Aj za nás dnešných musel Ježiš ten kríž vliecť,
svoj údel zemský v ťažkom dreve skrížený.
I pristaví sa slovom – dvoma dobroriecť,
keď zazrie súcit padnúť z jednej podsteny,
čo preplnil bol zraky zopár vľúdnych žien;
vzklíčil im na dne duší z predstáv zlých,
z ktorých vždy tryská matkám slabosť do kolien:
na svojich synov spomenú si mnohé z nich.
Nemajú nariekať vraj, nad Ním slzy liať,
On plní iba údel, čo Mu Otec dal;
nad deťmi že má radšej žialiť každá mať,
čo v hrudiach namiesto sŕdc nosia hŕbu skál.
Aj pre nich tomu údelu sa neprieči,
aby ním splatil Otcovi dlh človečí.