sv. Gál mu pri tom pomáhal. Zaoberal sa hlavne štúdiom sv. Písma. V r. 610 však musel sv. Kolumbán odísť do vyhnanstva a Gál ho nasledoval. Spolu odišli na územie dnešného Rakúska (Bregenz) a Švajčiarska. Kolumbán potom šiel ďalej až do Talianska, Gál však zostal vo Švajčiarsku a žil ako pustovník pri rieke Steinach. Dvakrát mu ponúkli biskupský stolec a opátstvo v Luxeuil. Gál však po tom netúžil a vždy to odmietol. Zomrel niekedy medzi r. 630 a 645. Jeho kult je stále živý najmä vo Švajčiarsku.

Po jeho smrti bol na tomto mieste postavený kostol, ktorý sa časom rozrástol do opátstva Sankt Gallen, ktorého prvým opátom bol sv. Otmar a ktoré tvorí jadro kantónu vo východnom Švajčiarsku. Po sv. Galovi je tiež pomenované švajčiarske mesto Sankt Gallen, metropola rovnomenného kantónu.

Vieme o ňom, že bol mních, dokonca pustovník ale zároveň misionár a my dnes slávime v cirkvi misijnú nedeľu. Asi to nebude náhoda. Poslední pápeži volajú po misiách a možno ešte viac po evanjelizácii starej Európy. Vidíme, že práve západ je výrazne poznačený odklonom od kresťanstva a nás tu na východe čaká to isté, ak správne nepochopíme, o čo vlastne v kresťanstve ide. Váš patrón bol pustovník a zároveň veľmi hlboko ovplyvnil svoje prostredie a svoju dobu a tým nám chce čosi naznačiť. Chce nám povedať, že človek musí byť najprv uzdravený vo vzťahu k Bohu, aby mohol apoštolovať. Musí byť človekom modlitby a dôverného priateľstva s Kristom.

To čo spájame s duchovným povolaním my, sa nie vždy úplne zhoduje s tým, ako Ježiš chápal povolanie. Mladí muži končia svoje štúdia na teologickej fakulte a završujú ich kňazskou vysviackou. Oni prešli teologickou formáciou ku kňazstvu, ale všetci sme pozvaní nasledovať Ježiša ako jeho učeníci. Ježiš chce skrze nás pôsobiť a na to nás potrebuje formovať. Slovo „učeník“ „mathetes“ sa nachádza v Novom zákone vyše 250 krát. Ale kto je to učeník, aká je jeho definícia podľa sv. Písma?

Slovo učeník vyjadruje osobu, ktorá sa stala nasledovníkom Ježiša Krista, predovšetkým nasledovníkom jeho spôsobu života. Byť Ježišovým učeníkom znamená, nechať sa formovať a pretvárať Božím Slovom a keď sme vyformovaní, odovzdávať túto formáciu druhým. Ale formácia sa týka predovšetkým spôsobu Života. Jedno zo základných nepochopení ohľadom kresťanstva spočíva v tom, že sa naň zvykneme pozerať ako na teológiu, ktorá sa dá naštudovať, intelektuálne zvládnuť. Myslíme si, že stať sa kresťanom, znamená naučiť sa teológiu. To je omyl. Kresťanmi sa stávame natoľko, nakoľko sa stávame učeníkmi.

Apoštol Pavol sa v úvode listu Rimanom predstavuje, ako služobník Krista Ježiša. Prvou podmienkou, aby človek mal radostne svedectvo o Božom Synovi, je stať sa služobníkom Ježiša Krista. Inak povedané, človek musí najprv prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, podriadiť mu celý svoj život a svoju bytosť. Božie Slovo musí byť na tróne srdca. V kresťanstve ide predovšetkým o prijatie Ježiša ako svojho Pána. Sv. Pavol v liste Kolosanom hovorí: „Kristus vo vás, nádej Slávy!“ Na inom mieste hovorí, že zmysel apoštolátu spočíva v tom, aby sme každého človeka priviedli k dokonalosti v Kristovi, čiže vytvoriť podmienky pre vzrast Krista v nás.

Aj v Skutkoch apoštolských nachádzame rovnaké tvrdenie. Počujeme: „Filip prišiel do Samárie a ohlasoval im Krista.“ Čo to znamená hlásať Krista. Na inom mieste v Evanjeliu počujeme ako Ježiš vyzýva apoštolov, aby svedčili o ňom. Duch Svätý ich uschopní k tomuto svedectvu. Kristus je Božou mocou a Novým životom. Hlásať Krista znamená hlásať Božiu lásku, ktorou tak Boh miluje svet, že dáva svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí nezahynul, ale mal život večný. Kristus je tým Životom. Hlásanie Krista to je služba tomuto Životu.

