VIII. Súcit žien

Aj za nás dnešných musel Ježiš ten kríž vliecť,

svoj údel zemský v ťažkom dreve skrížený.

I pristaví sa slovom – dvoma dobroriecť,

keď zazrie súcit padnúť z jednej podsteny,

čo preplnil bol zraky zopár vľúdnych žien;

vzklíčil im na dne duší z predstáv zlých,

z ktorých vždy tryská matkám slabosť do kolien:

na svojich synov spomenú si mnohé z nich.

Nemajú nariekať vraj, nad Ním slzy liať,

On plní iba údel, čo Mu Otec dal;

nad deťmi že má radšej žialiť každá mať,

čo v hrudiach namiesto sŕdc nosia hŕbu skál.

Aj pre nich tomu údelu sa neprieči,

aby ním splatil Otcovi dlh človečí.