Sv. Bernard z Clairvaux (20.08.)

Bernard z Clairvaux sa narodil r. 1090 vo Francúzsku. Roku 1111 vstúpil do rehole cisterciánov. Čoskoro ho zvolili za opáta kláštora v Clairvaux. Svojou činnosťou a príkladom vynikajúco viedol bratov k čnostiam. Je jedným z hlavných predstaviteľov kresťanskej stredovekej mystiky. Zanechal silnú pečať na stredovekej zbožnosti a mystike.

Človek má pokorne kontemplovať Stvoriteľa vo svete a v tejto kontemplácii nachádzať pravdu. Pokora je začiatkom všetkého poznania pravdy. V pokore sa utíšia všetky záujmy „ja“ a človek sa otvorí svetlu pravdy. Na tejto ceste rozlišuje Bernard tri stupne: consideratio, kde človek zbiera a hľadá, contemplatio, v ktorej človek v dôverčivej odovzdanosti a nazeraní zmocňuje sa pravdy a extázu. Ona je vrchol čiže úplné odtrhnutie mysle od vonkajšieho sveta a plné pohrúženie sa do Boha a rozplynutie sa v ňom (ako kvapka vody vo víne). Viera a odovzdanosť sú dôležitejšie než všetka dialektika.

Bernard bol zanieteným reformátorom cirkvi a jej inštitúcií. Jeho spisy vynikajú dobrým štýlom, ktorý si osvojil čítaním biblie a cirkevných otcov najmä sv. Augustína. R. 1146 použil svoju preslávenú výrečnosť pri organizácii II. krížovej výpravy. Jeho mystické a asketické spisy boli veľmi rozšírené a mali vplyv aj u nás. Pozrime sa aspoň na niektoré jeho myšlienky. Vo chválach na panenskú Matku hovorí:

„Bolo teda nutné, aby Maria bola zasnúbená Jozefovi: lebo tým bola svätá vec skrytá pred psami, jednak jej panenstvo mohol potvrdiť sám snúbenec, jednak bola cudná Panna ušetrená zlej povesti. Čo je múdrejšie a primeranejšie než božská prozreteľnosť? Jediným takým božským úradkom bol povolaný svedok týchto nebeských tajomstiev, zároveň bol zahnaný nepriateľ a zaistená neporušená povesť panenské Matky. A ďalej: ušetril niekedy spravodlivý cudzoložnicu? Napriek tomu je písané: Pretože jej muž Jozef bol spravodlivý a nechcel ju vydať, rozhodol sa tajne ju prepustiť. Áno, pretože bol spravodlivý, nechcel ju vydať: nebol by však nijako spravodlivý, keby súhlasil s poznanou vinou; a nebol by o nič spravodlivejší, keby odsúdil preukázanú nevinu. Ale pretože bol spravodlivý, nechcel ju vydať, ale sa rozhodol tajne ju prepustiť.

Prečo ju chcel prepustiť? Prijmi i v tejto veci mienenie otcov, nie moje: Jozef ju chcel prepustiť z toho istého dôvodu, prečo Peter posielal preč od sebe Pána, keď hovoril: Odíď odo mňa, Pane, lebo som človek hriešny, preto – prečo ho tak isto stotník nepúšťal do svojho domu hovoriac: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Tak sa i Jozef pokladal za nehodného hriešnika a hovoril si, že nemôže žít spoločným životom s tou, ktorá ho tak prevyšuje dôstojnosťou – ako s chvením poznával. Videl tu, ktorá niesla v sebe neklamnú známku božskej prítomnosti a naplňovalo ho to bázňou; a pretože nemohol to tajomstvo preniknúť, odhodlal sa, že ju prepustí. Peter žasol nad veľkosťou moci, stotník nad prítomnou velebnosťou. Nad novosťou a hĺbkou tak veľkého tajomstva sa ako človek zdesil pochopiteľné i Jozef, a preto ju chcel tajne prepustiť. Divíš sa, že sa Jozef pokladal za nehodného žít s tehotnou pannou, keď i svata Alžbeta zniesla jej prítomnosť len s úctivým chvením? Veď volá: Ako to, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Preto tak tiež ju Jozef hodlal prepustiť. Ale prečo tajne a nie verejne? Aby sa nepátralo po príčine, prečo sa rozišli, aby sa nehľadal dôvod. Čo by bol spravodlivý muž odpovedal ľudu tvrdej šije, ľudu neveriacemu a odporujúcemu? Keby povedal, čo cítil ako bol presvedčený o jej čistote – či by sa neveriaci a krutí Židia jemu nevysmiali a ju neukameňovali? Jak by mohli uveriť Pravde mlčiacej v lone, keď neskoršie pohrdli Pravdou volajúcou v chráme? Čo by urobili tomu, ktorý sa ešte ani neukázal, keď na neho vztiahli bezbožné ruky v dobe, keď sa skvel zázrakmi? Správne teda jednal spravodlivý muž, keď sa odhodlal tajne ju prepustiť, aby nebol nútený klamať alebo uviesť nevinnú snúbenku v zlu povesť.“

O sv. Bernardovi sa hovorí, že svojím príkladom vedel oduševniť druhých. Všetkých svojich rodných bratov oduševnil k rehoľnému povolaniu. Do kláštora spolu s ním vstúpila celá rota – 30 mladých mužov. O tri roky sám zakladá nový kláštor a za svojho života ich založil 68. Strávený Božou láskou dokončil svoj život 20. augusta 1153 v Clairvaux. Na smrteľnom lôžku odovzdal bratom testament, ktorý nám odhaľuje jeho tajomstvo:

„Nikdy som dosť sebe nedôveroval. Rád som prijímal mienky druhých. Krivdy som nikdy nepomstil. Vedome som nikdy nedal pohoršenie. Keď som čo i len slabo niečo postrehol, snažil som sa to napraviť.“