Katechizmus hovorí: „Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku: „V tom sa ukázala Božia láska k nám, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme mali život skrze neho” (1 Jn 4,9). On je záväzným pravidlom NZ. Sv. Irenej tvrdí: „Pre toto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a bol prijatý za syna, tak sa stal Božím Synom.” Sv. Atanáz hovorí ešte priamejšie: „Lebo On sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“ Sv. Tomáš Akvínsky to vyjadruje podobne: „Keďže Boží Syn chcel, aby sme aj my mali účasť na jeho Božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.”

Ježiš ako Bohočlovek nám zjavuje úžasne pravdy aj o človeku. Hovorí o sebe ako o Ceste a to znamená, že my všetci ho môžeme nasledovať. Zjavuje sa nám ako Pravda, pravda o Bohu i o človeku i o ich vzájomnom vzťahu. Zjavuje, že Boh a človek môžu spolu prebývať v ľudskej prirodzenosti, že ľudská prirodzenosť je schopná prijať Boha, Lásku ako svoj Život. Vo Vtelení sa Boh stal svojím Stvorením, stotožnil sa so Stvorením. Skutočnosť Vtelenia ukazuje, že Boh chce prebývať v ľudskej prirodzenosti a napriek ľudskému zlyhaniu nestratil záujem o človeka ako o svoj možný obraz. Skutočná dokonalosť a veľkosť človeka je v Bohu.

Celé Dejiny spásy ukazujú, že Boh do nášho ľudského sveta vstupuje skrze človeka, doslova môžeme povedať v závislosti na človeku. Svet, ktorý nám Boh dal, je naozaj naším ľudským svetom a Boh sa v ňom viditeľne prejaví skrze našu vieru, nádej a lásku, skrze to, čo sme dobré v živote vykonali. Niekedy obviňujeme Boha, že nezasahuje do tohto sveta postihnutého zlom, ale zdá sa, že toto je naša parketa, za ktorú nesieme pred tvárou Božou zodpovednosť. V tomto svete sa má prejaviť naša viera, nádej a láska.

Reakcia na Filipovo hlásanie Krista je opísaná takto: „Zástupy ľudu pozorne a jednomyseľne sledovali, čo Filip hovoril, pretože počuli i videli že robí zázraky. Z mnohých posadnutých totiž s veľkým krikom vychádzali nečisti duchovia a mnohí ochrnutí a chromí ozdraveli.” Veľmi často sa snažíme vnútorne vyrovnať so stavom sveta, v ktorom žijeme a ktorý je plný prejavov zvrátenosti a zloby. Chceme svoje depresie a choroby pripísať na účet Bohu, Božej vôli s nami. Ale Evanjelia nám zjavujú, že všade tam, kde sa ľudia otvárajú Božiemu Kráľovstvu, tam kde počúvajú Božie Slovo a riadia podľa neho svoj život, kde prijímajú Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa miznú choroby. Pri hlásaní Krista sa dejú Božie znamenia. Oni sú vpádom Božieho kráľovstva do našej reality deformovanej hriechom.

Každý hriech nás vrhá pod moc zlého ducha. A zlý duch je tyran. Ježiš hovorí o ňom, že je vrahom ľudí od počiatku. Ale Boh miluje človeka. Ježiš prišiel, aby oslobodil posadlých a uzdravil chorých. Človek je týraný svojím hriechom a jeho dôsledkami, ale Ježiš prišiel preto, aby nás vyslobodil z moci hriechu a aj z jeho dôsledkov. Boh je Život a nemôže mu byť po vôli žiadna smrť a žiadne inklinovanie ku smrti. Cirkev je službou tomuto životu. Každá sviatosť je liekom pre život. V každej sviatosti pôsobí Duch svätý v určitej oblasti nášho živote. Na záver Filipovho kázania sa konštatuje: „A tak v meste nestala veľká radosť”. Ježiš nám prináša radosť a chce, aby naša radosť bola úplná. Výsledok apoštolátu je charakterizovaný termínom „Samária prijala Božie Slovo!“

V Božom Slove sa Boh predstavuje, zjavuje. Bez Božieho Slova nepoznáme Boha a nemôžeme ho ani milovať. Teda, aby niekto mohol prijať Božieho Ducha, musí najprv prijať Božie Slovo. Až budeme milovať Ježiša nie pre jeho vonkajší výzor ale pre jeho charakter, vtedy sme zrelí a schopní prijať Ducha Svätého. Duch Svätý je Duch Ježiša Krista, Duch Vteleného Božieho Slova. Láska k Ježišovi spočíva v poslušnosti jeho príkazom, v poslušnosti jeho Slovu.

Myslím si, že všetci túžime po plnšom vyliati Ducha. Po vnútornej zmene nášho hriešneho srdca. Celé tajomstvo prijatia Ducha je vo vôli človeka. Chcieť Boha. Myslím si, že tu je kdesi koreň našej kresťanskej sily i slabosti. Prečo sa v našej dobe po udelení sviatosti birmovania neprejavujú také mohutné zmeny, aké zažívala Cirkev v dobe svojich počiatkov na Turíce? Problém je v tom, že Duch Svätý ma ten istý charakter ako Boží Syn, ktorý je zjavením Boha Otca. Nie je možné prijatie Ducha bez prijatia Krista. Ježiš nám zjavuje Boží charakter. Akoby hovoril: „Pozrite sa, takýto som. Chcete ma?“ A keď chceme, tak nám Duch Svätý dáva ten istý charakter. Niekedy sa dokonca stáva, že Duch Svätý zostúpi na ľudí už pri hlásaní Slova, a to vtedy, keď už toto hlásanie vedie k prebudeniu túžby po Živom Bohu. Ale nikde sa nespomína, že by Svätý Duch zostúpil skôr ako bolo hlásané a prijaté Božie Slovo.

Ducha Svätého nemôžeme vziať. Ducha Svätého môžeme len prijať, tak ako sa prijíma živa osoba. Keď sa dvaja ľudia, muž a žena, definitívne príjmu, ako to voláme? Je to manželstvo. Trvalé a plodné spoločenstvo. Ono vyžaduje od každého z nich určitú obetu. Zrieknutie sa tých vecí, o ktorých viem, že sú obtiažne pre partnera. Vyžaduje to úsilie, byť láskyhodný. Podobne je to aj vo vzťahu človek a Kristus, človek a Duch Svätý. Žiť tak, aby som neurážal Ducha Svätého, ktorý mi bol daný. Ak zhreším, tak sa hneď vrátiť s ľútosťou do tohto životodarného spoločenstva s Bohom.

Koľko krát sa práve s týmto stretáme u tých, ktorí pristupujú ku sviatosti birmovania. Mnohí z nich vôbec Krista osobne neprijímajú. Možno počas celého roku nezoberú Božie Slovo do rúk, aby sa ním vážne zaoberali. Takisto nevyznávajú svoje hriechy v spovedi a neprijímajú Kristovo telo. Idú na birmovku len preto, lebo tak to chcú rodičia, alebo stará mama, alebo to od nich očakáva prostredie mesta či dediny, v ktorej žijú. Toto však nie sú dostatočné pohnútky pre Ducha Svätého, aby pôsobil, aby zostúpil. Boha sa môžeme zmocniť jedine túžbou. Ak je naozaj predmetom našej túžby, vtedy zostupuje. Ale túžiť po Bohu, to znamená túžiť po Dobrote, ktorú zjavuje Kristus. Súhlasiť s Dobrotou Božieho Slova. To, čo Kristus zjavuje nášmu rozumu a vôli, to Duch Svätý vkladá do nášho srdca. A srdce rozhoduje o smerovaní človeka. Človek sa riadi srdcom. Srdce dokonca rozhoduje o našom posmrtnom osude. „Kde bude tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ Aj po smrti smerujeme k tomu, čo milujeme.

Myslíte si, že Duch Svätý už dnes nechce tak mohutne účinkovať, ako to bolo v dobách apoštolských? Určite chce, ale všetko závisí od našej viery, nádeje a lásky. Boh nemá problémy ako my, že by niečo nemohol urobiť. Problémy poznáme len my ľudia. Snáď jediným problémom Boha je naša malá viera. Duch Svätý vstúpil na Samaritánov po tom, čo prijali Božie Slovo, potom čo sa apoštoli za nich modlili a vkladali na nich ruky. Aj pre nás je dôležité, aby sme sa snažili vo vôli zjednotiť so Slovom Božím a potrebujeme sa modliť, po prípade prosiť i druhých, aby sa modlili za nás. Týmto spôsobom môžeme aj my obsiahnuť väčšiu plnosť Ducha Svätého, ktorý je životodarným spoločenstvom s Bohom Otcom i Synom a dáva nám hlbšie poznanie Božích tajomstiev.

Na záver tohto zamyslenia sa pomodlím slovami sv. Kolumbána, ktorého nasledoval aj váš sv. patrón: „Ukáž nám, prosím, milovaný Spasiteľ, keď klopeme, aby sme ťa poznali a iba teba milovali, teba jediného milovali, jedine po tebe túžili, o tebe jedinom vo dne v noci rozjímali a stále o tebe premýšľali. Roznieť v nás toľko svojej lásky, koľkou sa patrí mať rád a milovať teba, Boha, aby celé naše vnútro zaujala láska k tebe, aby sa nás celých zmocnila láska k tebe, aby všetky naše zmysly naplnila láska k tebe, aby sme okrem teba, ktorý si večný, nevedeli nič iné milovať, aby nebolo v našom ovzduší, na tejto zemi a v našom mori toľko vody, koľko by dokázalo túto lásku v nás vyhasiť, podľa toho: „Ani veľké vody lásku neuhasia.“ Aby sa to aj v nás aspoň čiastočne splnilo, nech nám dá náš Pán, Ježiš Kristus, ktorému sláva na veky vekov. Amen.